Šesťdesiate roky, Praha, jedna obyčajná rodina. Otec (Daniel Fišer), mama (Magdaléna Borová) a dvaja chlapci. A dedo (Miroslav Krobot). Bežný život v socialistickom Československu s jeho problémami, s iba ťažko utajovanými, ale bežnými konfliktami rodičov, s chorými prieduškami mladšieho Toníka (Vojtěch Vaverka) a so zdanlivo nie dôležitými správami z televízie. Je rok 1968 a vonku kvitne Pražská jar. Nie dosť na to, aby sa o ňu Tonda zaujímal, oveľa dôležitejšia je lákavá ponuka, aby si rodina urobila výlet do Paríža. Žije tam dedov brat. Ale Tonda nemôže ísť, keďže to jeho choré priedušky nedovolia. Musí zostať s dedom na chalupe v Jezerských horách, kde mu na čerstvom vzduchu bude určite lepšie. Ktorý chalan by sa s tým len tak zmieril. Tonda je predovšetkým smutný, má pocit, že ho sklamal celý svet a tak sa v noci potrebuje aspoň pritúliť k dedovi. Ten sa usiluje vnukovi spríjemniť prázdninový pobyt ako najlepšie vie.

Postupne sa v ich spoločnom živote odhaľujú jeho spomienky, dramatický život potomka ruskej šľachtickej rodiny, ktorý zažil bohatstvo a noblesu, ale ako dieťa aj zajatie na Sibíri po dramatickom úteku, keď mu predtým boľševici vyvraždili vlastnú rodinu. To všetko, ako keby len mimochodom, rozpráva vnukovi a medzitým si ceruzkou s pozoruhodným talentom kreslí obrázky, raz ich chalupu, inokedy krčmárku. Nechce ohurovať, skôr v spomienkach naznačuje, že život nie je prechádzka, ale človek by si mal zachovať štýl a nadhľad.

Divák nahliada aj do panoptika dedinských postáv a postavičiek v dedine a aj v ich útržkoch životov zachytíme. Do susedstva prichádza manželský pár Erbanovcov (Michal Isteník, Zuzana Konečná) so synom (Josef Slavík) , ktorý, aj keď je starší, sa stáva Tondovým kamarátom a spolupáchateľom drobných darebáctiev. Napodiv dedo vôbec nie je tak starý chlap, ako by to na prvý pohľad vyzeralo. S noblesou časov dávno minulých sa jemne a elegantne dvorí miestnej krčmárke Blaženke (Zuzana Mauréry), ktorej manžel je násilnícky idiot, navyše s pochybnou predstavou o manželskom živote v bigamii. Do dedinskej takmer idylky vpadne 21. august a príchod vojsk „spriatelených armád“. Možnosť, že sa Tonda vydá za rodičmi do Paríža sa čoraz viac vytráca. Dedinčania, ale aj Tonda zažívajú okupáciu v priamom prenose, surovosť okupantov, strach o vlastný život aj stále prítomný pocit bezmocnosti. Dedo vďaka svojej ruštine dokáže zachrániť život študenta, ktorého postrelili a pre Tondu sa postupne stáva čoraz bližším človekom, aj keď tréning slušného stolovania aj s čašou vína, cvičenie na klavír a francúzska konverzácia sú stále pre neho zúfalo zbytočné.

Záverečná časť filmu Koniec sveta prenáša postavy o niekoľko rokov ďalej. Tonda už nie je malé dieťa, maminka aj so starším bratom sa z Paríža napokon vrátili, ale otec tam zostal aj s novou partnerkou. Šedivý život v normalite ubíja všetkých. Dedo sa dostáva na psychiatriu, aj keď dôvod – výkrik proti Stalinovi – je skôr absurdným zvolaním proti súčasnosti. Tonda, možno práve s vedomím toho všetkého, čo ho dedo naučil, ho berie na prechádzku. A na nemocničný župan mu oblieka aj jeho zimník. Zrazu sa ocitajú tam, kde bolo dobre. Pred ich chalupou, v teplom letnom dni, pri prestretom stole. A sú tam všetci, krčmárka Blaženka, susedia Erbanovci aj ďalší sused. Je tam Tondova, mama, brat aj otec. A je tam predovšetkým deda. Sú tam tie staré časy, kedy bolo ešte dobre.

