Strastiplný príbeh o snahe Terryho Gilliama jedného dňa nakrútiť a najmä dokončiť svoj vysnený projekt s názvom Muž, ktorý zabil Dona Quijota na motívy románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha Miguelade Cervantesa z počiatku 17. storočia je dôležitou zložkou súčasnej popkultúry.

O takmer tridsaťročnom boji s „veternými mlynmi“ počasia, prepisovania scenára, chorôb a produkčných problémov sa toho popísalo veľa, na základe šesťdňového neúspešného nakrúcania v roku 2000 vznikol i kritikou chválený dokumentárny film s názvom Stratený v la Manche (2002). V roku pána 2018 sa dostáva konečne do kín všetkými prirodzenými aj nadprirodzenými silami prekliaty projekt vytrvalého režiséra a už len tento fakt je dôvodom na otváranie šampanského. Otázkou však je, koľko divákov si otvorí šampanské aj po návšteve kina. Muž, ktorý zabil Dona Quijota totiž nedokáže, napriek obrovskej snahe všetkých zúčastnených, zakryť ťažkosti sprevádzajúce ho po dobu svojho dlhoročného vzniku.

Terry Gilliam je navyše veľmi nonkomfortný tvorca, ktorý radí komerčný úspech svojich hravých diel ďaleko za snahu prejaviť na plátne v čo najväčšom možnom rozsahu svoju nekontrolovateľnú fantáziu. Občas mu to vychádza viac, občas menej, ide však skôr o osobný vkus diváka, aké jeho filmy radíte v jeho filmografii vyššie ako tie ostatné. No a podobne rozporuplné prijatie čaká bezpochyby aj jeho netrpezlivo očakávanú novinku. Ono to už tak (nielen) v umení chodí, že ak sa na niečo dlho-predlho čaká, očakávania sú nastavené na maximum a je logické, že dielo nemá veľkú šancu naplniť ich v každom ohľade. Muž, ktorý zabil Dona Quijota je skrátka až priveľmi svojský a osobitný počin v Gilliamovej tvorbe, aby sa stretol s jednoznačne kladným prijatím a skôr opak bude pravdou.

V rámci nastolenej zápletky sa reklamný režisér Toby (Adam Driver) vracia na miesta nakrúcania svojho študentského filmu, pretože tu má splniť najnovšiu zákazku. Stretáva sa s viacerými protagonistami svojho amatérskeho filmu a špeciálne dvaja z pôvodnej zostavy mu zmenia život natoľko, ako on zmenil pred časom ich. Starý výrobca obuvi (Jonathan Pryce) totiž uverí, že sa skutočne stal legendárnou literárnou postavou a mladučká Angelica (Joana Ribeiro) sa pod vplyvom Tobyho rád vydala nesprávnym životným smerom. Z Tobyho sa stáva nedobrovoľne Sancho Panza, verný Quijotov spoločník a z Angelicy objekt jeho milostných túžob. Ich protivníkmi sa stávajú reklamný štáb, miestny ruský mafián a možno aj tie veterné mlyny...

Neustále prepisovanie scenára môže na tvorcov pôsobiť dojmom neustále sa zlepšujúceho textu, na výsledku Gilliamovej novinky však vynútené zmeny, bohužiaľ, cítiť skôr negatívne. Terry Gilliam a Toni Grisoni si časom rozmysleli zasadenie príbehu do minulosti a cestovanie v čase vymenili za poruchu osobnosti. Ťažko povedať, ako by film vyzeral v pôvodnej zamýšľanej verzii, jeho súčasná podoba však vyvoláva značné rozpaky a to takmer v každom smere. Takmer, nakoľko Adam Driver, Jonathan Pryce, Stellan Skarsgard alebo Olga Kurylenko sú typologicky presne obsadení a problémy viac vyplývajú z náväznosti jednotlivých scén v rámci dramaturgicky uzavretého celku.

Dá sa konštatovať, že prvá, umiernenejšia polovica iba pripravuje diváka na očakávané vizuálne hody v záverečnom dejstve a preto pôsobí uceleným dojmom. No zatiaľ čo rozdelenie na predstavy, reálny svet, súčasnosť a prítomnosť je v nej jasne odlíšiteľné, postupom času sa táto čitateľnosť stáva viac a viac nejasnejšou. Takáto nejasná hra by mohla mať za následok skvelú gradáciu príbehu, lenže Gilliamovi sa, aj vďaka dhšej stopáži, materiál začína mierne rozpadať pod rukami. V záverečnom dejstve, situovanom na maškarnom bále, už pre zmenu necháva na plátne nekontrolovateľne pôsobiť svoju bujnú fantáziu, no deje sa tak na úkor prehľadnosti deja a tým pádom aj záujmu o postavy. Záverečný, relatívne dlhý epilóg však jednoznačne uzatvára predchádzajúce udalosti a postavy, ktoré prešli jasným vývojom, začínajú, aj vďaka skvelej pointe, ďalšiu etapu svojej existencie.

Nakoľko režisér nakoniec zasadil svoj príbeh do súčasnosti, snaží sa v ňom o načrtnutie viacerých súčasných spoločensko-politických problémov. Väčšinou sú to však skôr iba poznámky na okraj a film sa skutočne nesnaží pokladať odpovede na migračnú krízu, islamský terorizmus alebo Donalda Trumpa. Tieto vsuvky tak v konečnom dôsledku pôsobia trochu nadbytočne, najmä popri nadčasovej tematike pôvodného príbehu a ústrednej myšlienke filmu. Muž, ktorý zabil Dona Quijota je skrátka rozporuplné dielo. Pozornosť si však rozhodne zaslúži a nielen vďaka známym skutočnostiam o jeho vzniku. Napríklad aj preto, aby ste ho mohli porovnať s filmami Gilliamových obrazotvorných nasledovníkov alebo súputníkov, ako Wes Anderson alebo Tim Burton.

Muž, ktorý zabil Dona Quijota (The Man Who Killed Don Quijote), Španielsko/Belgicko/Portugalsko/Veľká Británia, 2018