Pred vystúpením sa triasol ako osika. Odetý v elegantnom ružovom obleku, so zvláštne ulízaným napomádovaným účesom, nalíčený... S konferencierom, ktorý ho uvádzal na pódiu sa zhováral len veľmi stroho, hoci sa snažil pôsobiť čo najslušnejšie. S prvými nesmelými tónmi spevu si vyslúžil niekoľko posmeškov a komentárov na to, ako vyzerá. No vtom nastala zmena a okamžitý prerod v sebavedomého, sympaticky drzého muzikanta, ktorý si môže s poslucháčmi robiť čokoľvek, čo si zmyslí. Také boli prvé kroky Elvisa Presleyho (úžasný Austin Butler) na ceste za úspechom, aj s pár milovanými blízkymi po jeho boku. Zároveň tiež prvý moment, keď sa k nemu osudovo pripojí akýsi tieň - človek, schopný vyťažiť zo spomínaného úspechu úplné maximum hlavne pre seba samého (Tom Hanks)...

Už len názov snímky Elvis sa môže zdať trochu mätúci. Scenár, pod ktorým sú autorský podpísaný Baz Luhrmann, Sam Bromell, Craig Pearce a Jeremy Doner sa totiž nezaoberá len postavou rock and rollového kráľa, ale v rovnakej miere mu nachádza charakterového protihráča v rozprávačovi jeho curriculum vitae. Údajný plukovník Tom Parker (s neskôr mrazivo odhalenými holandskými koreňmi), ktorý Elvisa Presleyho našiel, priam faustovsky ho vmanipuloval do podpisu zmluvy o vlastnú dušu, financoval jeho cestu na vrchol, aby ho následne s odhodlanosťou diabolského parazita vyciciaval do posledného trpkého životného momentu vtáčika uväzneného v zlatej klietke – to je postava nutná pre naratívne dotvorenie Luhrmannovho filmu, zároveň ale vytvárajúca niekde uprostred akúsi „slepú škvrnu“. Charakteristika jedného dáva divákovi vodítka, akési možnosti pre doplnenie chýbajúcich čiastočiek obrazu o tom druhom.

Perspektíva nedôveryhodného rozprávača neuvádza osobnosť Elvisa Presleyho takého, akým naozaj bol, ale aký sa javil Parkerovi - a, samozrejme, obmedzuje sa len na momenty, keď bol hudobník pod vplyvom svojho producenta. To zapríčiňuje, že sa divák o Elvisovej vojenskej službe v Nemecku, politickému trestu za zjavnú rebéliu počas svojich vystúpení, dozvie len skratkovito. Chýba tiež ten najpozitívnejší moment príbehu – zoznámenie sa s budúcou manželkou Priscillou (Olivia DeJonge), ktoré by bolo snáď schopné plukovníkov negatívny vplyv emocionálne vyvážiť. Takisto ostatní členovia rodiny – najmä otec Vernon (Richard Roxburgh) sa pozvoľna vytrácajú do úzadia, postupne strácajúc adekvátny vplyv... Matka Gladys (skvelá Helen Thomson), tuší manipuláciu na pozadí, úzkostlivo sa bojí o svojho druhého syna, lebo ten prvý zomrel veľmi skoro po narodení. Elvisovu vzdialenosť v Európe vníma veľmi negatívne a kvôli tomu tiež postupne prehráva svoj boj s alkoholizmom. Absencia podrobnejšieho stvárnenia týchto dôležitých momentov nepríjemne rozdeľuje príbeh do dvoch jasne oddelených, tematicky nápadných polovíc. Faktom však je, že takýmto spôsobom film funkčne naznačuje, že aj keď bola manželka a niektorí iní rodinní príslušníci v spevákovom živote veľmi dôležitými postavami, nedokázali konkurovať „láske“ publika. Tej sa Elvis – či chcel alebo nie - nedokázal nabažiť.

