Pre skôr narodených evokuje titul filmu Môj dedo spadol z Marsu televízny seriál Spadla z oblakov (1978), scenáristov Františka Vlčka a Václava Pavla Borovičky, autorov slávnych Chalupárov. Majku z Gurunu si pamätajú všetci, čo v detskom veku sedeli pred televízormi. Väčšina toho, čo rezonuje hyper obľúbenou témou mimozemšťanov  je akosi automaticky a permanentne v centre pozornosti, tuším od Spielbergovho E.T. – Mimozemšťana (1982)  a Hviezdnych vojen (od roku 1977).

O dôvodoch môžeme špekulovať, ale jeden z nich je určite uvoľnenie fantázie a predstavivosti toho, čo by mohlo nastať v prípade nejakého veľkého kotrmelca a zmeny zmien vo všetkom, čo si myslíme, že vieme. Film siedmych koprodukčných krajín, okrem Chorvatska a Slovinska je to i Luxembursko, Nórsko, Česko i Slovensko a navyše ešte Bosna a Hercegovina, je úctyhodný a zložiť tak náročnú koprodukciu nie je vôbec jednoduché. Predstava siedmych dramaturgov pitvajúcich príbeh, je sama osebe hrôzostrašná, a preto je trochu otázne do akej miery dokázali scenáristi i režiséri tento frontálny reparačný tlak ustáť.

Príbeh filmu je jednoduchý. Tínedžerka Una je svedkom toho, ako jej dedka unesú mimozemšťania. Pátra po dôvodoch  únosu a príde nato, že sám dedo je mimozemšťan zo stroskotanej vesmírnej lode a dokonca existuje i jej pilot, malý, kamarátsky a vcelku zdieľny robot. Vydajú sa deda hľadať. Ten spočíva, spútaný niekde medzi nebom a zemou, a navyše sa ukáže, že matka Uny (Petra Polnišová) a jej súrodencov je akosi energeticky napojená na svojho otca. Matku to tak vyčerpalo, že skolabovala a skončila v nemocnici. Nakoniec sa, samozrejme, všetko vyrieši, ale v príbehu sa jednako objavuje dostatočné množstvo deficitov nato, aby sa nazval úspešný.

Pre dospelého filmového kritika nie je úplne najľahšie imitovať kritériá detského diváka a odhadnúť, čo ho oslovuje a čo nie. Zdieľať požiadavky obe strany zrejme nebudú. Pre mňa to bol predovšetkým príbeh bez šarmu, bez emócií, akási technická krížovka plná blikajúcich svetiel a low budget efektov, akoby oni sami osebe boli najpríťažlivejším esom filmu. Možno pre nejakú skupinu detských divákov naozaj boli, ale tí nepíšu recenzie.

Zlyháva i príbeh, po celkom nádejnom štarte sa spomaľuje, zadržiava na retardujúcich detailoch a nevedno, čo presne sa odohráva. Navyše, chorá matka na posteli, s bolestným pohľadom láskajúca svoje deti, to je výjav, ktorý do veselého avanturizmu tohto príbehu veľmi nepatril. A myslím si, že podobných momentov by sa našlo i viac. Svedčí to o nie celkom profesionálne zdatnom režisérskom tandeme Maria Andree Škop (je zároveň i producentkou filmu)  a Dražen Žarković. Scenár podľa príbehu Ireny Krčelič mal ešte dvoch scenáristov Pavlicu Bajšiča a Branka Ružiča. Celý projekt pôsobí dojmom, že šlo o presun z televízneho formátu na veľké plátno. Kým séria drobných situácií a detailov na obrazovke neirituje a môže prebehnúť bez väčších karambolov, v kine sa dostavia rozpaky. Je zrejmé, že celý film bol technicky náročný na trikové scény a padla im za obeť hravosť i vrstva  emócií, v tomto žánri  nevyhnutná a prepotrebná.

Koprodukčné  sci-fi filmy bývalého Československa s bývalou Juhosláviou mali istú tradíciu, najznámejším bolo Monstrum z galaxie Arkana (1981) Dušana Vukotiča alebo Tajomstvo starej povaly (1985) Vladimíra Tadeja. Snáď zase týmto filmom trochu ožila.

Môj dedo spadol z Marsu (Moj dido je pao s Marsu), Chorvátsko, Slovinsko, Luxembursko, Nórsko, ČR, SR, Bosna a Hercegovina, 2019
Dĺžka: 75 minút
Réžia: Marina Andree Skop, Dražen Žarković
Scenár: Pavlica Bajšić, Branko Ružić
Kamera: Sven Pepeonik
Strih: Marina Andree Skop
Hudba: Stein Berge Svendsen
Hrajú: Petra Polnišová, Lana Hranjec, Nils Ole Oftebro, Frano Maskovic, Alex Rakoš, Sven Barac, Marko Plesnik a ďalší 
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 6. júna 2019
Foto: Continental film