Model komerčnej filmovej tvorby v strednej a východnej Európe, jej post- komunistický vývoj, akcenty a formy, je osobitou kapitolou tunajšieho prostredia. Veľa pozornosti sa jej nevenuje, aj vďaka neznalosti a iste aj lenivosti kritikov, teda tých, čo svojej práci aspoň trochu rozumejú, na rozdiel od masy ochotníkov, spisujúcich svoje dojmy a pseudosúdy bez bázne a vlastne aj hany. V snahe demonštrovať svoju odbornú disponovanosť začnú títo rytieri pera popisovať, či je kamera rýchla, alebo pomalá a ventilujú svoje ambície v podobne vtipných postrehoch.

Radi sa pri pohľade na tento filmový segment oháňame estetickými kritériami umenia, čo, samozrejme, nie je úplne fér. Na to je vhodná úplne iná sorta filmov. Je to podobné, ako keď si zmýlite konfekciu so salónom nejakej módnej značky. Masová kultúra, onen filmový konzum, je hraničným územím, kde sa križuje značná časť diváckych potrieb, sublimačných, hedonistických i čisto materiálno konzumných, podmienených dobrým remeslom, ako rozprávačským tak filmárskym. Nejde o individuálnu autorskú poetiku, nikto tu nepotrebuje intenzívny filozofujúci ponor do ľudskej psyché. Príbeh musí byť zaujímavý, dynamický a musí rešpektovať pomer medzi originálnou inováciou a tradičným rozprávaním, na ktorý je divák zvyknutý. Na túto tému sú, samozrejme, napísané najrôznejšie vedecké práce, táto stručná charakteristika tu má konkrétnu inštrumentárnu funkciu a slúži ako približné nastavenie kritérií pre super komerčný kus z poľskej proveniencie.

Kým Poliaci ešte v 90. rokoch so závisťou popisovali úspechy českého filmu (na Slovensku už ani nemôžme hovoriť, že skapal pes, lebo aj ten pes sa už za tie desaťročia vyparil), vzhľadom na oscarové ťaženie Koľju a iných českých kandidátov, stačilo dvadsať rokov a role sa prudko vymenili. Poľská filmová životaschopnosť je obdivuhodná, a to nielen vo svete cien a festivalov. Stačí si „zalistovať“ v streamoch a je jasné, že lepšie tu svoje schopnosti nedemonštroval z post-komunistického teritória vlastne nikto. Vždy to vedeli v oblasti komédie, nechýbala im žoviálna priamočiarosť bez akýchkoľvek zábran, čo je pre masový humor dobrý štartovací potenciál. Dokázali to aj na slušných detektívkach ako je napríklad Bažina (2018-2019), alebo akčných príbehoch s politickými podtextami Wataha (2014). Osobitou kapitolou je budovanie filmového panteónu hrdinov, kde sú všetci, vojaci, kňazi i špióni, Pilsudski (2019), Zieja (2020) i Jacek Strong (2015), nehovoriac o historických freskách významných udalostí, za všetky je to napríklad Volyň (2016) Wojciecha Smarzowského, nehovoriac o Katyni (2007) Andrzeja Wajdu.

Dievčatá z Dubaja ukrajujú zo žánru, v ktorom sa poľské sily ešte len koncentrujú a výsledky zatiaľ nie sú bohvieako pôsobivé. Je to žáner erotického filmu, či ako by sme toto dráždivé blúdenie po luxusných interiéroch za doprovodu figúr 90-60-90, mali nazvať. Ak sa nemýlim, vyštartovali v tomto smere nedávno filmom 365 dní (2020), ktorý si vyslúžil Zlatú malinu za najhorší scenár. Dievčenská grupa prostitútok na Blízkom východe, či kde tie prepychové jachty kotvia, na tom nie je až tak zle, pomohla si oscilujúcim pro-feministicko-samaritánskym naratívom o chudobných kráskach, ktoré túžili zbohatnúť a dostať sa tak z ponižujúcej biedy. Emi (Paulina Galazka) začína podobne, nemá ani na vlak do Štetína, kde chce realizovať svoju túžbu, odtrhnúť sa od doterajšieho života. Podarí sa, ale začína ako call girl, bez zbytočnej hanby a zábran. Rýchle sa vypracuje na samostatnú „mamá“ a dohadzuje dievčatá fešnému Samovi (Giulio Berruti) na jachtu, prepchatú Saudami, hladnými po rozkošiach a vôbec, po všetkom Allahom zákázanom ovocí. Okrem ich peňaženiek sa im nevenuje príliš veľa pozornosti. Emi sa dostáva do milostnej dilemy, uchádza sa o ňu nevinný Bartek (Józef Pawlowski) a zmienený Sam. Prednosť dá prvému a zo sveta erotického biznisu sa sťahuje na farmu, kde jej svokor chová závodné kone. Pomsta jedného z klientov si ju však nájde, rodine pošle jej kopulačné videá a Emi je razom bez rodiny. Niet sa čo čudovať. Na záver si ešte vypočujeme pár výpovedí kurtizán, a to je tak asi všetko. Sú to jednoduché devízy, sex, zobrazený na tento žáner celkom šetrne, krásne ženy i exotické exteriéry i interiéry. Ostatné, príbeh i postavy sú vcelku banálne, žiadna klasika v štýle Žena v červenom (1984) sa nekoná. Či to na divácky záujem bude stačiť sa uvidí. Okrem rafinovanejšie vystavaného príbehu chýbajú aj hviezdy, aj keď sa obsadzovanie talianskych amantov riadi celkom slušným vkusom.

Režisérka Maria Sadowská bola úspešnejšia s filmom Umenie milovať (2017) o prvej poľskej sexuologičke, popularizátorke otvoreného vzťahu k sexu a sexuálnej výchove, čo síce bola trochu iná žánrová disciplína, ale nakrútená so zmyslom pre humor i čo sa týka dobových reálií, keďže sa film odohrával za komunizmu. Ako by podobná téma vyzerala v slovenskej verzii si zatiaľ môžeme len predstavovať.

Dievčatá z Dubaja (Dziewczyny z Dubaju /Girls to Buy), Poľsko, 2021
Dĺžka: 146 minút
Réžia: Maria Sadowska
Kamera: Artur Reinhart
Hudba: Patryk Kumór, Dominik Buczkowski
Strih: Paweł Witecki
Zvuk: Sebastian Brański, Kacper Habisiak, Marcin Kasiński
Scénografiaq: Wojciech Żogała
Masky: Kinga Krulikowska
Kostýmy: Katarzyna Lewińska
Produkcia: Dorota Rabczewska, Emil Stępień
Hrajú: Paulina Gałązka, Katarzyna Figura, Katarzyna Sawczuk, Olga Kalicka, Giulio Berruti, Józef Pawłowski, Andrea Preti, Luca Molinari, Jan Englert, Beata Ścibakówna, Anna Karczmarczyk, Aleksandra Justa, Tomasz Sobczak, Anna Wojdas, Adrian Łabanowski, Iacopo Ricciotti
Distribúcia: Bontonfilm
Premkiéra v SR: 11. augusta 2022
Foto: Bontonfilm