Pri charakterizácií ústrednej povahovo protikladnej dvojice postáv sa režisér Buzz Luhrmann pohráva s dvoma nadčasovými archetypmi, nadobúdajúcimi postupne až náboženský rozmer. Niekto by mohol namietať, že si svojim tvorivým prístupom režisér mnohé uľahčil – tak ako to kedysi urobil napríklad Steven Spielberg pri jednom zo svojich prvých pokusov o vymanenie sa zo škatuľky tvorcu zábavných blockbusterov a prechodu do serióznejších, viac „umelecky“ orientovaných snímok – vo vojnovej dráme Ríša Slnka z roku 1987, prerozprávanej zo subjektívneho pohľadu dospievajúceho chlapca... Spracovávajúcej síce vážnu tému, avšak z možnej obavy pred jej vážnosťou opäť naivne a tak trochu detinsky, ako režisérove predchádzajúce dobrodružné alebo sci-fi filmy. Divák by možno od životopisu Elvisa Presleyho očakával v prvom rade ľudsky vierohodnú sondu pod kožu a prinajlepšom až na kosť. Ale nie, pre Baza Luhrmanna je Elvis v prvom rade popkultúrna ikona.

Od prvých momentov je zidealizovanou postavou takmer až poloboha, či „superhrdinu“ – keď divák správne odčíta dôležité narážky na jeho obľúbený komiksový charakter, aj snahu tejto postavy dosiahnuť akýsi nedosiahnuteľný cieľ. Vidíme Elvisa, ako navštívi černošskú omšu a zostáva fascinovaný, až pohltený emóciami a rytmami, duchom temperamentných chválospevov. Presne niečo podobné sa s davom neskôr pokúša urobiť vďaka spevu a charakteristickým „trasľavým“ tancom, prebúdzajúcom v publiku chuť na zakázané ovocie a – citujúc tak plukovníkove slová: „Prejaviť emócie, o ktorých mnohé dievčatá ani nevedeli, že ich majú.“ Podobne tiež publikum vlastnými prejavmi lásky pohlcuje samotného Elvisa, pričom hmatateľný, prízemný kontakt medzi dvomi ľuďmi z mäsa a kostí, akoby strácal na schopnosti konkurovať prejavu jednotvárneho, neindividuálneho davu. Hudba je vo filme znázornená ako produkt show businessu, aj ako duchovný únik pred nebezpečne doliehajúcim svetom a využívačnými ľuďmi všade naokolo. Pár upokojujúcich, skoro až meditatívnych momentov predstavujú spevákove návštevy priateľov – často legendárnych spevákov afroamerickej komunity. Medzi nimi režisér tiež nachádza zopár ďalších dôležitých spoločenských „prorokov“ zobrazovanej, problematickej doby ako napríklad Martin Luther King, Robert Kennedy a podobne.

Aj plukovník Parker, večný „konkurent“ – brilantne stvárnený atypicky negativistickým Tomom Hanksom – je zidealizovanou postavou muža, ktorý bol pri zrode Elvisovej hviezdy a v mnohom tiež spôsobil jeho pád. Je to diabol, ktorému spevák upíše dušu. Nadpozemský manipulátor, ku ktorému sa viaže od Elvisovej smrti davová nenávisť podobných abstraktných rozmerov, aké nadobúdala láska publika k spevákovej tvorbe a vystupovaniu. Práve štylizácia, príbuznosť k archetypu však môže v jeho prípade publikum trochu iritovať a upozorniť tiež na štylizáciu titulného milovaného speváka. Vážne by Luhrmann po všetkom tom preskúmavaní predstavených ikon a ich nezanedbateľného vplyvu nemohol nahliadnuť viac pod povrch? Alebo má v pláne dokázať, že pri akokoľvek podrobnom životopisnom stvárnení by vždy minimálne jeden – z nejakého dôvodu nedefinovateľný a nedosiahnuteľný kúsok puzzle chýbal?

