Muzikál je žáner, ktorý je tu s nami už od počiatku zvukového filmu a jeho pravidlá - postavy prechádzajúce v spev v ktoromkoľvek momente, za každých okolností - by nás už nemali prekvapiť. Niektoré muzikály sú schopné tento prvok do svojho sveta zakomponovať organickejšie ako iné. Svoj prvý pokus o muzikál si vyskúšali francúzski bratia Jean-Marie a Arnaud Larrieuovci, doteraz sústrediaci sa predovšetkým na komédie. Ich najnovší film Tralala, v hlavnej role s Mathieuom Amalricom a hudobnými číslami napísanými známymi francúzskymi hudobníkmi Dominique A, ako aj Etienne Dahom, je pomerne nezvyklým, no nepochybne svojským filmom, na ktorého hru divák musí pristúpiť.

Dej snímky zachytáva muža v strednom veku, ktorého spoznávame pod menom Tralala (Mathieu Amalric). V chudobe žijúci hudobník si zarába pouličnými hraním v uliciach Paríža a prežíva zo dňa na deň. Jedného večera stretne mladú ženu, ktorá mu, predtým ako opäť zmizne, zanechá len jediné posolstvo: „Hlavne nebuďte sám sebou.“ Zdalo sa mu to, alebo všetko skutočne prežil? Opúšťa Paríž a nakoniec nájde tú, do ktorej sa zahľadel, ona si ho však nepamätá. Istá postaršia žena Lili (Josaine Balasko) v ňom však spoznáva svojho syna Pata, ktorý pred dvadsiatimi rokmi zmizol v Spojených štátoch, a Tralala sa rozhodne túto úlohu prevziať. Objaví tak novú rodinu a zároveň miesto, v ktorom sa o „sebe“ dozvedá nepoznané veci. Je v podstate všeobecne akceptovaný, aj keď niektorí členovia rodiny sú skeptickí, ako napríklad Patov brat Seb (rockový spevák Bertrand Belin, jeden z prispievateľov soundtracku), otec dvoch rapujúcich synov.

Hoci film Tralala nie je úplne vyladeným celkom, najmä pre slabý spevácky talent niektorých zúčastnených (napríklad Almaric), vyvažuje to svojou hlavnou devízou, totiž tým, ako sa mu darí funkčne zužitkovať kultúrne rozmanitý genius loci a mizanscénu moderného Paríža. Jeho ulice a zákutia spoznávame za nonšalantného hudobného doprovodu excentrickej titulnej postavy. Paríž tu žije farbami, hudbou a spevom, Larrieuovcom sa podarilo zobraziť ho vo víre žiarivosti a energickosti, v rámci ktorej v ňom život plynie ako symfónia. Napriek zasadeniu do súčasnosti však film pôsobí aj akýmsi osobitým retro dojmom, sčasti 80. roky, sčasti moderný pop a rap, vonkoncom sa stáva z hľadiska hudobného štýlovo rozmanitým a nejednoznačne zaraditeľným. Hudba nie je len živobytím Tralalu, je prostriedkom spájania ľudí, nadviazania dávno zašlých vzťahov, kontrastom k odľudšteným strojom a limitujúcemu zakrývaniu tváre. Hoci sa film odohráva počas pandémie, nevenuje sa jej priamo, zároveň sa však netvári, akoby sa isté faktory každodenného života nezmenili. Nejednoznačne zaraditeľná je i hlavná postava Tralala, akýsi hipsterský hudobník živiaci sa pouličným spevom, film nám ho zobrazuje v protiklade k náhliacemu sa okoliu, z ktorého vyčnieva.

So svojou dĺžkou dvoch hodín Tralala, bohužiaľ, oplýva hluchými miestami, scénami, ktoré by pri uváženom skrátení nestratili na význame, ale zredukovali by postupom stopáže narastajúcu repetitívnosť hudobných čísel, ako aj prešľapovanie naratívu na mieste. Hudobné čísla (ktorých je požehnane) postupne gradujú od počiatočného pobrnkávania Tralalu až k viacpočetným choreografiám. Tralala v sebe snúbi kompozičnú spontánnosť a rôznorodosť hudobných pasáží poznačených i halucinačným či snovým nádychom, v ktorých strácame pevnú pôdu reality pod nohami. Treba však povedať, že napriek početnosti piesní sa nenašla žiadna, ktorá by mi svojou chytľavosťou či prepracovanosťou zostala dlhšie v pamäti.

Tralala (alebo Pat) po čiastočnom integrovaní do cudzej rodiny a prebraní role jej člena nadobúda pochybnosti ohľadom vlastnej identity. Avšak podstatným sa tu stáva naplnenie prianí a zahojenie emočných rán, aj za cenu vnímania reality. V samotných hudobných číslach nastáva problém aj v súvislosti s prekladom. Francúzske texty piesní, samozrejme, nemožno doslovne a presne preložiť a zachovať ich pôvodný význam, mnoho tak zrejme zostáva stratené v preklade, čo naznačujú niekedy rozpačito pôsobiace vety a ich konštrukcie. Výsledný dojem z Tralala je tak pomerne vlažný, vhodne zvolenú a štylizovanú mizanscénu a skvelé herecké výkony v konečnom dôsledku zráža predovšetkým prepálená dĺžka filmu, ako aj nevyrovnaný spevácky prejav prítomných.

Tralala, Francúzsko, 2021
Dĺžka: 120 minút
Réžia: Arnaud Larrieu, Jean-Marie Larrieu
Scenár: Arnaud Larrieu, Jean-Marie Larrieu
Hrajú: Maïwenn, Mathieu Amalric, Mélanie Thierry, Denis Lavant, Josiane Balasko, Jalil Lespert, Galatéa Bellugi, Bertrand Belin
Zvuk: Cyril Holtz, Olivier Mauvezin
Scénografie: Laurent Baude
Kostýmy: Judith de Luze
Produkcia: Saïd Ben Saïd, Michel Merkt
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 16. júna 2022
Foto: Film Europe