Ako malého ho spoločne s nevlastným bratom Dmitrim (za mlada Billy Barratt, v dospelosti Fred Hechinger) vzal jeho drsný, so zločinnými praktikami ruského podsvetia sa pohrávajúci otec Nikolai (Russell Crowe) na safari. V rámci rodičovských výchovných metód mu šlo o to, aby jeho potomkovia neboli „mäkkí“ a preniesli sa cez nedávnu samovraždu matky. Od začiatku bolo jasné, že lov na akéhosi mýtického (cháp digitálneho) leva nedopadne dobre a tak Sergei Kravinoff (pôvodne Levi Miller, kým z neho nevyrastie Aaron Taylor-Johnson), ktorý má zvieratá rád, za normálnych okolností by neublížil ani muche, skončí nepekne zranený. Našťastie, mu však pomôže Calypso Ezili (spočiatku Diaana Babnicova, neskôr Ariana DeBose) tým, že mu na vnútorné aj vonkajšie rany aplikuje tajuplný elixír od svojej woodoo babičky. Z mladého Kravinoffa sa tak stane pomerne vylepšený Kraven – silnejší, rýchlejší a s komunikačnými schopnosťami Dr. Dolittla (2020). Je odhodlanejší osamostatniť sa spod otcovho negatívneho vplyvu, hoci túžba loviť v ňom o niečo narastie. Len sa nebude týkať jeho milovaných zvierat, ale skôr pytliakov, zločincov a prípadných komiksových mutantov, čo obdobne ako on získali nejaké tie zvieracie vlastnosti navyše a zneužívajú ich...

Po tom, čo postava Spider-Mana z produkčnej stajne Marvelu prakticky „emigrovala“ od Sony Pictures (kde s tvárou Tobeyho Maguirea dominoval trilógií rovnomenných filmov v réžií Sama Raimiho a dvom tzv. Amazing dobrodružstvám herca Andrewa Garfielda a režiséra Marca Webba) viac k Disneymu a preňho charakteristickej tímovej spolupráci s ostatnými členmi Avengers (kde si ikonického pavúčieho muža zahral Tom Holland), prišli tvorcovia s nie práve ideálnym kreatívnym rozhodnutím, ako si naďalej udržať svoj vplyv na stvárnení jeho komiksového univerza – začali nakrúcať sériu filmov, ktorým dominovali príbehy o pôvode Spider-Manových pamätných protihráčov. Tak v roku 2022 vznikol s nie práve nadšenými ohlasmi upírí Morbius s tvárou Jareda Leta. Oveľa lepšie sa však darilo mimozemskému parazitovi Venomovi (2018-2024), čo nakazil charizmatického Toma Hardyho a k dnešnému dňu to s relatívne slušným zárobkom dotiahol až na trilógiu. Aby sa nakoniec z budúcnosť veštiacej Dakoty Johnson ako Madame Web začiatkom tohto roka stalo na jednej strane posmešné internetové meme, zároveň tiež kritický aj divácky prepadák. Pomôžu teda unavenej filmovej sérií napnuté brušné svaly a s narastajúcou iróniou sa v počte zväčšujúce vrásky na čele Aarona Taylor-Johnsona do šestice chytiť druhý dych?

Snímka Lovec Kraven režiséra J.C. Chandora (oscarová nominácia v kategórií pôvodný scenár pre film Margin Call, bojRoberta Redforda o prežitie na šírom mori Všetko je stratené) disponuje určitými nespochybniteľnými remeselnými kvalitami, avšak podkopáva ich zmätenosťou vlastného príbehu - akousi tematickou zameniteľnosťou s inými komiksovými príbehmi pôvodu a faktom, že v protiklade s predlohou nemá ani inú možnosť ako urobiť z obávaného zloducha problematického síce, avšak, keď už nič iné, „aspoň“ ambivalentného hrdinu. A keby niekomu stále nebolo jasné, ako to s Kravenom v skutočnosti je, scenár Richarda Wenka, Arta Marcuma a Matta Hollowaya ešte „vytasí“ tradične oidipovský motív možnej likvidácie nepohodlného rodičovského tyrana. To, ako niekdajší Sergei Kravinoff získa svoju superschopnosť, pôsobí dojmom banálnej naratívnej skratky. Publikum to už malo možnosť vidieť veľakrát len drobnou obmenou „mýtického“ zvieraťa – koniec koncov, Madame Web to urobila aspoň s určitou dávkou žánrovej irónie. Rýchlosť, sila a ladnosť mačkovitej šelmy so zmyslami vyladenými na maximum sú síce peknými vlastnosťami, pomáhajúcimi titulnému lovcovi vždy, keď sa potrebuje vyšplhať po stromoch a stenách, keď sa vyhýba strelám, no v podaní pomerne nevzhľadných, až rušivých digitálnych trikov nepôsobia o nič pútavejšie a atraktívnejšie v porovnaní s lezením po mrakodrapoch a pohupovaním sa na pavúčej sieti Kravenovej najvytúženejšej (aj keď z pochopiteľných dôvodov opäť absentujúcej) trofeje.

