Priťahuje ho tajomno, záhady, napätie. V televíznej tvorbe sa presadil ako úspešný  režisér kriminálnych seriálov. Debutoval vidieckou lovestory, pokračoval hororom, voyerskou psychodrámou, kriminálnym príbehom pašerákov a mysterióznym thrillerom. Najnovší film, vojnová dráma, a  historický seriál čakajú na svoju premiéru. Hana Beranová sa porozprávala s režisérom, producentom a príležitostným hercom Petrom Bebjakom.

Kamaráti, priatelia, kolegovia vás volajú Bebo?
Áno, to je prezývka, ktorá sa už so mnou ťahá od strednej školy. Zvykol som si na ňu a reagujem na ňu automaticky.

Hovorí vám ešte niekto Peter?
Tí, ktorí sa ma boja osloviť Bebo, lebo nevedia či si to môžu dovoliť.

To je aj môj prípad. Vyrastali ste v Chynoranoch, to je obec v okrese Partizánske. V dobe silnej maďarizácie, asi pred 110  rokmi, sa obec volala aj Kinorány. Takže kino a film  vám asi boli súdené.
To som ani nevedel. Viem, že sa volali Henyeren. Tak to asi predurčilo môj osud.  

Predurčili ho aj umelecké gény v rodine?  
To neviem. Brat hrával divadlo, mama vystupovala v nejakom súbore v Abrahámovciach, odkiaľ pochádzala. Ale neviem, kde sa vzali tie prvé rozhodnutia. Venoval som sa divadlu, tancoval som vo folklórnom súbore, spieval v zbore..

Spomínate mamu, zomrela keď ste mali 12 rokov. Otec zostal na výchovu piatich detí sám. Asi to nebolo jednoduché.
Medzi mnou a najstaršou sestrou je desaťročný rozdiel, takže som bol doma posledný. Iste, bola to situácia, ktorá človeku zmení život. Bol som v puberte, tak som sa nevedel s tým zmieriť. Moja puberta bola ťažšia, aj vo vzťahu s otcom. Našťastie, človek dospieva a nájde si vzťah aj k ľuďom, ku ktorým sa to predtým nedalo.   

Aké boli vaše chlapčenské predstavy o tom, čím by ste chceli byť?
Keď som bol malý, chcel som byť farárom, pretože všetci kamaráti chodili na faru. Farár im tam dovolil boxovať. Bol som trochu vyčlenený z tej komunity. Nemohol som tam chodiť, pretože otec bol v strane a mohol byť z toho problém. Potom som veľmi nerozmýšľal nad tým, kam ísť. Dal som si prihlášku na strednú chemicko-potravinársku školu. Neviem čo mi to zišlo na um. Našťastie, ma neprijali a tak som išiel do Partizánskeho na strojnícku priemyslovku. Čo bol môj ďalší omyl.

Pamätáte sa na filmy, ktoré možno rozhodli o tom, že ste sa maturite prihlásili na VŠMU?  
Boli to formanovky. Dokonca som dokázal presvedčiť kamarátov, ktorých film veľmi nezaujímal, český už vôbec nie, že sme spolu išli na Hoří má panenko aj na Amadea. Mojim cieľom, ako sa dostať k filmu, však nebolo povolanie režiséra, ale herca.

Veď ste aj hrali v niekoľkých filmoch – Škriatok, Koniec veľkých prázdnin, Hana a jej bratia, Neverné hry, Učiteľka. Pôvodne ste si teda dali prihlášku na herectvo. Jiřina Bohdalová však tvrdí, že na herectvo musí mať človek šťastie.   
Mňa herectvo začalo baviť vtedy, keď som ho prestal robiť. Tlak, ktorý herec v sebe má, aby sa dokázal presadiť, tá neistota, či to, čo robí je správne, či uspeje, toto som dal mimo, pretože som sa začal živiť réžiou. V tom momente som si začal viac užívať herectvo. Už mi nezáležalo na tom, že musím niečo dokazovať. Herectvo sa pre mňa stalo iba hobby, ktoré mám rád.

Možno preto dnes lepšie chápete  hercov, herečky,  ako sa asi cítia, keď ich diriguje režisér. Na herectvo vás však neprijali.  
Na prvýkrát nie. Neviem, ako by sa uberal môj život, keby neprišla pozvánka na konkurz z krajského Bábkového divadla v Banskej Bystrice. Pozvali tam všetkých uchádzačov, ktorých neprijali do školy. Bolo to asi dvesto ľudí. Vybrali si dvoch. Mal som šťastie, že aj mňa. V divadle boli vtedy Marián Pecko, Iveta Škripková, Viera Dubačová, Marián Vanek, Igor Adamec. Pre mňa bolo dôležité dostať sa medzi týchto ľudí. Počúval som ich ako rozoberajú film, analyzujú ho. Dovtedy s kamarátmi sme filmy hodnotili spôsobom, „bolo to dobré, bolo to zlé“.

