Je to už sedem rokov, čo žije v japonskom Tokyu, no napriek tomu zostáva neustále v úžase z toho, ako sa jeho rodná kultúra líši od tej, v ktorej našiel svoju aktuálnu domovinu. Stále si kladie množstvo otázok o tom, ako sa priblížiť miestnym – aj preto, aby sa necítil tak sám. Stále ho má čo prekvapovať, dokonca, akoby zatiaľ neprenikol do zmyslu miestnej kultúry hlbšie, ako do vrstvy nablýskaného, zmyslovými dojmami preplneného povrchu. Americký herec Phillip Vanderploeg (vynikajúci Brendan Fraser) sa sem dostal, aby zatiaľ najpamätnejšie zažiaril v dosť výstrednej reklame na prípravky ústnej hygieny, kde tvorcovia ochotného „gaidžina“ navliekli do bizarného krikľavo farebného kostýmu. Ďalšie profesijné ponuky ho v krajine následne na dlho zdržali, hoci nepredstavovali nič extra. Reklamy striedali vedľajšie „šteky“ v seriáloch. Aktuálne má prísľub zažiariť na konkurze do juhokórejskej krimi na serióznejšiu rolu, no stihnúť prísť na miesto konania v najväčšej metropole sveta, keď vás agent informuje na poslednú chvíľu, to nie je len tak. A potom je tu ešte Shinji Tada (Takehiro Hira), ktorý by mohol jeho herecké schopnosti využiť aj inak ako pred kamerami alebo na doskách, čo znamenajú svet. Vlastní spoločnosť Rental Family, ktorá najíma ľudí, aby niekomu hrali náhradných členov rodiny, či priateľov...

Keďže Phillip je vo finančnej tiesní, cíti sa v Japonsku sám natoľko, že by sa mal zrejme o čom rozprávať aj s postavou Billa Murraya z majstrovského Stratené v preklade (2003) odSofie Coppoly a občas je možné ho vzhliadnuť, ako síce bez sadry na nohách a ďalekohľadu takmer až na spôsob "Jimba" Stewarta v hitchcockovom Okne do dvora (1954), hľadí do životov v náznakoch sa odohrávajúcich v rámoch okien rodín susediacich v bytovke hneď oproti, rozhodne sa na ponuku kývnuť. Následne sa zmätene pokúša o zronený výraz na rodinnom pohrebe, kde pozostalí vedú jednu dojímavú reč za druhou, zatiaľ, čo sa očividne živý, nadšený nebožtík na všetko pozerá z otvorenej truhly a na záver všetkým ďakuje za znovu nájdené povzbudenie žiť svoj zrejme do tej doby frustrujúci život ďalej. Do tuhého však prichádza až vo chvíli, keď je na Phillipovi zahrať kanadského manžela v inscenovanej svadbe Yoshie Ikedy (Misato Morita), ktorá chce pred svojím odsťahovaním sa za „manželom“ upokojiť vlastných rodičov, pričom pred nimi tají lesbické manželstvo, ktoré by im isto spôsobilo v životoch len ďalšie vrásky. To je chvíľa, kedy aj Phillip takmer v panike neopúšťajúci svoju skrýšu na toalete, zauvažuje nad tým, ako je to s problematikou pravdy a lži – hoci zväčša milosrdnej a podanej s úmyslom povzbudiť v ťažkých životných chvíľach v krajine,kde sa na psychické strasti nazerá ako na osobnostnú stigmu, slobodné ženy majú problém zabezpečiť svojim deťom prijatie na vôbec základnú školu a našlo by sa ešte veľa ďalších zásadných rozdielnych postojov voči tomu, čo nie je vo Phillipovej „západnej“ domovine úplne tabu a naopak, čo je tabu tam, no nie v Japonsku... A to ho ešte čakajú pracovné „zmeny“ ako náhradného otca pre malú Miu Kawasaki (Shannon Mahina Gorman), ktoré určite nezostanú bez toho, žeby sa mu dievča úplne dostalo pod kožu, prípadne predstieraný žurnalistický záujem o starnúceho herca Kikuo Hasegawu (Akira Emoto), čo by si rád ešte naposledy získal pozornosť niekoho, kto by bol ochotný zaznamenať jeho spomienky skôr, ako sa mu pri jeho boji s demenciou definitívne vytratia z pamäte...

