Správa o novom filme maďarského režiséra Kornéla Mundruczóa na Netflixe bola dostatočne senzačná aj preto, že ide o festivalovú hviezdu autorského kina, ktorý svojich fanúšikov obdaril skvelými filmami, stačí spomenúť len dva posledné, Mesiac Jupitera (2017) a Biely Boh (2014). Týmto však nadšenie z jeho vstupu na medzinárodnú arénu končí. Čriepky ženy, film nakrútený v koprodukčnom reťazci Kanada-USA-Maďarsko, by sa bez mena režiséra zaradil medzi priemerný mainstream, slušne nakrútenú prípadovú štúdiu, zaujímavú asi len menami hercov.

Príbeh istej Marthy, ktorá sa rozhodne porodiť svoje prvé dieťa doma, táto voľba sa skomplikuje, dieťa umrie a ona sa snaží so stratou vysporiadať, možno mal nejaké ambície vysloviť sa k hlbším problémom než je táto tragická udalosť, ale do filmu sa z nich nepremietlo takmer nič. Ukazovalo sa to celkom sľubne a diváci, s dostatočným vedomím toho, čo Mundruczó so svojimi hrdinami dokáže, mohli len sklamane registrovať stratené šance otočiť príbeh do originálnych rovín a rozvinúť jeho významovú štruktúru k omnoho zaujímavejším pointám než je osud manželov, zdrvených stratou dieťaťa.

Prvá šanca nastupuje rozhodnutím Marthy darovať telo dieťaťa na vedecké účely. Jej matka je pobúrená, aj bytosť s krátkou existenciou si zaslúži hrob a spomienku. Martha však trvá na svojom a navštívi i vedecké pracovisko, kde sú v sklenených kontajneroch ľudské zárodky vo všetkých štádiách. Je to pôsobivá vizualizácia strohého fyziologického materiálna, zbaveného akéhokoľvek existenciálneho kontextu, kusy tiel ako inventár lekárskeho archívu. Táto situácia, ponúkajúca prinajmenšom reflexiu dvojakej ľudskej podstaty, redukovanej do tej najstručnejšej podoby, sa mohla rozvinúť do kontrastnej metafory života a smrti a všetkého čo s týmito dvoma pólmi súvisí.

Ďalším inšpiračným vektorom bola postava Marthinej matky Elizabeth, židovky, narodenej v koncentračnom tábore. Popisuje dcére, ako ju matka po narodení schovávala pod doskami na podlahe. Opäť tu bola možnosť otvoriť dramatickú dilemu rozhodnutia, na jednej strane je pohodlie rodičky, lebo domáci pôrod je menej stresujúci ako v cudzom nemocničnom prostredí a na druhej strane zodpovednosť voči dieťaťu. Matkine osudy by vytvorili pre takéto formovanie príbehu silné dramatické pozadie. Mohlo to byť čokoľvek, len nie to, čo sme nakoniec videli. Odťažitú rodinnú debatu o tom, či pôrodnú asistentku treba, alebo netreba žalovať. Nakoniec k procesu dôjde, Martha veľkoryso svedčí v prospech obvinenej, tá sa od dojatia rozplače a všetko naberá štýl otravne povrchnej melodrámy.

Možno by film pred fiaskom zachránila prepracovanejšia psychologická kresba jednotlivých charakterov. Nakoniec Zvjagincevovi Nemilovaní (2017) sú tiež len príbehom o rozpade manželstva a strate syna. Na tejto základnej príbehovej schéme však režisér rozvíja celú symfóniu významov, ktorá tak výrazne chýba u Mundruczóa. Martha, zosobnená herečkou Vanessou Kirby, známou zo seriálu Koruna, kde bola Margareth, sestrou kráľovnej Elizabeth, nevyvoláva príliš sympatie svojou chladnou urputnosťou a presvedčením, že má na všetko právo. Jej manžel Sean (Shia LaBeouf) prežíva rovnako zložitú krízu, ale scéna kde plače a potom si uľavuje teatrálnym revom do prázdna, nemá žiaden psychologický účinok. Spolu s Ellen Burstyn, rola Marthinej matky, ide o renomovaných hercov a pri troche účinnejšej scenáristickej i režijnej práce by iste zložitejšie herecké party utiahli. Viac pozitívneho sa týka snahy metaforicky zapojiť symbol mosta, na stavbe ktorého pracuje Sean. Vidíme všetky fázy jeho zrodu a mal zrejme predstavovať obraz zmierenia a opätovného spojenia oboch vzdialených brehov. Ťažko povedať.

Špekulovať nad tým, kde sa stala chyba je asi márne, ale je možné, že sa režisér so svojou stálou scenáristkou Katou Wéber dostali pod tlak predstáv kanadsko-amerických producentov a jednoducho ho neustáli. Na predchádzajúcich filmoch Mundruczóa sa koprodukčne podieľali Nemci, Rakúšania a Švédi, zdieľajúci predsa len príbuznejší európsky názor na autorské ambície a ich rešpektovaný priestor. Podobnú „odbočku“ z vypracovaného autorského štýlu môžeme sledovať aj napríklad u poľskej režisérky Malgorzaty Szumowskej. Jej Ďalšie jahniatko (2019) a výlet do iného žánrového sveta a odlišnej reality, stratil v porovnaní s jej poľskými filmami značnú časť kúzla. Čo sa z tejto skúsenosti premietne do ďalších filmov maďarského lídra je vo hviezdach. Miesto medzi nimi mu však bezpochyby patrí.

Čriepky ženy (Pieces of a Woman), USA, 2020
Dĺžka: 126 minút
Réžia: Kornél Mundruczó
Scenár: Kata Wéber
Kamera: Benjamin Loeb
Hudba: Howard Shore
Strih: Dávid Jancsó
Scénografie: Sylvain Lemaitre
Kostýmy: Rachel Dainer-Best, Véronique Marchessault
Producenti: Aaron Ryder, Kevin Turen, Ashley Levinson
Hrajú: Vanessa Kirby, Shia LaBeouf, Ellen Burstyn, Benny Safdie, Molly Parker, Sarah Snook, Iliza Shlesinger, Jimmie Fails, Sean Tucker, Domenic Di Rosa, Noel Burton
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.