Druhý program Slovenskej televízie uviedol autorskú výpoveď režisérky Yvonne Vavrovej o prelomovej dobe a jej ľuďoch s názvom Generácia na prelome. V 52 minútovom dokumente dostali slovo tí, ktorí sa narodili v socialistickej spoločnosti minulého storočia a dnes čelia nástrahám a spôsobom typickým pre ranný kapitalizmus. Známa režisérka si vytipovala protagonistov z rozličných oblastí. O skúsenostiach z umeleckého prostredia rozpráva herečka Božidara Turzonovová, situáciu presne hodnotí filozof matematiky Ladislav Kvasz, svoj názor pertraktujú podnikatelia manželia Margita a Laco Šebovci. O svojom živote, snoch aj sklamaniach rozpráva redaktorka Barbora Laucká Vítová. A pretože takých ako ona je v súčasnosti v periodickej tlači ako šafranu, pozhovárali sme sa práve s ňou.

Prekvapila vás ponuka režisérky Vavrovej, aby ste účinkovali v jej najnovšom diele?
Nielen to. Yvonne ma potešila záujmom o ľudí v našej vekovej a intelektuálnej kategórii. Beriem to ako poctu mojej generácii, na ktorú akoby nik v tejto spoločnosti nebol zvedavý. Mám dojem, že práve Nemci majú také porekadlo: po päťdesiatke je žena akoby zo skla. A navyše nik ju osobitne nevyhľadáva, ale ani nikomu veľmi neprekáža. Ak začne vadiť, je veľmi ľahké sa jej zbaviť. A to sa dá urobiť rôznymi spôsobmi . Buď z vás urobia podvodníka, alebo starú štruktúru, neschopného dementného hlupáka možno iba preto, aby niekto iný, mladší a možno lepší kamarát chytil váš flek.

Asi ste niečo podobné zažili...
Stalo sa mi to a hoci som takmer na ten stres doplatila zdravím, pozviechala som sa a chytila som sa šance pracovať s inými témami. Plynulo som z oblasti kultúry, večierkov a spoločenských podujatí prešla na stavebnícke témy. Vďaka tomu sa mi však veľmi rozšíril obzor a ja som spoznala mnoho zaujímavých, hodnotných ľudí. Architektov, vynálezcov, ale aj jednoduchých remeselníkov, ktorí sú špecialistami napríklad na komíny, strechy či kozuby. Teraz som šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Táto oblasť je určite čestnejšia ako šoubiznis.

Prečo je podľa vás v médiách tak málo ľudí vášho veku?
Lebo našu generáciu, žiaľ, nenaučili bojovať. My sme vedeli, že ak chceme v socializme prežiť, musíme poslúchať. Byť ticho, stáť v kúte a možno si myslieť svoje. Toto sa vlastne dodnes nezmenilo. V starších ľuďoch je potom dosť agresivity, ktorá pramení z vnútornej nespokojnosti, nevyrovnanosti. Nesplnené túžby, finančná suchota, čoraz väčšia samota a istá izolácia sú faktory, ktoré sú typické pre väčšinu starších ľudí v našej súčasnosti. Dnes je iba ten človekom, ktorý má peniaze. A veľkými financiami vládnu najmä podvodníci, pätolízači a chrapúni. Čo si čo budeme hovoriť...

Možno vašu generáciu možno hodnotiť ako stratenú?
Stratená generácia tu už bola. Starí otcovia, ktorí zažili dve svetové vojny a následne kult osobnosti v päťdesiatych rokoch, to mali určite horšie. Rodičia zasa mali osemnásť, keď prišli komunisti a na krku šesťdesiatku, keď sa z toho spoločnosť vymotala. Naša generácia je však zámerne zabudnutá a zabúdaná. Pravdaže, česť výnimkám. My však nedostávame ceny, nehráme sa na umeleckých disidentov, ktorí v uplynulom režime „chudáčikovia“ hrali v množstvách televíznych seriálov a celovečerných filmov akiste nie zadarmo. Keby som však ja stretla na záchode mimozemšťana, asi by som článok s jeho autentickými fotkami iba ťažko dostala do tlače. Takéto príklady však nie sú iba v médiách. Môže sa Jožo Ráž s Elánom, ktorý je kultová slovenská kapela aj roztrhať a nikto mu nedá oficiálne ocenenie. Hoci ich pesničky spieva desaťročia celý národ, to nestačí. Spisovateľ Anton Hykisch môže mať vypredané skvelé knižky a nikto mu nedá Krištáľové krídlo. Má totiž svoj politický názor. A to sa u nás dodnes nepatrí.

Vy ste však napriek všetkému optimisticky naladená...
Teším sa, že sme všetci doma zatiaľ zdraví, že možno cestovať, mať svoje vierovyznanie, že mi ešte žijú rodičia, moje deti sú vydarené a nestali sa z nich príživníci a že mám okolo seba množstvo kamarátov. To je to najdôležitejšie. Potom ma teší náš charitatívny klub, ktorého som momentálne prezidentkou. Nech je to už akokoľvek, sloboda je úžasná vec. Ale nie je zadarmo.

Prečo sú dôležité dokumentárne filmy, ako je Generácia na prelome?
Aby ľudia nezabúdali. Mám zimomriavky, keď vidím, aké problémy má mládež s minulosťou. Nezaujíma ju, len sem, tam sa niečo dozvie a potom je veľmi ľahko manipulovateľná. Človeka, ktorý vie o čom rozpráva, nik len tak rožkom neopije. Yvonne Vavrová svojou prácou robí neoceniteľnú službu verejnosti. Súčasnosť možno pochopiť v celej šírke iba vtedy, ak poznáme minulosť. Nie prifarbenú ideológiami, ale takú, aká skutočne bola: s dobrými ľuďmi, ale aj so smradmi, ktorí rýchlo zmenili zafarbenie, s našimi básničkami, tajným svätým prijímaním a pionierskymi sľubmi, s Winetuom na dvore a fotkou za kredencom, čo prišla od príbuzných z ďalekej Ameriky. S chuťou babkiných buchiet, ktoré mi už nik tak nenapečie, ako ona. Na rozdiel od ľudí na Západe, my sme o životnú skúsenosť z obdobia socializmu bohatší. Dokázali sme byť šťastní aj vtedy. Tak prečo by sme sa nemali tešiť z toho pozitívneho, čo nám život prináša teraz?
(ek)
Foto: Yvonne Vavrová

Poznámka redakcie:

Dokument Generácia na prelome si môžete pozrieť na STV 2 v stredu (19. 01. 2011) o 20,05 hod.