Pri pohľade na tých troch, ako sedia za barom a zhovárajú sa, by málokto dokázal odhadnúť, kto z nich vlastne ku komu patrí. Kto z nich v skutočnosti tvorí pár, a kto je tam tak trochu do počtu... Nora (Greta Lee) sedí uprostred a väčšinu slov adresuje Hae Sungovi (Teo Yoo) po svojom pravom boku. Obaja majú zjavné ázijské korene. Zatiaľ, čo zľava ku obom prikyvuje Američan Arthur (John Magaro). Hlasy inak neviditeľných hráčov spisovateľskej hry, pri ktorej sa zúčastnení pokúšajú odhadnúť identitu neznámeho iba podľa náhodne prejavených gest a vôbec reči tela, v tej chvíli začínajú hádať. Ich spoločný príbeh začína pred dvadsiatimi štyrmi rokmi v Južnej Kórei, tesne pred tým, ako sa Noriny rodičia odhodlali s celou svojou rodinou emigrovať do kanadského Toronta, vedení myšlienkou: „Keď sa niečoho vzdáte, tak za to niečo získate.“ Nora vtedy s ešte nezmeneným, nepoameričteným menom Na Young (MoonSeung-ah) zvykla chodievať domov zo školy v sprievode obľúbeného spolužiaka (v dvanástich rokoch hraného Leem Seung-minom).

Zvykla plakať, keď ju prekonal v študijných výsledkoch a absolvovala spolu s ním tiež jedno od tej doby v spomienkach večne živé rande. O dvanásť rokov neskôr – oddelení od seba tisíckami kilometrov a každý v inom časovom pásme – sa dávni priatelia osudovo stretávajú znovu, hoci len vďaka kontaktu cez sociálne siete a prostredníctvom videohovorov. Možno vedení tzv. In-Yun, akýmsi osudovým duchovným predurčením, ktoré umožňuje opätovne sa stretnúť tým, čo k sebe mali blízko v niektorom zo svojich minulých životov... Nora, ktorá medzitým stihla emigrovať „od rodičov“ z Toronta do New Yorku, sa venuje práci dramatičky a rada by svoje spisovateľské schopnosti ešte viac zdokonalila v Montauku. Hae Sung práve „prežil“ povinnú vojenskú službu, pričom najbližšie kroky ho vedú do Číny, kde zatúžil zdokonaliť vlastné jazykové schopnosti. Po nekonečných a nadšených hodinách rozhovorov, keď sa Nora sem-tam zabúda aj navečerať, síce padne nesmelá požiadavka na stretnutie sa „naživo“. Obaja – možno si bližší než kedykoľvek pred tým – si však odrazu uvedomia, že vzájomná návšteva by nebola kvôli rozvrhnutým povinnostiam možná skôr ako o rok. Vedomie tohto faktu ich opäť od seba oddelí na ďalších dvanásť rokov... A tak Hae Sung v ďalšej životnej etape, po rozchode z dlhoročnou priateľkou, konečne pristane v New Yorku. Je už informovaný, že Nora sa od posledného videohovoru stihla vydať za ambiciózneho spisovateľa a rozhodne si ho nevzala len pre jednoduchšie získanie Zelenej karty. Hoci je Hae Sung už dospelý, predstupuje pred svoju lásku s plachosťou dvanásťročného chlapca z úplného počiatku ich spoločného vzťahu. Zatiaľ, čo Nora sa musí vyrovnať s prekvapivými pocitmi, že muž z mäsa a kostí stojaci pred ňou už dávno nie je ani naivným dieťaťom, ani virtuálnym preludom na obrazovke jej počítača, a preto by mala k vlastným pocitom tento raz pristúpiť s vážnosťou, ktorú si zaslúžia.

Snímka Minulé životy je filmovým režijným debutom dramatičky Celine Song, osobitým milostným príbehom vyvarujúcim sa všedného diváckemu očakávania, žánrovým klišé a hlavne falošnému sentimentu. Má v sebe výrazné autobiografické prvky, zreteľne odčítateľný autorský rukopis a nečakane úprimný emocionálny spodný prúd. Hmatateľný kontrapunkt medzi pocitmi prejavovanými navonok a „bublajúcimi“ v postavách pod povrchom. Tajuplný dotyk duchovna aj nejeden filozofický podtext myšlienkovo presahujúci životné osudy konkrétnych postáv - umožňujúci publiku reflektovať vlastné životné skúsenosti, či peripetie súkromných medziľudských vzťahov. Nádherne štruktúrovaný scenár Celine Song necháva titulný trojlístok postáv, najmä zo subjektívnej perspektívy autorkinho alter ega, konfrontovať sa so stále živými aspektmi minulosti, akousi myšlienkovou obdobou minulých životov. Pričom každá jednotlivá životná etapa, hoci divák vie, že už je postavami prekonaná, má v sebe okamžité čaro práve prežívanej súčasnosti. Aby následne bol aktuálne prežívaný a skutočne súčasný okamih spochybnený, ako už dávno prežitý, minulý moment a divák s ním veľavýznamne prenechaný otvorenému, zámerne nedopovedanému koncu, z ktorého by sa opäť mohol „vykľuť“ nový začiatok. A k slovu sa, samozrejme, dostanú tiež životné zápletky, ktoré sa nikdy pred tým nemali možnosť reálne uskutočniť.

