Asi nikto v slovenskom filme nemá lepší odhad na aktuálny posun v preferencií odmeňovaných a oceňovaných tém ako Mira Fornay. Už od Líštičiek (2009) tvoria kompaktnú agendu, počínajúc odkazom na východoeurópsku migrantskú agendu na Západe, ktorú český filmový kritik Vít Schmarz nazval „výštěk do dublinské tmy“, cez rasovú nenávisť vo filme Môj pes Killer (2013) a násilie voči ženám, podčiarknuté filmom Žaby bez jazyka (2020). Aj keď sa nedá táto stratégia úplne nazvať tendenčnou a trochu sa chce veriť, že sú to témy, ktoré režisérku naozaj zaujímajú, lebo má angažovaného a bojovného ducha, teda aspoň sa tak často prezentuje, v jej filmovej rétorike existuje čosi, čo je zaujímavé si preštudovať trochu podrobnejšie.

V čase, keď sa tieto filmy objavujú na prestížnych filmových festivaloch, treba dodať, že je to len dobre, netvoria žiadne objavné teritóriá. Sú skôr signálom, prichádzajúcim z východnej Európy o tom, že tieto témy sú nám známe, vieme o nich, i o tom, že Západ naozaj zaujímajú a že sa jednoducho vieme „pripojiť“. Je to niečo ako znak komunikačného kontaktu. Aby, samozrejme, neostalo len pri symbolickom geste, nakrúca Mira Fornay tieto filmy so zmyslom pre provokáciu, s experimentálnym nasadením a ozvláštnením, spočívajúcim na neočakávanom riešení niektorých situácií i postáv, skrátka úletoch, na ktoré treba mať dostatok sebadôvery vo vlastné filmové videnie a povedzme koncept myšlienkovej orientácie. Dohromady to naozaj často zanecháva dojem, že ide o výnimočné uchopenie témy a režisérka si za tieto výkony odnáša festivalové uznanie. Surfovanie na týchto vlnách sa určite vypláca, ale treba mať patričné organizačné vlohy a dostatok pragmatickej intuície. Jednoduchší spôsob, ako popísať tento druh filmárskej pozície je povedať, čo jej filmom chýba a tu budem vcelku stručná, lebo sú to emócie. Preto tieto filmy nie sú divácke, ich „programovanie“ má iné ambície.

Od sociálnej deskripcie a rinčania patológiami najrôznejšieho druhu, sa Mimi nesie v znamení zmeny. Mira Fornay sa obracia k deťom, aj keď tento film nie je kalibrovaný na detského diváka. Rozpráva príbeh dievčatka Romy. Ujde jej z klietky andulka a napriek tomu, že jej mama kúpi novú, vyberie sa ju hľadať. Po porade s kamarátom Cypkom usúdi, že ak bude so sebou ťahať klietku, stará andulka Mimi sa vráti, priletí späť. Vydávame sa tak na pochod zalesneným priestorom, ktorý skôr vyzerá ako zanedbaný park. Mesto pripomína vlakový nadjazd. Romy tam naráža na najrôznejších ľudí. Najprv je to postava nemeckého vojaka, stráži pri betónovom bunkri a podľa všetkého tento nápad vznikol spontánne, lebo snové, či aké vidiny sa už vo filme nevyskytujú. Ďalej je to nejaká hydrologická stanica v ohrade a s nápisom zákazu vstupu. Romy tam narazí na podivného chlapa, ktorý chce dať jej novú andulku zožrať svojej mačke a dôvod je jasný, vtáčik nemá meno. Romy preto rýchle vymyslí pôvabné meno Šalátik. Chlap ju prepúšťa, nasleduje stará pani, oslovuje dievčatko v domnení, že zablúdila, odovzdá ju ďalšiemu starcovi. Ten pri svojej chatke odpratáva drevo a čaká na svojho zamestnaného syna. Romy hľadá klietku, ktorú kdesi zabudla. Skončí na dvore s veľkým psom a dostať ju odtiaľ chce značné organizačné nasadenie.

Režisérka označuje tento polodokumentárny štýl bez profesionálnych hercov a zrejme aj scenára a napísaných dialógov, lebo postavy evidentne dostali len rámcové pokyny, absencie nejakého minima psychologického profilu jednotlivých postáv a dôrazu na istý druh autenticity, ako organickú filmárčinu. Podobne, ako pri jej predošlom filme, ide tu znova o veľmi zaujímavý naratívny koncept príbehu. S jeho poetikou a realizáciou to však také jednoduché nie je. To, čo geniálne dokázala zužitkovať jedna z vrstiev filmov 60. rokov, mám na mysli autenticizmus, založený na typologickom výbere nehercov a originálne štylizovanom dokuštýle, tu nefunguje a naplňovanie príbehu skĺzava do povrchného sledovania dievčatka bez akýchkoľvek známok nejakého výrazu. Pripomína trochu poetiku mobilných videí, klipov s momentálnym zachytením čohosi, čo švenkne tu i tam a mihne sa tam nejaká postava a vzápätí sledujeme podrobný popis situácií, ktoré majú význam pre nakrúcajúceho, ale diváka nechávajú v móde nechápajúcej ľahostajnosti. Niekto v takomto uchopení môže uzrieť zámernú umeleckú koncepciu, iným zase pripomína nejaký druh amatérskej rekreačnej činnosti, dodatočne pasovanej za výraz láskavého postoja k deťom a prírode, povýšený navyše populárnym feministickým špendlíčkom. V angličtine má film názov She - Hero. Na Heroine, ženskú variantu slova hrdina, asi nebolo dosť odvahy. V titulkoch si môžeme všimnúť pozorné označenie ženských variant jednotlivých profesií, napríklad she – cameraman. Toto všetko budí v istých festivalových kruhoch veľké sympatie, ale túto metodiku režisérka iste ovláda.

Nežný príbeh by sa iste zaskvel v belgickej a možno aj iránskej verzii, ich poetike totiž nechýba zmysel pre hravosť, humor, nejaký druh vizuálnej pitoresknosti a malebnosti a najmä emocionálne nasadenie. Musia v týchto okolnostiach dojímať svojou detskou nedokonalosťou a všetkým, čo Mimi tak viditeľne chýbalo.

Filmom Miry Fornay sa nedá uprieť ambicióznosť a snaha zaujať stály post v európskom filmovom priestore, čo je bezo sporu sympatickejšie ako povyšovanie provincionálnej schémy komerčných televíznych seriálov na úroveň celovečerných filmov. Jej suverénne filmárske ego hľadá intenzívne tie témy, hrdinov a hrdinky, ktoré dnešné sledovacie reflektory a boďáky nielen svetových festivalov, ale i všetkých zúčastnených inštitúcií, tak zvodne promujú a omamne im tlieskajú. Kde presne beží hranica medzi usilovným konformizmom a skutočným individuálnym a kreatívnym postojom, nie je ani s novým filmom tejto výnimočnej slovenskej režisérky jasnejšie.

Mimi (She – Hero), Slovensko, 2023
Dĺžka: 83 minút
Réžia: Mira Fornay
Scenár: Mira Fornay
Kamera: Simona Weisslechner
Hudba: Michal Kindernay
Strih: Mira Fornay
Zvuk: Jan Čeněk
Produkcia: Mira Fornay
Hrajú: Rozmarína Willems, Cyprián Šulej, Veronika Kořínková, Roman Lipka, Bohuslav Zárychta, Margita Mrvová, Mária Fornayová, Emil Štvrtecký, Jazmína Cigánková
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR:  23. marca 2023
Foto: Filmtopia