Snímka Rodina na prenájom režisérky japonského pôvodu Mitsuyo Miyazaki, v titulkoch uvedenej pod umeleckým mononymom Hikari, je nenápadným malým nezávislým filmíkom pre dobrý pocit. Inšpiratívnou komediálnou drámou o samote, vzťahoch, profesijnom prijatí – o potrebe povzbudenia hoci aj prostredníctvom milosrdnej lži, keď pravda akosi užnestačí a stráca na požadovanom účinku. Film si svojím posolstvom ctí hlavne účasť človeka v životnej každodennosti toho druhého. To, že už len existuje po jeho boku, nezávisle na tom, či do života daného človeka akokoľvek výrazne alebo aktívne zasahuje. Je to hlavne výrazný rozdiel, až priam kontrast vo vnímaní tradícií, bežnej spoločenskej interakcie medzi nielen výraznými individualitami v rámci pre Phillipa prirodzenejšej americkej kultúry (hoci príbeh dokáže pôsobiť zrozumiteľne aj na všeobecne „západnej“ úrovni) a tradičným aj modernejším, respektíve súčasným Japonskom, ktorý film skvelo myšlienkovo udržuje v akejsi názorovej pestrosti a zároveň rovnováhe. Nachádza plusy aj mínusy ako v triezvosti neprikrášlenej pravdy, no uznáva aj nevyhnutnosť ilúzie – film v týchto otázkach žiadnom prípade nasilu nemoralizuje, ako by to isto-iste robil vo veľkom štúdiovom „produkte“ made in USA, ale zdržanlivo sa otvára celému spektru možností, z ktorých si divák sám môže zvoliť tú, čo je jeho srdcu skutočne blízka.

Film je mimoriadne úprimný v hereckých výkonoch najmä v prípade civilného, menej hviezdneho - vzhľadom na počiatky jeho filmografie v trhákoch na spôsob Múmie Stephena Sommersa (1999) a jej pokračovaniach, či efektívne komediálne pitvorenie sa v disneyovských bláznivostiach George, kráľ džungle (1997) Sama Weismana-, ako skôr mimoriadne ľudského Brendana Frasera pokračujúceho v „comeback“ trende Veľryby (2022) Darrena Aronofskeho. Po úvodnom „kšefte“ si nahrádza neuskutočnenú svadobnú noc s prostitútkou, ktorá mu dá zo sympatie grátis desať minút služieb navyše, pretože vraj sú si takí podobní – ona predáva iným svoje telo, zatiaľ čo on celé srdce. Vyššie zmienené „morálne“ dilemy sa totiž netýkajú len zákazníkov, ale majú vplyv tiež na životy zamestnancov Rental Family. Phillipova kolegyňa Aiko Nakajima (Mari Yamamoto)je často zneužívaná na ospravedlnenia manželkám od ich neverných manželov, ktorí nemajú odvahu manželku konfrontovať so svojimi skutočnými milenkami. Často zo žiarlivosti dostane facku za príplatok. Ale do kedy to má ešte ďalej znášať? A ako je to vlastne smotiváciou ich spoločného šéfa Shinjiho – nakoľko vo svojom vlastnom živote inscenuje očividnú pretvárku? Prípadne, pútavo štruktúrovaný scenár, na ktorého tvorbe režisérka spolupracovala so Stephenom Blahutom, ešte nezabúda položiť podobnú otázku nielen postavám príbehu, ale aj divákovi: koľko z udalostí, ktoré tvoria našu každodennú skúsenosť si sami, či už vedome alebo nevedome, takto inscenujeme a milosrdne, aj bez prebytočného sentimentu navyše si nahovárame, že sa zakladajú na nespochybniteľnej pravde?

Intimitu interiérov, aj prehliadku preplnených exteriérov najľudnatejšieho mesta sveta sníma kamera Takuro Ishizaku ako akúsi arénu, v ktorej jednotlivé ľudsky predstavené charaktery prehodnocujú všetky pre a proti vyššie naznačených reflektovaných tém. Krásne sú tiež zábery prírody, len čo sa postavám podarí opustiť veľkomestský chaos a tak trochu zavítaťdo priam až časovej kapsule japonskej minulosti spred niekoľkých desiatok rokov. Hudobné tóny Jona Thora Birgissona a Alexa Somersa sa jemne hrajú s emóciami. Pomáhajú preklenúť aj pasáže, ktoré by konvenčnejšie stvárnený filmársky produkt inak nezvládol bez urputnej snahy „vydolovať“ z publika nejakú tú slzu. Rodina na prenájom na prvý pohľad pôsobí dojmom štandardného žánrového filmu pre celú rodinu. Filmu, ktorý konvenčne prerozpráva príbeh a zaujme najmä hereckými výkonmi. Je však niečím oveľa úprimnejším, premýšľavejším, ku čomu sa nejeden divák určite rád vráti a opakovým pohľadom na to všetko, čo príbeh skrýva v podtexte, možno vždy príde na niečo nové, čo si pri predchádzajúcom sledovaním nevšimol. Je to vynikajúci film a tiež skvelý herecký koncert (nielen) Brendana Frasera.

Rodina na prenájom (Rentaru famirī/Rental Family), Japonsko, USA, 2025
Dĺžka: 109 minút
Réžia: Hikari
Scenár: Hikari
Kamera: Takuró Išizaka
Hudba: Jón Þór Birgisson, Alex Somers
Strih: Alan Baumgarten, Thomas A. Krueger
Scénografia: Norihiro Isoda
Produkcia: Julia Lebedev, Eddie Vaisman, Hikari, Šin Jamaguči
Hrajú: Brendan Fraser, Takehiro Hira, Mari Jamamoto, Akira Emoto, Shannon Mahina Gorman, Bun Kimura, Gan Furukawa, Takao Kin, Rjóko Osada, Tomo Kawaguchi, Rihito Tačibana, Júdži Komacu
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 15. januára 2026
Foto: CinemArt Sk