Bohdan Sláma má za sebou skvelé filmy. Jeho Divoké včely získali ceny na festivaloch v Rotterdame aj San Franciscu, Šťastie Českého leva za najlepší film, réžiu, scenár aj kameru, ale aj za hlavný aj vedľajší ženský herecký výkon a hlavný mužský herecký výkon. Baba z ľadu získala Českých levov až šesť. Krajina v tieni mala 15 nominácií na túto cenu. Koniec sveta je, bohužiaľ, na opačnom konci Slámových skvelých filmov. Pominiem, že témou sa tak trocha podobá na iné filmy a ich nostalgiu. Po strništi bos, Kolja, Pelíšky či Obecná škola sa pripomínajú atmosférou aj detskými hrdinami s ich traumami. Film sa navyše rozpadá na dve časti, pričom posledných dvadsať minút možno považovať za akýsi prílepok. V prvej časti, bohužiaľ, príliš natiahnuté na 110 minút – sú okamihy, ktoré patria k režisérovmu rukopisu. Scénky, ktoré sa pohybujú na ostrí, niekde medzi tragikou a komikou – kar, na ktorom sa Blaženčin manžel vyhráža dedovi zabitím, avšak nôž, ktorý drží v ruke je cukrársky na rozotieranie polevy, inokedy hra s obrúsenými kúskami skla v potoku, ktoré detská ruka presypáva a ktoré pripomínajú staré časy, keď v kraji kvitlo sklárstvo. Toníkove sťažnosti, že dedo stále kúri a on nemôže to teplo vydržať. Zrazu preblysne dedova spomienka na zajatie na Sibíri,kde ako dieťa zažíval dych vyrážajúcu zimu. A keď je v strese, valcujú ho udalosti, jeho telo ako keby privolalo ten strašný zážitok.

Prečo tieto pôvabné epizódy až na výnimky v toto filme nefungujú? Tam, kde Sláma zostáva svoj, film príjemne plynie. Avšak príliš dlho. Rozpadáva sa a nielen zbytočne natiahnutá minutáž je problematická. Možno pre akúsi zaľúbenosť do témy, do spontánneho herectva malého Vojtecha Vaverku, do noblesy a mnohovrstevnosti hereckého kumštu Miroslava Krobota do pomalého plynutia vzťahov tam, kde čas nehrá žiadnu rolu, sa všetko napokon obracia proti príbehu. A, bohužiaľ, to nezachráni ani skvelá kamera a hudba. Koniec sveta v názve filmu sa ako pointa vytratil. Zdá sa, že aj scenár potreboval ostrejšie zásahy dramaturga, ktoré by z príbehu urobili kompaktnejší tvar.

Koniec sveta (Konec světa/The End of the World), Česko, 2024
Dĺžka: 134 minút
Réžia: Bohdan Sláma
Scenár: Ivan Arsenjev
Kamera: Diviš Marek
Hudba: Jakub Kudláč
Strih: Jan Daňhel
Zvuk: Jan Čeněk, Richard Müller
Scénografia: Jan Vlasák
Masky: Alica Dvorská
Kostýmy: Zuzana Krejzková
Produkcia: Jindřich Motýl, Martin Růžička
Hrajú: Miroslav Krobot, Vojtěch Veverka, Josef Slavík, Magdaléna Borová, Zuzana Mauréry, František Sládek, Michal Isteník, Zuzana Konečná, Daniel Fischer, Jiří Rendl
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 26. septembra 2024
Foto: CinemArt SK