Po roku ste už boli súci na to, aby vás prijali na herectvo?
Prijali ma na bábkoherectvo. V druhom ročníku som však dostal ponuku, aby som prestúpil do hereckého ročníka.

Vašimi pedagógmi boli Boris Farkaš, Zuzka Kronerová a Marián Zednikovič. Štúdium ste dokončili, ale očividne ste boli pri chuti, pretože ste sa pustili do ďalšieho štúdia, filmovej réžie.   
To sú znovu tie stretnutia. Vtedy sme mali s Katarínou Šulajovou dobrý vzťah a ona sa rozhodla, že pôjde na vysokú školu. Môj kamarát Braňo Mišík sa tiež rozhodol, že pôjde na réžiu. Tak som si dal s nimi prihlášku aj ja.  

Spolu ste na VŠMU študovali tuším desať rokov. Čo je dobré, pretože na réžiu by mal byť uchádzač asi zrelší.
Vtedy to bolo istým spôsobom pravidlo. Na réžiu neprijímali ľudí priamo zo  strednej školy, uprednostňovali uchádzačov, ktorí mali jednu vysokú školu alebo prax.

Štúdium réžie ste skončili koncom 90.rokov. Svojim spôsobom ste mali šťastie, pretože deväťdesiate roky boli v našej kinematografii dosť jalové. Boli roky, kedy sa nenakrútil ani jeden hraný film. Nebyť dokumentaristov, nenakrútilo by sa nič.
Trvalo to až do rokov 2005-2006, pretože ani televízie vtedy nevyrábali pôvodnú tvorbu. Nakrúcali sa sitcomy alebo osamotené seriály. Nebola práca. Do roku 2001, keď sme založili producentskú firmu s Rasťom Šestákom, som pracoval pre slovenskú televíziu v zábave. Robil som hudobné relácie, živé prenosy. To bol môj chlebíček prvé roky.  

Vrátim sa ku koncu vášho štúdia. Absolventský film Štefan sa dosť vymyká z vášho portfólia, kde dominujú detektívky, thrillery. Bolo to očarenie magickým realizmom?
Áno, ale vznikol inak, ako som chcel. Pôvodne to mal byť horor o dedine, kde sa robí lotéria, výber človeka, ktorého obetujú, aby mali dobrú úrodu. Lenže v tom čase som nakrúcal v Tatrách Horskú službu, nemal som čas pripraviť si celé zázemie. Dopadlo to tak, že keď sme prišli na nakrúcanie do Vlkolinca, nemal som hercov, ktorých som potreboval. S Katarínou Šulajovou a Martinom Kederom sme si spomenuli na Marquezovu poviedku  Najkrajší utopenec na svete. Za týždeň sme napísali scenár, nakrútili sme väčšiu časť príbehu, ale potreboval som ďalšie mesiace na dokončenie. Vtedy mi veľmi pomohol Ján Štrbák, divadelný režisér.

Vy ste asi človek šťasteny, pretože už váš absolventský film získal ocenenie na festivale študentských filmov Áčko. Mali ste vtedy  jasnú predstavu, aké filmy by ste chceli robiť? Že to budú detektívky, thrillery, mysteriózne príbehy, ktoré dominujú vo vašej filmografii?
Nie. Na začiatku som chcel, aby môj prvý film bola mestská dráma. Ale keďže vtedy bolo financovanie filmov zložité, vznikali jeden-dva filmy ročne, nedostali sme peniaze. Takže mojim debutom, celovečerným hraným filmom, bol melancholický príbeh z vidieka, ktorý mal v sebe práve ten magický realizmus - Marhuľový ostrov.
Magický realizmus Žitného ostrova, baladický príbeh jednej ženy a troch mužov. Takmer pätnásť rokov ste potom nakrúcali najmä televízne detektívky, thrillery. Detektívny žáner  nebol v našej kinematografii veľmi frekventovaný.

