Obraz Ameriky už dávno nevytvára zidealizovanú predstavu o veľkých mestách plných mrakodrapov, Disneylandoch, širokých plážach, krásnych ľudí všade navôkol a spravodlivej vláde schopnej vyriešiť akýkoľvek globálny aj lokálny problém. Za všetkým týmto pozlátkom sa skrýva niekoľko fundamentálnych globálnych problémov, proti ktorým sa Spojené štáty americké snažia bojovať už niekoľko desiatok rokov. Emigrácia, obchod s bielym mäsom, drogy, teroristické útoky a v neposlednom rade problém s prácou pre slobodné matky. USA všetky tieto problémy nielen rieši, ale aj cielene vytvára. Sicario 2: Soldado opäť rozohráva mocenské hry dvojtvárnej americkej politiky, kde žiadna zo zúčastnených strán nehrá podľa pravidiel.

Stefano Sollima vo svojej najnovšej snímke nadväzuje na formálne štruktúry prvého filmu z pripravovanej trilógie Sicario nakrúteného Denisom Villeneuveom a obsahom rozširuje pôvodnú dejovú líniu o ďalšiu misiu – snahu americkej vlády rozpútať vojnu medzi drogovými kartelmi. Predstava o spravodlivej americkej vláde sa rozpadá a tvorcovia divákom ponúkajú pohľad na odvrátenú stranu politiky tejto svetovej veľmoci s niekoľkonásobnou dávkou tajomstva. Vo vnútri príbehu, kedy nikto nesmie vedieť, kto túto špinavú prácu vykonal, ale aj vo vzťahu k divákovi. Ten je konfrontovaný s niekoľkými zvratmi v príbehu a informácie o nich sú neustále zadržiavané a oddiaľované. Divák len minimálne vytuší, že niečo v pohľade Alejandra (Benicio del Toro) nie je v poriadku, že pochybnosť Matta Gravera (Josh Brolin) je zradná, aj fakt, že hlavní protagonisti vlastne nie sú priatelia v pravom slova zmysle. Tvorcovia sa tak pohrávajú s divákom a jeho očakávaniami spojenými s procesom nepretržitej exploatácie.

Filmy na pokračovanie len málokedy nakrúti ten istý režisér a nie vždy to má na niekoľko snímok tvoriacich kompaktný celok blahodarný účinok. To však nie je tento prípad. Sollima totiž nadväzuje na predchádzajúcu prácu režiséra Villeneuvea. Informáciami a spoilermi nezasiahnutý divák by si mohol myslieť, že nenastala žiadna zmena na režisérskej stoličke. Expozičná časť je v oboch filmoch rozdelená do niekoľkých kapitol. V každej z nich sa nám predstavuje niekoľko prostredí, základných charakterov a ich konfliktov. Mladý chlapec je zasvätený do ilegálneho „remesla“, dcéra drogového kráľa kartelu Matamoros je unesená. V závere sa k týmto dejovým líniám pridáva Graverovo hľadanie utečencov a zlikvidovanie nevydarenej akcie, za ktorú nikto nechce niesť zodpovednosť.

Okrem soundtracku Sollima zachováva aj režijný štýl Denisa Villeneuve charakteristický stredne dlhými zábermi komponovanými kolmo na vyprahnutú púštnu krajinu. Dej tak plynie sťažka a pomaly, no napriek tomu, sa v ňom toho udeje veľmi veľa – vyšetrovanie, únos, zahladenie fatálneho zlyhania. Veľmi dôležitou charakteristikou tvorby Denisa Villeneuvea je aj (bez)čas(ie), respektíve retardácia času. Sollima tento štylistický prostriedok preberá od kanadského režiséra a film tak disponuje akýmsi efektným mŕtvym časom. Ten udržiava diváka v permanentnom nepokoji z prázdnej krajiny, kedy vidí len maličký, aj to len mimoobrazový, zlomok toho, čo sa v zábere deje. V dôsledku tak tápa a ťažko sa orientuje. V takomto neprehľadnom zábere musí akciu hľadať podobne ako miesta prstom na mape.

Obe časti Sicaria sa vyznačujú používaním dvoch podobných motívov. Cesty a ticha. Cesta je elementárnym prvkom akcie smerujúcej k prichádzajúcej zmene. Je prvkom nesúcim duplicitný význam – vizuálny a metaforický. Cesta vyprahnutou krajinou, cesta k nepriateľovi, cesta za pomstou, cesta smerujúca k náprave chyby, cesta k dosiahnutiu individuálneho cieľa. K impozantnému soundtracku sa v rámci auditívnej zložky k filmu pridáva veľmi veľa nepríjemného ticha (taktiež prvok charakteristický pre filmy Denisa Villeneuvea), dotvárajúceho celkovú atmosféru pálčivého napätia a tajomstva, kde čas plynie dvojnásobne pomaly. Ticho je zároveň spájané s využívaním príznačných záberov. Je zaujímavé, že extrémne veľké panoramatické zábery a extrémne úzke detaily na tváre protagonistov majú v spojení s dlhším statickým záberom rovnaký účinok. Zintenzívniť napätie a predĺžiť moment smerujúci k poznaniu a odhaleniu ďalšieho pokračovania deja.

Sicario: Nájomný zabijak a Sicario: Soldado majú jednu spoločnú a obrovskú výhodu – scenáristu Taylora Sheridana. Okrem klasických dialógov totižto Sheridan vytvára niekoľko expresívnych „small talks“. Práve tieto potichu a len tak mimochodom vedené rozhovory odkrývajú vnútro jednotlivých postáv. Tušenie Isabelly o tom, kto ju uniesol, rúcanie ešte stále naivnej predstavy Matta Gravera o tom, že zmena je cieľom americkej vlády, pripomenutie temnej minulosti Alejandra, ktorá ho prinúti na poslednú chvíľu improvizovať a meniť svoje rozhodnutia. K takýmto krátkym výstižným a intímnym rozhovorom sa pridáva aj komunikácia prostredníctvom znakovej reči nájomného vraha a chudobnej rodiny žijúcej uprostred púšte. Vďaka týmto scénam sa dozvedáme čoraz viac o Alejandrovej minulosti, jeho zradnej povahe, i o jeho motiváciách.

Sheridanovo scenáristické majstrovstvo je jedným z dôvodov, prečo sa tieto dva filmy, alebo aspoň jeden z nich, určite oplatí vidieť. Panoramatické zábery na púštnu (ne)pokojnú krajinu zase vytvárajú dokonalé obrazy určené pre veľké plátno. V neposlednom rade je to veľmi dôležitý a sčasti hrozivý sociálno-morálny apel na globálne problémy týkajúce sa hranice medzi Spojenými štátmi a Mexikom, kraľovania drogových kartelov či ilegálneho obchodu s ľuďmi, ale aj neustále šíriaceho sa terorizmu všade vo svete.

Sicario 2: Soldado (Sicario: Day of the Soldado), USA/Taliansko 2018