Takže divák nakoniec uvidí len ďalšiu digitálnu „šmuhu“ tam, kde by pravdepodobne oveľa viac chcel vidieť hmatateľný kontaktný boj, špinavosť praktických efektov, dôkladne pripravené kaskadérske kúsky, pot, krv, či váľanie sa v blatistom teréne pri kladení pascí – v štýle akčného, resp. dobrodružného filmu 80., prípadne 90. rokov. Vždy, keď je šanca, že sa kamera Bena Davisa striedajúca scenérie od ulíc Londýna, či New Yorku, západoafrickej Ghany, tureckej Ankary až po ruskú tajgu, priblíži k vyššie spomínaným kvalitám, srdce filmového fanúšika zaplesá. Inak naďalej pretrváva pomerne umelá a žánrovo nudná rutina. Je to podobný pocit, ako vidieť napríklad Johna Wicka (2014-2023) vypomáhajúceho si v jednotlivých krkolomných bojových chvatoch s poctivou dávkou CGI, prípadne Arnolda Schwarzeneggera používať v boji s Predátorom (1987) nie svoje skutočné, ale digitálne svaly. Nápad znížiť divácku prístupnosť väčšou mierou násilia a krvavostí v porovnaní s predchádzajúcimi titulmi univerza je absurdný. Pre časť publika, čo by sa rado cítilo dospelejšie, sa to môže stať v istom zmysle lákadlom, avšak v kontexte príbehu nadbytočná krv v scéne nakoniec o niečo viac upozorňuje na jej celkovú detinskosť.

Herci prednášajú dialógy ťahajúce za uši, nielen ďalším z lahôdkovo štylizovaných prízvukov Russella Crowea. Rozsiahlo vysvetľujú nijako zvlášť zaujímavé vzťahy, krízy a motivácie-nemotivácie. Tvária sa prekompenzovane drsne alebo sa ako postava Calypso Ariany DeBose snažia umelo nahradiť chýbajúcu chémiu vo vzťahu s titulnou postavou. Pre fanúšikov pavúčieho muža ponúka okrem titulného lovca tiež iných jeho na striebornom plátne ešte nepredstavených protihráčov ako Nosorožec Alessandra Nivolu, Chameleón Freda Hechingera, či Cudzinec Christophera Abbotta so schopnosťou rátať do troch a sem-tam niekoho zhypnotizovať tak, že stratí pojem o čase... Hudba Evgueniho a Sachu Galperineovcov v spolupráci s Benjaminom Wallfischom dopomáha vytvoriť dojem atraktívneho výpravného dobrodružstva, aj keď nejeden fanúšik soundtrackov sa zrejme trochu začuduje, keď bude už v úvodných scénach počuť takmer hymnickú zborovú skladbu Basila Poledourisa z Honby na ponorku (1990), pričom žiadny kapitán s výrazom Seana Conneryho pozývajúci politruka Putina na čaj nebude práve na dohľad.

Lovec Kraven je zvláštne rozporuplný film. Ambiciózne dobrodružstvo, ktoré vo výsledku pôsobí umelo a zbytočne podrobne, pričom v skutočnosti divákovi dodá naozaj málo. Keď by malo ťažiť z prirodzenosti, nehanbí sa využiť digitálne triky. Vo svojej serióznosti je nudný až rutinný, aby paradoxne najviac diváka zabavil, keď dôjde na niektoré z jeho hlúpejších momentov, či neuveriteľne polopatisticky znejúcich replík vzbudzujúcich údiv. Je celkom problém film odporučiť alebo zavrhnúť. Je to, skrátka, jeden z tých titulov, pri ktorom najviac záleží, či naň človek má alebo nemá náladu.

Lovec Kraven (Kraven the Hunter), USA, 2024
Dĺžka: 127 minút
Réžia: J.C. Chandor
Scenár: Richard Wenk, Matt Holloway, Art Marcum
Kamera: Ben Davis
Hudba: Benjamin Wallfisch
Casting: Raylin Sabo
Zvuk: Andrew DeCristofaro
Scénografia: Michael Standish, Eve Stewart
Kostýmy: Sammy Sheldon Differ
Produkcia: Avi Arad, Amy Pascal, Matthew Tolmach
Hrajú: Aaron Taylor-Johnson, Russell Crowe, Ariana DeBose, Fred Hechinger, Alessandro Nivola, Christopher Abbott, Levi Miller, Dritan Kastrati, Murat Seven, Rachel Handshaw, Billy Barratt, Jurij Kolokolnikov, Michael Shaeffer, Alex Skarbek, Chi Lewis-Parry
Distribúcia: Itafilm
Premiéra v SR: 12. decembra 2024
Foto: Itafilm