Richard Krivda je jeden z najvýraznejších slovenských kameramanov. Táto Profesia mu umožnila prežiť svoj život po boku skvelých ľudí, boli mu inšpiráciou aj morálnym príkladom. S vďakou sa vyznáva nie len k svojej tvorivej práci, ale aj k svojim súpútnikom, ktorých stretol od študentských čias na pražskej FAMU až po súčasnosť. Cenu Kamera 2019 za celoživotné dielo prevezme na slávnostnom ceremoniáli vyhlásenia cein Asociácie slovenských kameramanov 27. novembra 2019 v Kine Lumiere.

"Profesia kameramana mi umožnila prežiť svoj život po boku skvelých ľudí, od ktorých som sa veľa naučil, boli mojou inšpiráciou a boli mi aj morálnym príkladom. Pretože to morálne posolstvo, ktoré vo svojich dielach zanecháme, je tá najdôležitejšia stopa. Profesia kameramana je zvláštna, pretože je to kombinácia kumštu, chlapskej driny a dobrodružstva. Na moje remeslo nedám dopustiť, pretože ma celý život bavilo a živilo. A nakoniec to najdôležitejšie - pomohlo mi prekonať tie najhoršie a najťažšie chvíle v mojom živote,“ povedal Richard Krivda.

Ako povedal prezident ASK, Lukáš Teren, Richard Krivda si cenu ASK za celoživotné dielo bezpochyby zaslúži. „Samozrejme nielen preto, že celý život točí film za filmom, ale hlavne preto, že točí o život! To znamená, že v každom jeho zábere je divákovi jasné, že tu ide o život, taký aký je - fantastický a skutočný. Samorast v tajomnom lese svetla a tieňov. Inšpiratívny vesmírny kovboj letiaci ponad naše hlavy vo Verneho balóne. Šarmantný drzák, chuligán zo starých čias žonglujúci s budúcnosťou. Rozprávač príbehov, tých, ktoré nosíme hlboko v sebe a nikdy nevidených. Minimalista maximálnej kameramanskej filozofie. Dobrodruh bez výhľadu na dôchodok s výhľadom cez horizont udalostí. Zopár prirovnaní, ktorých by nám ľahko napadlo ešte viac. Určite viac ako je Rišových filmov a viac ako je jeho klobúkov. Určite viac ako cien, ktoré by sme Richardovi Krivdovi mohli udeliť. Tak za všetky táto jedna. Ďakujeme Rišo!"

Richard Krivda je rodákom z Trnavy. Maturoval v Bratislave na Strednej škole elektrotechnickej v roku 1970. V dobe pookupačnej normalizácie mu bolo štyrikrát zamietnuté štúdium FAMU pre politickú neangažovanosť a emigráciu jeho sestry do cudziny. Až v roku 1984 absolvoval na FAMU v Prahe – odbor televíznej a filmovej kamery. V roku 1996 musel kvôli politickému prenasledovaniu a následnému vyhodenia z práce v STV odísť do Prahy, kde pracuje doteraz. Od roku 1999 obnovuje spoluprácu v STV len externe. Nakrúca hrané, dokumentárne, prírodopisné a vzdelávacie filmy. Zúčastnil sa nakrúcania dvoch veľkých audiovizuálnych projektov. Je schopný pracovať aj v extrémnych podmienkach, nakrúcal v 52 štátoch sveta. „Začiatok cesty kameramana je nevyspytateľný, neviete, koho na tejto ceste stretnete, kto vás ovplyvní a aké rady si zoberiete k srdcu. Moja cesta sa stočila k dokumentu, napriek tomu, že mám za sebou šesť hraných filmov, Laternu Magiku a iné audiovizuálne projekty. Dokument vás naučí okrem iného aj samostatnosti v rozhodovaní, čo a ako natočiť vo chvíli, keď nie je k dispozícii režisér. Práca na dokumentoch mi umožnila veľa cestovať a naplniť tak túžby z detstva. Spoznáte nové krajiny, ľudí, ktorí žijú v tak odlišných podmienkach. Človek ak sa vnímavo pozerá na svet, má sa čo naučiť aj v tých najchudobnejších krajinách sveta. Ste v úžase nad tým, ako sa správajú k prírode, ako neplytvajú zbytočne ničím, ako sa starajú o svojich rodičov v starobe. Mne na mojich cestách po svete nezištne pomohlo veľa ľudí. Niektorí nemali vôbec nič a z toho nič mi dali polovičku."

V súčasnosti aktuálne pracuje na troch dokumentoch, pre ktoré doslova žije. „Momentálne dokončujeme film o svetoznámom mímovi Milanovi Sládkovi s Martinom Šulíkom a o úžasnom básnikovi Rudolfovi Dobiášovi s Alenkou Čermákovou. Roztočený mám aj dokument o významnom slovenskom režisérovi, ktorý bol spoluzakladateľ skvelého brnianského divadla Husa na Provázku Petrovi Scherhauferovi, režisérom je Juraj Nôta." Za desiatky jeho dokumentov spomeňme niekoľko málo z nich: Leopold Lahola (D. Carpel, 1999), Sila ľudskosti (M. Mináč, 2002), Martin Slivka, muž, ktorý sadil stromy (M. Šulík, 2008),  Obyvateľ vlastného ostrova (M. Hanzlíček, 2012), Milan Čorba (M. Šulík, 2014), Vladimír Godár (M. Šulík, 2015), Posledný portrét (K. Krausova, 2015).   

Za najšťastnejšie považuje Richard Krivda obdobie svojich začiatkov, v dobe, keď ešte nevedel skoro nič. "Stretol som ľudí, ktorí mi ukázali všetko. Bol to predovšetkým redaktor a neskôr aj režisér Janko Fajnor a Elo Havetta, s ktorými som začal spolupracovať na relácii Ráčte vstúpiť najskôr ako asistent a neskôr ako druhý kameraman Juraja Galvánka. Oni boli prví, ktorí mi odhrnuli oponu, za ktorou bol svet, o ktorom som nič nevedel. Postupne pribudli ďalšie spolupráce s Dušanom Hanákom na filme Miesto medzi ľuďmi, Dušanom Trančíkom na filme Pavilón šeliem, Evaldom Schormom dokument o doktorke Reinštejnovej, Ivanom Balaďom najprv na dokumentoch, neskôr na hraných filmoch Oči plné snehu, Biela voči oblohe I. II. III., Romanom Polákom na filme Nové utrpenie Antona, a ďalší veľký projekt s Balaďom - Laterna Magica v Prahe."