Koncom päťdesiatych rokov nakrútil detektívku Peter Solan (Muž, ktorý sa nevrátil)  v 60.-70.rokoch Andrej Lettrich (Smrť prichádza v daždi Vrah zo záhrobia, Volanie démonov, Prípad krásnej nerestnice, Šepkajúci fantóm, Advokátka ). Dobrú detektívku nakrútiť nie je ľahké.  
Je to veľké umenie. Hlavne sa treba naučiť narábať s napätím, vedieť dávkovať divákovi prekvapujúce informácie, urobiť film vizuálne zaujímavo.  Veľká škola pre mňa boli Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. Odštartovali smer akým sa budem uberať. Boli to dramatizované rekonštrukcie zločinov, ktoré sa odohrali v 20.storočí na Slovensku. Mali divácky úspech. a to bol základ pre seriál Mesto tieňov. Po ňom prejavila záujem televízia NOVA a vznikol seriál Kriminálka Anděl. Keď potom niektorá televízia chcela kriminálny žáner, tak nám to automaticky dali robiť.

Tých krimi-seriálov ste nakrútili veľa. Na Slovensku Doktor Ludský, Doktor Dokonalý, Odsúdené,  Za sklom, v Čechách Mordparta, Četníci z Luhačovic, Prípady prvého oddelenia. Za minisériu Spravedlnost ste získali Českého leva a údajne si práva na jej sfilmovanie od Českej televízie kúpila producentská spoločnosť hollywoodskych hercov Matta Damona a Bena Afflecka.   
Áno, ale to že majú práva ešte neznamená, že vznikne podobný seriál.

Generácie režisérov v 50.až 80.rokoch nepracovali s digitálnou technikou. Dostali určité množstvo materiálu na film. Vy máte výhodu, ale asi o to viac času strávite v strižni.
Je to výhoda aj nevýhoda. Tá dávka materiálu bola vypočítaná podľa toho aká scéna sa bude nakrúcať. Bola rozzáberovaná vopred, na papieri. Ale takto môžete rozmýšľať aj pri digitálnej technike, aby ste uľahčili prácu sebe aj strihačovi.    

Takže nenakrúcate spôsobom maďarského režiséra Belu Tarra, ktorý vo filme Satanské tango nakrúcal asi všetko. Film má sedem a pol hodiny. Sú filmy, ktoré si rád pozrieť aj viackrát?
Áno. Mojim obľúbeným režisérom je Stanley Kubrick a jedným z  hororových filmov, ktorý si vždy rád pozriem, je  Shinning (Žiarenie) alebo Barry Lyndon. Kubrickove filmy sú každý iný žáner, sci-fi, historická dráma, komédia aj horor, ale vždy výnimočný témou  a dokonalý spôsobom akým príbeh rozpráva.   

Aj vy ste nakrútili po sebe tri filmy a tri žánre (Marhuľový ostrov, Čistič, Zlo). Potom to bola Čiara, za ktorú ste dostali Krištáľový glóbus za najlepšiu réžiu na MFF Karlove Vary. Pamätám sa, že vtedy to bol dosť veľký šok, nielen pre nás, slovenských, ale aj niektorých českých filmových novinárov, pretože hlavnú cenu za najlepší film dostal český film Křižáček, dosť nudná stredoveká roadmovie.
Mňa potešilo, že som dostal cenu za réžiu. Na festivaloch vždy porota rozhoduje o tom, čo sa jej páči. Ale to ešte nemusí nič znamenať pre budúcnosť filmu u divákov. Už to, že sa Čiara dostala do hlavnej súťaže, že prešla výberom možno sto-dvesto filmov, je úspech. Zamerať sa na to, že budem robiť filmy preto, aby som dostával ceny na festivaloch, to je zabijak. Chcem nakrúcať filmy, ktoré sa budú páčiť divákom, spájať artovosť s komerčnosťou.     

V Karlových Varoch vtedy cenu za celoživotný prínos kinematografii dostal kráľ českých komédií a rozprávok, režisér  Václav Vorlíček. Vy ste tiež nakrútili aj rozprávku Vianočné želanie, ale v portfóliu vám chýba komédia.
Napísali sme s Petrom Gašparíkom komédiu o zomieraní.

To nie je veľmi veselé.
Ale bola dosť veselá. Na tému sa dá pozrieť aj s inou perspektívou. Lenže vždy, keď sme dali žiadosť na Audiovizuálny fond, nedostali sme financie. Samozrejme, závisí to od scenára. Slovenskí scenáristi  ani veľmi nepíšu komédie. Bolo veľa pokusov, ale nie každý vyšiel.          

