Časy, keď Rhada (Radha Blank) získala za svoju tvorbu ocenenie ako dramatička pod 30 rokov, sú nenávratne preč. Momentálne má na krku štyridsiatku. Učí mladé nádejné talenty na univerzite a sú to oni, kto ju popostrčí k hľadaniu nového spôsobu vyjadrenia vlastných myšlienok bez tvorivých kompromisov, aké od nej divadelná scéna čoraz viac vyžaduje. Tiahne ju to k rapovým rýmom - dávnemu, no nikdy nezrealizovanému snu. Pretože stále niekde v skrytu duše cíti, že ešte má ľuďom čo to povedať...

Odoláva snahám vidieť vo všadeprítomných sexuálnych narážkach v tvorbe mladšej generácie niečo iné ako pokus o vzdorné sebavyjadrenie vlastných neopodstatnených životných skúseností, či nasilu vnútené politické posolstvo. Umenie a komercia v ich ponímaní natoľko splývajú, že sa už ani nečuduje, keď v serióznej teoretickej debate zaznie v jedinej vete zároveň odkaz na Williama Shakespearea a Transformers. Nabrala viac kíl, než by si priala. Je single a, zdá sa, že jediný, kto by tento neutešujúci milostný status mal naozaj záujem zmeniť, je ten bezdomovec (Jacob Ming-Trent), čo žije na ulici oproti jej bytu. Matka Rhade zomrela, s bratom sa nerozpráva. Najznámejší černošský divadelný producent Forrest (Andre Ward) si pred konečným rozhodnutím, či príjme nejaký námet na hru alebo nie, vždy kľakne pred oltár z podobizní svojich predkov a čaká, kým mu vyjadria svoje názory. Pričom Rhadina nebohá teta, by podľa jej vlastných slov určite ironicky uznala, že umenie je síce pekná vec, bolo by však ešte krajšie, keby dokázalo človeku zabezpečiť okrem dobrého pocitu aj peniaze na nájomné. Kórejský kamarát a agent Archie (Peter Y. Kim) Rhade čoraz ťažšie získava priestor na divadelných doskách. Aj keď je ochotný vyspať sa sem-tam s nejakým tým belošským producentom s nafúknutým egom, naoko podporujúcim umelcov z afroamerickej komunity, pretože je to momentálne „in“. Túžba rapovať sa zdá byť pre staršiu a zrelšiu verziu Rhady vhodnou cestou. Rozhodne ale nie je cestou bez prekážok...

Štyridsaťročná verzia je jemne komediálny, autobiografický pohľad na Rhadu Blank, nielen postavu filmu, ale aj reálne žijúcu dramatičku, komičku, raperku, ktorá zároveň režijne debutuje aj na striebornom plátne. Ako scenáristka a producentka spolupracovala s režisérom Spikeom Lee na televíznom, seriálovom spracovaní jeho dávnejšieho filmu Ona to musí mať. Kamera Erica Branca sleduje osamelé prostredie interiérov jej bytu, marihuanou začmudené nahrávacie štúdio mladíka známeho pod skratkou D. (Oswin Benjamin), ktorý pre jej verše nahráva beaty. Ulice newyorského Harlemu, raperské kluby, divadelné pódia, univerzitné triedy... Priestory sa rôznia, zachytávajú neprikrášlenú špinavosť, cez kultivovanú uhladenosť, až po niečo neúprimne snobské. Vyhýbajú sa stereotypom často spájaným s filmami o Afroameričanoch. Rhadin film nie je ani urputne umeleckou, sociálno-dramatickou snímkou, ani módne nalešteným gýčom, v ktorom by postavy boli za každú cenu nadpozemsky „cool“.

Čiernobiely vzhľad zdôrazňuje určitú krízu stredného veku, ktorou protagonistka prechádza. Prehodnocovanie dávnych snov a hľadanie nových spôsobov myslenia, ktoré by nahradili tie staré a neživotné... Čiernobiele stvárnenie veľmi pristane samotnému mestu New York už od čias, kedy sa k nemu rozhodol aj samotný Woody Allen vo filme Manhattan. V podobnom duchu sa nesie tiež hudba, ktorej síce prevládajú rapové sklady, avšak keď sa do príbehu začne jemne vkrádať melanchólia, zaznie aj zopár jazzových tónov. Čiernobiela pristane tiež k príjemne autentickému, čiastočne dokumentaristickému režijnému štýlu Rhady Blank, napriek tomu, že Štyridsaťročná verzia je hraný film. Neraz budí dokonca dojem, že výraznými inšpirátormi boli pre autorku legendy americkej nezávislej scény ako už spomínaný Spike Lee alebo Jim Jarmusch. Film mal začiatkom tohto roka premiéru na festivale nezávislých filmov v Sundance, odkiaľ si Rhada odniesla cenu za réžiu a nomináciu v ďalšej kategórií.