Jednotlivé postavy sa pozvoľna od životnej etapy k ďalšej menia, symbolicky sa vzďaľujú ťažko prekonateľnou vzdialenosťou aj odlišnými časovými pásmami, v ktorých nie je možné navzájom „zosynchronizovať“ deň a noc. S životným posunom vpred si Na Young mení meno na Noru a s tým, akoby prijala úplne novú identitu. Opätovaná láska k partnerovi z minulej životnej etapy sa môže zmeniť v neopätovanú k jeho aktuálnej inkarnácií a naopak. Životný príbeh jedného páru posudzovaný z pohľadu zaujatého spisovateľa, sa môže zdať neprekonateľne pútavým v porovnaní s nádherne všednou obyčajnosťou vzťahu druhého, konkurenčného páru. S ťažkosťami prekonávaná jazyková bariéra medzi angličtinou a kórejštinou, aj vôbec kultúrne rozdiely z hľadiska oboch národov, tiež hrajú svoju nezanedbateľnú rolu v príbehu... Veď, čo keď partnerka cez deň bežne komunikujúca v známom jazyku nevedomky rozpráva zo sna ako cudzinec s malým zatajeným miestom v duši, do ktorého ani viac než len blízkemu človeku rozhodne nedovolí nahliadnuť. A možno ani sama netuší, žeby mu niečo také mala umožniť.

Spisovateľská hra, kedy sa v bare anonymní hráči pokúšajú odhadnúť, kým sú postavy sediace oproti nim a tajomne komunikujúce slovami, gestami – to je úžasný prológ príbehu Minulých životov, aj mimoriadne s diváckou zvedavosťou sa pohrávajúca premisa nadchádzajúcich udalostí. Komunikácia – hoci nie vždy úplne otvorená – dominuje trom úsekom oddeleným od seba vždy dvanásťročnou časovou priepasťou. Nejednému divákovi dokáže pripomenúť milovanú trilógiu Pred úsvitom (1995), Pred súmrakom (2004), či Pred polnocou (2013) takisto režiséra americkej nezávislej filmovej scény Richarda Linklatera, prakticky založenú na intímnom „prechádzkovom“ dialógu hereckého páru Ethana Hawkea a Julie Delpy o živote, láske a vôbec z filozofického hľadiska o všetkom. Takisto záver môže s divákom emocionálne „zamávať“ na spôsob triumfálne veľavýznamného rozlúčenia sa postáv v snímke Stratené v preklade (2003) Sofie Coppola. Alebo žeby to bolo tento raz inak? Pre subjektívne vnímanie spomienok, ľudskej individuality a priebežne sa so skúsenosťami meniacej identity film zase nachádza a tento raz aj otvorene priznáva priamu inšpiráciu Večným svitom nepoškvrnenej mysle (2004) v réžií Michela Gondryho, no hlavne z pera scenáristu Charlieho Kaufmana. Minulé životy si však existujú autorsky po svojom. V žiadnom prípade „neodpisujú“, ale originálne preskúmavajú spomínané témy ešte o niečo ďalej...

Kamera Shabiera Kirchnera kultivovane sleduje nenápadné landmarky kórejského Soulu, kanadského Toronta aj nočných newyorských ulíc s citom pre poetickú atmosféru. Sleduje výrazy tvári vynikajúceho trojlístka hercov, odzbrojujúco dospelých „hrán“ veľmi nejednoznačne predstaveného milostného trojuholníka. Svoju váhu tak majú prednesené repliky aj na milimeter presná mimika dávajúca tušiť potlačenú protichodnosť emócií... A neraz si vystačí aj so vzdialeným pohľadom na pomedzi väčší dav ľudí sa striedavo strácajúci, či vynárajúci pár. Hudba Christophera Beara a Daniela Rossena krehko sekunduje obrazovej zložke. Nevnucuje divákovi, ani postavám, aké emócie by mali v danej scéne pociťovať. Práve naopak postavy a ich životné okamihy udávajú ten správny tón. Minulé životy sú nenápadným majstrovským dielkom americkej nezávislej filmovej scény, vyhýbajúcim sa emocionálnym požiadavkám veľkých hollywoodských štúdií na milostný príbeh. Je to film mimoriadne úprimný, myšlienkovo zrelý, autorsky inšpiratívny. Nejeden divák ochotný mu načúvať to vyrieknuté, či dávať pozor na každé nenápadné gesto prezrádzajúce prítomnosť nevyrieknutého v ňom, môže nájsť kus samého seba. Znovu oživiť svoju minulosť, prehodnotiť súčasnosť, prípadne odhaliť v sebe snahu uskutočniť v nadchádzajúcich dňoch to, čo mu doposiaľ prežité chvíle ešte neumožnili.

Minulé životy (Past Lives), USA / Jižná Kórea, 2023
Dĺžka: 105 minút
Réžia: Celine Song
Scenár: Celine Song
Kamera: Shabier Kirchner
Hudba: Christopher Bear, Daniel Rossen
Strih: Keith Fraase
Zvuk: Jacob Ribicoff
Scénografia: Grace Yun, Alan Lampert
Masky: Sarah Graalman
Kostýmy: Katina Danabassis
Produkcia: David Hinojosa, Pamela Koffler, Christine Vachon
Hrajú: Greta Lee, Yoo Teo, John Magaro, Isaac Powell, Jojo T. Gibbs, Kristen Sieh, Nathan Clarkson, Emily Cass McDonnell, Keelia Clarkson, Seung-ah Moon, Jane Kim
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 12. októbra 2023
Foto: Filmtopia