Po Čiare ste nakrútili Trhlinu, mysteriózny thriller o záhadne stratených ľuďoch v pohorí Tríbeč podľa knihy Jozefa Kariku. Vlaňajšia Správa o slovenskej audiovízii  uvádza  Trhlinu v desiatke najúspešnejších filmov. Vašim novým filmom je Správa. Premiéru mal mať  na jar, kvôli pandémii je odložená na január budúceho roka.  Film vznikol podľa knižnej predlohy Alfréda Wetzlera Čo Dante nevidel. Asi väčšina ľudí vie, že Wetzlerovi a Vrbovi sa podarilo utiecť z  koncentračného tábora Osvienčim a napísali správu o tom, čo sa dialo v tomto tábore smrti.  
Myslím si, že to je film, ktorý mal vzniknúť už dávno. Mali by sme si pripomínať ľudí, ktorí dokázali niečo výnimočné. Wetzler a Vrba v správe presne popísali, čo sa tam dialo. Veľa ľudí však správe neverilo.  Ale historici priznávajú, že vďaka ich správe sa podarilo zastaviť odsun maďarských Židov do Osvienčimu a zachrániť tak 120 tisíc životov. Myslím si, že potrebujeme robiť filmy o takýchto hrdinoch.

Už pred nakrúcaním Správy ste povedali, že máte ambíciu urobiť európsky film. Napokon obsadili ste zahraničných hercov, o.i. skvelého britského herca Johna Hannaha /Múmia, Štyri svadby, jeden pohreb/, neviem či ste neuvažovali aj o Michaelovi Douglasovi ?
Pôvodne sme chceli, ale vedeli sme, že to asi nebude možné. Stretli sme sa, pretože ho zaujala téma. Keďže má produkčnú spoločnosť, rozprávali sme sa hlavne o tom, ako sa dá filmu pomôcť.

Po Čiare, ktorú ste nakrúcali na Ukrajine, ste sa tam vlani vrátili nakrúcať spektakulárny seriál Slovania. Historický príbeh sa odohráva v 7.storočí. Nič detektívne ani thrillerové?
Samozrejme, že áno. Ale to máte aj v rozprávke. Aby ste sa báli o hrdinu, musí prekonávať nejaké nebezpečenstvá.  Tým, že v Slovanoch je mágia, láska, nenávisť, zlo, je to zmes žánrov. Seriál je o živote Slovanov, ale hlavne je to príbeh človeka, ktorý sa usiluje spomenúť na svoju minulosť.  

Údajne to bude najdrahší slovenský televízny seriál?
Nemyslím si, že je najdrahší. Bolo obdobie, keď vznikli omnoho drahšie seriály. Tým, že je to dobový seriál, nakrúcal sa na Ukrajine, hrajú tam slovenskí aj ukrajinskí herci, museli sme vybudovať dve hradíská. A potom musíte veľa pracovať s postprodukciou, aby ste sa zbavili prípadných čiar na nebi, aby tam napríklad neboli stopy po lietadlách.

Máte rád miešané žánrov, ale rád miešate aj šumy a zvuky.  
Áno, mám rád prácu so zvukom. Zvuk nie je apendix filmu, ale jeho dôležitá zložka.

Ste dosť aktívny. Ešte nemala premiéru Správa ani seriál Slovania a už máte nakrútenú aj televíznu minisériu Herec. Odohráva sa v temných 50.rokoch.    
Je to dobrý scenár o tom, ako Štb využívala mladého homosexuála, aby kompromitovala ľudí, o ktorých sa zaujímala. Navyše pri nakrúcaní som sa stretol so skvelými hercami. Minisériu by mala tento rok odvysielať Česká aj Slovenská televízia.

Rozhodne o vás nemožno povedať, že by ste boli lenivý?
Nie. Mám rád svoju prácu a stala mojim hobby.

Stíhate aj niečo iné, okrem nakrúcania?
Teraz, ako bola tá pandemická prestávka, strávili sme ju s priateľom na jeho dome. Bola to dobrá alternatíva. Záhrada  mi poskytla zmenu, ktorú som v meste nemal. Sadil som paradajky, papriky, postavili sme fóliovník. Deň mal úplne iný rytmus a veľmi mi to vyhovovalo.

Prvý september je štátny sviatok, Deň ústavy. Prvý september je aj váš sviatok. Budete mať 50 rokov. Nie je to vek, ktorý by vás mohol zastaviť. Portugalský režisér Manuel de Oliveira mal viac ako sto rokov a ešte nakrúcal. Napokon vy ste opäť v kolotoči nakrúcania.
Teraz pripravujeme nakrúcanie ďalšej knihy Jozefa Kariku, ktorá by mala vyjsť na jeseň. Jozef nám dôveroval a dal nám prečítať rukopis. Bude to opäť thriller. Hlavne, že je to pre mňa vždy niečo nové, aby som nevyrábal  kópie vlastných filmov. Núti ma to byť stále v strehu a učiť sa.  

Skrátený prepis rozhovoru s režisérom Petrom Bebjakom. Rozhovor odvysielaný v kultúrnom magazíne Zrkadlenie, Rádio Slovensko, RTVS,  22.augusta 2020.