Kamera Mandy Walkera „porciuje“ aj to najpriamejšie hudobné vystúpenie do manieristickej koláže záberov z všetkých možných uhlov pohľadu. Vychutnáva si dobovú výpravu Catherine Martin a Karen Murphy, nádherné kostýmy Catherine Martin a dekorácie Shauna Barryho, Beverley Dunn a Daniela Readera. Často zdvojuje až zmnohonásobuje obraz, používa dvoj a viac expozíciu. Kombinuje množstvo filtrov a svietení – idealizuje prezentované občas až na hranicu gýču. Začleňuje do hraných scén rôzne grafiky a neváha použiť tiež zopár komiksových animovaných vsuviek. V kombinácií s „diabolsky“ temperamentným, živelným strihom Jonathana Redmonda a Matta Villu ohuruje tak, ako samotný Elvis pri svojich vystúpeniach. Všetky remeselné triky, ktoré sa režisér Baz Luhrmann naučil tak pôsobivo a brilantne využívať pri svojich predchádzajúcich filmových tituloch – či už modernizovanej adaptácie Shakespeareovho Rómea a Júlie (1996), neodolateľne psychedelického muzikálu Moulin Rouge (2001), výstredne dobrodružnej Austrálií (2008), či svojej snahe publiku podať Veľkého Gatsbyho (2013) románopisca F. Scotta Fitzgeralda konečne aspoň trochu stráviteľne – zúročuje a posilňuje v podobe dva a polhodinového strhujúceho, možno viac pocitového ako príbehového videoklipu. A jednoznačne tým potvrdzuje vlastnú vrcholnú formu.

Prezentácia stojí a padá na ústrednom hereckom výkone Austina Butlera, ktorý Elvisa nehrá, ale priam sa doňho Elvis inkarnuje. Spevákove piesne energicky znejú celým filmom, zatiaľ čo na pozadí ich dotvárajú koľkokrát aj podstatne modernejšie znejúce tóny Elliotta Wheelera. Piesne nachádzajú inšpiráciu v afroamerickej kultúre, neraz kontroverzne ovplyvňujú politickú situáciu doby. Luhrmannov režijný rukopis intenzívne útočí na diváka, pohlcuje až fascinuje a neraz aj vyčerpáva. Vo výsledku je možno pár scén tak trochu nadbytočných, pocitovo, dojmovo, informačne zbytočne popisných. Každé strihové skrátenie by ale ovplyvnilo celok v jeho významovom kontexte.

A niekde pod povrchom remeselnej snahy o dokonalosť je možné nájsť niekoľko nedostatkov, či trhlín v celkovej forme, ktorými paradoxne začne do príbehu presvitať ľudský, tretí rozmer, akási prirodzená tiaž človečiny okolo predstavených nadpozemských postáv. Len musí byť divák trpezlivý a vyčkať si na ten správny moment. Aby nakoniec skonštatoval, že so záverom sa film Elvisovi pod kožu, či až na kosť naozaj dostal. Rovnako tak sa poodhalí aj plukovník Parker a vysloví ešte jednu svoju teóriu o konci „svojho chlapca“ – možno trochu manipulatívne, po tom všetkom, čo sme ho videli napáchať... Vysloví finálne obvinenie, na ktorom predsa len niečo možno aj bude. Každopádne, Elvis je vynikajúci film. Fascinujúci, remeselne brilantný, nejednoznačne „umelecký“, premyslene gýčový na tých správnych miestach... Ale tiež vyčerpávajúci a s hereckým výkonom Austina Butlera, z ktorého jednoducho nejde spustiť oči.

Elvis, USA , Austrálie, 2022
Dĺžka: 159 minút
Réžia: Baz Luhrmann
Scenár: Baz Luhrmann, Craig Pearce, Jeremy Doner, Sam Bromell
Kamera: Mandy Walker
Hudba: Elliott Wheeler
Hrajú: Austin Butler, Tom Hanks, Olivia DeJonge, Dacre Montgomery, Richard Roxburgh, Helen Thomson, Kodi Smit-McPhee, Luke Bracey, David Wenham, Kelvin Harrison Jr., Xavier Samuel, Yola, Kate Mulvany, Natasha Bassett, Josh McConville, Leon Ford, Charles Grounds, Gareth Davies, Alton Mason, Mark Leonard Winter, Melina Vidler, Nicholas Bell, Christopher Sommers
Strih: Matt Villa
Scénografia: Catherine Martin, Karen Murphy
Masky: Shane Thomas, David Malinowski, Mark Coulier
Kostýmy: Catherine Martin
Produkcia: Baz Luhrmann, Gail Berman, Catherine Martin, Patrick McCormick, Schuyler Weiss
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 23. júna 2022
Foto: Continental film