Autorka ako protagonistka príbehu pri konzultácií s divadelným producentom J. Whitmanom (Reed Birney), ktorý by bol rád, ak by sa nevyhýbala pri svojom zobrazení Harlemu žiadnej temnote, vyjadrí svoju nechuť venovať sa vo svojej nadchádzajúcej hre zase raz chudobe, prostitúcií a drogám. Radšej by ľudí zo štvrte zobrazila z trochu inej stránky. Zachytila všednosť každodenného života a ľudí, ktorí sa zaoberajú svojimi možno tak trochu „vymyslenými“, viac existenciálnymi ako existenčnými problémami. To sa producentovi nezdá až tak atraktívne. Keď jej však navrhne, že hľadá autorku pre muzikál – v podstate úplný tematický protipól jeho počiatočného návrhu – Rhada sa postará o jednu z komicky najvďačnejších scén z celého filmu. Čo jej však producent nedokáže dopriať ani temne umeleckým, ani optimisticky gýčovým výrazom na divadelnom javisku, to všetko si Rhada nahrádza vlastným filmom. Štyridsaťročná verzia je nakoniec zachytením všednosti každodenného života, ktoré tak veľmi túžila vyjadriť. Zapĺňa medzery v doterajšom umeleckom stvárnení života afroamerickej komunity. A to je viac-menej vedľa Rhadinho osobného príbehu stvárnenému filmom, akýmsi jeho druhým tematickým plánom.

Postavy vykreslené scenárom sú príjemne ľudské, uveriteľné a pozvoľna prechádzajú určitým vývojom vzhľadom na nenápadné zvraty v príbehu. Nikto nie je zjavnou karikatúrou stereotypných vlastností, aby tým zapadol do opozeranej škatuľky bežného žánrového filmu. Herecky sa filmu nedá nič vytknúť. Okrem protagonistky, ktorá tomu všetkému svojím citlivým a vďačne ironickým odhalením peripetií vlastného tvorivého života jednoznačne dominuje, každý jeden člen obsadenia, vrátane Imani Lewis, Haskiri Velazquez, Antonia Ortiza a T. J. Atomsa ako trochu bláznivých Rhadiných študentov, nachádza svoj príjemne autentický výraz a vnáša do deja dostatočnú dávku uveriteľnej človečiny.

Humor je prirodzený a nenásilný, zdobiaci predovšetkým inteligentné, ironické dialógy naplnené rôznymi presnými kultúrnymi postrehmi. Keď dôjde na fyzickejšiu konfrontáciu, stačí len drobné gesto a divák už vie. Najčastejšie v iných podobne tematicky zameraných tituloch vídaným prvkom sú scény s raperskými vystúpeniami. Pokiaľ divák nemá veľmi záľubu v podobných hudobných žánroch, možno by uvítal pre film drobnejšie skrátenie. Väčšina sociálno-dramatických prvkov, ktoré autorka do scenára vnáša, je stvárnená práve v rapových veršoch. Na druhej strane, jedno z odprezentovaných vystúpení sa v správnom momente odpúta od všeobecných problémov komunity a stane sa intímnou osobnou výpoveďou. V ten moment všetky raperské kúsky protagonistky dramaturgicky zapadnú na správne miesto a vygradujú do úprimnej emócie, ktorá nejedného diváka chytí za srdce.

Štyridsaťročná verzia (The Forty-Year-Old Version), USA, 2020
Dĺžka: 129 minút
Réžia: Radha Blank
Scenár: Radha Blank
Kamera: Eric Branco
Strih: Robert Grigsby Wilson
Scénografia: Valeria De Felice
Kostýmy: Sarah Williams
Producenti: Radha Blank, Lena Waithe, Inuka Bacote-Capiga, Jordan Fudge
Hrajú: Radha Blank, Peter Y. Kim, Reed Birney, Imani Lewis, Peggy J. Scott, Doris McCarthy, Jacob Ming-Trent, Michael Izquierdo, Corwin C. Tuggles, Haskiri Velazquez, Antonio Ortiza, T.J. Toms
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.