Oxana Šačko (1987-2018) bola ukrajinská výtvarníčka a politická aktivistka so zložitým osudom. Pochádzala z mestečka Chmelnický na západe Ukrajiny a vyrastala v komplikovaných rodinných i sociálnych podmienkach. Absolvovala cirkevnú školu maľovania ikon ako štrnástročná a zrejme bola veľmi talentovaná, lebo toto vzdelanie bolo určené len mužom. Jej ikony sa predávali a vystavovali. V roku 2000 študovala na miestnej univerzite filozofiu a bola spoluzakladateľkou Centra pre nové perspektívy. Jeho zámerom bol boj proti korupcii a práva študentov. Tu sa zoznámila aj s Annou Hucol a Alexandrou Ševčenko. Spolu založili feministickú skupinu Femen, orientovanú na protest voči sexuálnemu zneužívaniu žien a sexuálnej turistike. Vybrali sa protestovať aj do Bieloruska, kde ich zatkla a vyšetrovala tajná polícia. V roku 2013 dostala vo Francúzsku politický azyl. Keď sa v Paríži obesila, mala 31 rokov.

I z tohto stručného životopisu je zrejmé, že mala veľmi turbulentný život, v mladosti bola nábožensky orientovaná, dokonca sa chcela stať mníškou, a postupne sa menila na bytosť, vyznávajúcu slobodu, ochotnú riskovať všetko, dokonca aj vtedy, keď jej život mohol ukázať vľúdnejšiu tvár. Čo sa z takéhoto východoeurópskeho osudu stalo v rukách francúzskych tvorcov, scenáristu Antoina Lacomblez a režisérky Charléne Favier vo filme Oxana? Možností bolo mnoho, dráma prerodu z poslušnej veriacej na filozofujúcu rebelku, v rámci meniacej sa ukrajinskej spoločnosti, zvykajúcej si na prejavy protestu po sovietskom totalitnom dusne, už to je veľmi slušný materiál. Je zrejmé, že Oxana všetky civilizačné prechody psychicky nezvládla. Vo Francúzsku jej popisu prenasledovania neveria a ona všetkými administratívnymi úkonmi evidentne pohŕda, o čom svedčí scéna s úradníčkou, pri vybavovaní žiadosti o politický azyl.

Dievčenská skupinka, vystavujúca na protest svoje odhalené, pomaľované telá, sníva o Západe, pozornosti novinárov a popularite, prekonávajúcej hranice Ukrajiny. Keď sa však Oxana dostane na vysnený Západ, zisťuje, že všetko je cudzie, absolvuje srdceryvné telefonáty s matkou, ktorá nemá peniaze na to, aby prišla na jej prvú výstavu. Dcéru ale poslúchla, rozviedla sa s otcom alkoholikom. Ten v opilosti podpálil dom, kde žili. Po príchode do Francúzska zisťujú, že ich predbehla ich spolubojovníčka, založila francúzsku odnož Femenu a spojila sa s miestnou, rovnako naladenou skupinkou. Používajú rovnaké metódy na presadzovanie čohosi, čomu Oxana nie úplne rozumie. Oni sa zameriavali na protest voči tyranom, Putinovi a Lukašenkovi. V Paríži je to inak. V životopise Oxany sa môžme dočítať, že sa skupina pridala k ultra pravicovej strane Národný front, ktorej predseda bol nejakú dobu Jean Maria Le Penn. Podrobnosti tejto spolupráce sa vo filme veľmi neprepierajú, čo je dosť škoda, lebo dialóg post-sovietskych feministiek s francúzskymi radikálnymi kolegyňami by bol určite super zaujímavý. Navyše mala táto politická strana v agende aj boj proti emigrantom, takže neznámych je v tomto koncepte viac.

Film chce rozprávať oslavný príbeh trpiacej hrdinky a tvorcovia zrejme nemali kapacitu vystavať hlbšiu sondu do konfrontácie východno-západných feministických priorít. Tie sa dostávajú do problémov najmä v súvislosti s islámskou emigráciou, kde nie je úplne jasné, koho a kedy majú feministické kruhy podporovať, čo rešpektovať skôr, ľudské práva, ochranu náboženských minorít, zákony, alebo protestovať proti podradenému postaveniu žien v imigrantských komunitách, čo je vysoko riziková záležitosť.

Ďalším, evidentným a rozhodne neproduktívnym vektorom rozprávania je snaha vytvoriť aj nejakú umeleckú víziu výtvarných prác Oxany, založených na provokácii. Do ikonických vzorov a tém, vkladala tie feministické, odhalené ženské telá v protestných pózach. Zaslúžili si iste pozornosť a dobre sa predávali, ale táto salónna vzbura okrem peňazí Oxane veľa nepriniesla. Skôr naopak. Nemala núdzu ani o vzťahy, aj keď sa potuluje a zdá sa, že nemá hlavu kam skloniť, vracia sa do pohodlného bytu k partnerovi, ktorý jej naviac pomáha s výstavnou činnosťou. Do tejto koláže, striedajúcej retrospektívne scény s prítomnosťou, sa dostal aj vzťah s maliarkou Apoloniou Sokol, spolu bývali v dome, odkiaľ ju po nejakej dobe vyhodili. O Apolonii pojednáva i dokumentárny film Apolonia, Apolonia (2022) dánskej režisérky Ley Glob. Tam vystupuje reálna Oxana Šačko, vo filme ju hrá Albina Korzh. Film je prístupný na HBOMax.

Veľmi cudne sa film zaoberá aj kritizovanou situáciou na Ukrajine v čase aktivít Femen. Vlastne ani veľmi nevieme, proti akým sexistickým javom protestujú, zaznievajú tu viacmenej len verbálne popisy jednotlivých členiek. Do filmu sa nedostali náznaky spolupráce s ruskou aktivistickou feministickou skupinou Pussy Riots, ktorá si podobne ako Femen vyslúžila označenie sextremism , forma protestov extrémnymi happeningami.

Aj keď sa ambície západoeurópskych tvorcov pracovať s východoeurópskymi reáliami a ich postavami občas naozaj vydaria, ako to bolo v prípade britského seriálu Černobyľ (2019), tentokrát to tak nebolo. Oxana, jej osud i práce sa možno dočkajú autentickejšej a menej povrchnej filmovej verzie.

Oxana, Francúzsko, Ukrajina, Maďarsko, 2024
Dĺžka: 103 minúzt
Réžia: Charlène Favier
Scenár: Antoine Lacomblez
Kamera: Eric Dumont
Hudba: Delphine Malaussena
Strih: Monica Coleman
Scénografia: Florian Sanson
Kostýmy: Judith de Luze
Produkcia: Alice Girard, Jonathan Halperyn, Daniel Kresmery, Marc-Antoine Robert
Hrajú: Albina Korzh, Maryna Koškina, Noée Abita, Lada Korovai, Oxana Ždanova, Yoann Zimmer, François Creton, Jonathan Halperyn, Carolina Jurczak, Idir Chender, Sébastien Knafo, Mylène Wagram
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 7. augusta 2025
Foto: Film Europe