Johanka z Arku (Jeanne /Joan of Arc)
Prítomnosť Johanky z Arku, panny orleánskej, je vo filmoch dlhá a s ohľadom na najnovší titul francúzskeho režiséra Bruna Dumonta sa dá povedať, že i stála. Johanka vo filmovej verzii rozhodne nie je posledným zjavením sa svätice v príbehu o moci a sile viery. Začína úvodnou roletou historických informácií.
V 15. storočí bojovali medzi sebou Angličania a Francúzi o územie dnešnej Normandie a juhozápadnej časti krajiny. Zásluhou Viliama Dobyvateľa od 11. storočia patrili až do konca storočnej vojny Angličanom. Ich vernými spojencami boli Burgunďania, ako nás informujú tvorcovia v úvode. Podieľali sa na likvidácii Johanky, malej pastierky, ktorá priviedla posily francúzskym vojskám pri obliehaní mesta Orleáns. Toto víťazstvo zabránilo Angličanom postupovať do vnútrozemia a obsadiť ďalšie územie. Kráľ Karol VII. (1403-1461) sa jej slávy najmä v ľudových masách začal postupne obávať. Zradou sa dostáva do rúk Burgunďanov, ktorí ju za 10 000 libier predajú Angličanom a tí ju súdia za kacírstvo. Nakoniec ju 30. mája 1431 upália na námestí v Rouene.
Dumontove experimenty s kultovým príbehom, prezentujúcim zničné svätice, v priamom i prenesenom slova zmysle, dostávajú stále širší akčný priestor, sa začali v roku 2017, keď prišiel s príbehom detstva hrdinky. Nazval ho Johanka Superstar a vyznačoval sa totožnými štýlovými postupmi, inscenačným minimalizmom, použitím ironického až komického antiiluzívneho princípu a vkladaním spievaných pasáží.
Divadelný inscenačný princíp do istej miery určuje filmu použitie divadelnej hry Charlesa Pierre Péguya (1873-1914) francúzskeho filozofa, nacionalistu a socialistu, narodeného zhodou okolnosti v Orleánse. Jeho dielo formoval i silný katolicizmus. Hry, inšpirované Johankou napísal hneď dve, jednu v roku 1897 a ďalšiu v 1910. Predpokladať, že toto ídeové pozadie sa nejakým spôsobom podieľa na hlbokom spirituálnom ponore filmu by bolo omylom.
Dumont si skôr požičiava od amatérov, cirkevných inscenácií pašijových hier s predpísanými textami, odriekanými bez akejkoľvek psychologickej príchute. Strnulé pohľady do kamery a prítomnosť hercov takmer bez pohybu sú súčasťou tejto metódy, ktorá sa niekomu môže zdať objavná, ale pre väčšinu divákov bude asi horšie straviteľná. Niekedy je ťažké rozhodnúť, či sa za odvážnym experimentovaním neskrýva jednoducho úprimná sebaúcta, presvedčenie, že všetko, s čím prídem je obdivu a ocenenia hodné, a preto sa ani príliš netreba snažiť. Je však fakt, že film získal na canneskom festivale „special mention“, zvláštne uznanie v súťaži Un certain regard. Z Césarov však vyšiel naprázdno.
Herečku Lise Leplat Prudhonne už ako Johanku obsadil vo svojom predchádzajúcom filme, tentoraz je staršia a možno zrelšia aj v hereckom prejave. Johanky sú však jej jedinými rolami. Začína ako jednoduchá pastierka a všetky dramatické bitky, ktoré ju preslávili sa odohrávajú kdesi mimo, takmer celá druhá časť filmu je určená priebehu súdneho rokovania o jej vine, bez výraznejších inscenačných efektov, všetko sa odohráva v nehybnom konverzačnom mode. Nakoniec ju vidíme z diaľky na popravisku, s pomaly stúpajúcim dymom.
V kontexte náboženských filmov, ktoré momentálne oscilujú v programoch kín, ale aj najrôznejších festivalových prehliadok ako Fatima, alebo Corus Christi, je Johanka skôr artovou záležitosťou, kde sa viac dá písať o forme než o nejakom obsahu. Ten skutočne nijako nevybočuje z rámca známeho príbehu. Zaujal ma na ňom viac postoj režiséra k realizácii, nesúci sa v duchu lenivej francúzskej ležérnosti, ktorá je prejavom spomínaného sebavedomia, ale zároveň má i vlastný obdivuhodný štýl, vychutnávajúci si i veci, ktoré by napríklad Stredoeurópana ani nenapadli. Niečo, čo by sme v iných prípadoch bez váhania označili za inscenačnú neschopnosť a zarážajúci amaterizmus, je tu povýšené na metódu s takou eleganciou a nadhľadom, že ich Dumontovi treba len závidieť. Musím však priznať, že ma scény v katedrále v Amiens, situované pred skvostný barokový oltár, rozčuľovali. Baroko, ako dobre vieme nemá v príbehu z 15. storočia čo robiť. Nastupuje až o 200 rokov neskôr. To bolo na adresu emócií, ktoré tento film vo mne vyvolal asi tak všetko.
Johanka z Arku (Jeanne /Joan of Arc), Francúzsko, 2019
Dĺžka: 124 minút
Réžia: Bruno Dumont
Kamera: David Chambille
Hrajú: Lise Leplat Prudhomme, Fabrice Luchini
Strih: Basile Belkhiri
Scénografia: Erwan Le Gal
Producenti: Rachid Bouchareb, Jean Bréhat, Muriel Merlin
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 20. augusta 2020
Foto: Film Europe