Najnovší animovaný film z tvorivej dielne Pixar – Disney reflektuje úplne novú kultúru než na akú sme doposiaľ v ich filmoch boli zvyknutí. Dej je zasadený do Mexika, pre európskeho diváka nie veľmi známej kultúrnej oblasti sveta. Príbeh zachytáva snahu malého chlapca Miguela stať sa známym gitaristom a hudobníkom. Coco režisérov Leea Unkricha a  Adriana Molinu je hudobným filmom o naplnení najväčšieho sna a prekážkach, ktoré Miguelita na tejto ceste stretávajú. Ak túto snímku vnímame prvoplánovo…

Pre začiatok je dôležité uvedomiť si, že Coco sa odohráva počas jedného z najväčších mexických sviatkov roka. Día de Muertos, alebo Deň (všetkých) mŕtvych, je sviatkom, kedy si tento hispánsky národ uctieva a pripomína pamiatku svojich zosnulých predkov. A to stavaním oltárov zdobených honosnými kvetmi a fotografiami už nežijúcich príbuzných aj slávnostnými pochodmi naprieč ulicami miest v maskách kostlivcov. Toto maľovanie na tvár a maskovanie podstupuje aj hlavný hrdina, kedy sa ako jediný živý maskuje vo svete plnom mŕtvol. Pozostalí sa dlho pripravujú na toto stretnutie so svojimi mŕtvymi príbuznými. Celý tento fikčný svet je popretkávaný odkazmi na mexickú mytológiu, históriu, predošlé animáky a tvorcov z dielne Pixar i mnohé známe filmy. Všetky tieto intertextové odkazy sú dôkazom toho, že Coco nie je iba rozprávkou pre deti, ale aj interaktívnou zábavou pre dospelých.

Už samotný názov tejto snímky je symbolický. V Španielsku, Portugalsku a Latinskej Amerike rodičia zvyknú odvolávať na mýtického ducha Coco a odradiť svoje deti od zlého správania. Spievajú im rôzne uspávanky alebo recitujú básničky upozorňujúce na to, že ak nebudú poslúchať, príde pre nich Coco. Tá ich buď zje, alebo unesie. Coco je skrátka ekvivalent slovenskej baby jagy. Avšak, Coco je v tejto rozprávke autoritatívnou, ale milujúcou starou mamou, ktorá chce pre svoje deti i vnúčatá len to najlepšie. Jej najväčšou zbraňou je v Mexiku dobre známa La Chancla alebo žabka, topánka. Na reklamných produktoch je častokrát La Chancla zobrazovaná ako staršia žena hroziaca deťom žabkou. A starká Coco ju vie vždy vhodne použiť. Tvorcovia tejto animovanej snímky však neskončili iba pri názve. Kultúru tejto krajiny si naštudovali doslova bravúrne.

Už expozičná časť filmu nás uvádza do prostredia s množstvom symbolov a tradícií spojených s touto krajinou i samotným sviatkom mŕtvych. Úvodné titulky a uvedenie do deja je vytvorené pomocou množstva tzv. papeles picados. Ide o dekoratívne papieriky s rôzne povystrihovanými a krásne prepracovanými ľudovými motívmi. V tomto prípade ide o zobrazenie jednotlivých súvislostí a osudov štyroch generácií obuvníkov menom Rivera. Toto remeslo v ich rodine sa dedí doslova odjakživa a od najmladšieho člena rodiny očakávajú, že zachová a bude pokračovať v tejto rodinnej tradícii.

Pri prechode Miguela ulicou, kde sú prípravy na oslavu sviatočného dňa v plnom prúde, na jednom zo stolov môžeme na chvíľu zahliadnuť Alebrijes. Sú pestrofarebné mexické plastiky najrôznejších fantastických kreatúr a mytologických zvierat. A ako sa zdá, tieto tvory vo svete mŕtvych ožívajú a stávajú sa domácimi miláčikmi alebo strážcami posmrtných kostlivcov. Kto nepozná Danteho Božskú komédiu? Verný psík malého Miguela Dante sprevádza chlapca i za brány reálneho sveta. Je jeho spoločníkom na ceste do záhrobia. So zvieracím protagonistom sa tvorcovia vyhrali dvojnásobne, pretože Dante je zároveň rasa mexického krátkosrstého psa Xolo.

Ďalšími odkazmi na mexickú kultúru je niekoľko mýtických žien. Pri vchode Miguela na cintorín si môžeme všimnúť, že toto posvätné miesto je zasvätené Svätej Cecílii, patrónke všetkých muzikantov. Teda aj samotného Miguelita, ktorý chce ukradnúť gitaru, aby mohol hrať. Nanešťastie, v mexickej, ale aj v mnohých iných kultúrach je krádež od mŕtveho dôvodom na to, aby bol zlodej prekliaty. A to je hlavným dôvodom, prečo chlapec prechádza „na druhú stranu“, do sveta mŕtvych. V tomto svete mu pomáha ďalšia postava mexickej histórie, a síce Calavera Catrina. Ženská hlava kostry oblečená v klobúku v európskom štýle 20.storočia. Je to satirický portrét mexických domorodcov usilujúcich sa o prijatie európskych aristokratických tradícií pred revolúciou. Táto reprezentácia ženy sa stala ikonou mexického sviatku Dňa mŕtvych. Celková architektúra posmrtného sveta s množstvom prechodových mostov, reprezentácií lebiek a stupňovitými pyramídami zase odkazuje k civilizácií Aztékov.

Tvorcovia filmu neváhali a neostali iba pri mýtických a folklórnych súvislostiach s mexickou kultúrou. Svoj posmrtný život v meste plnom kostlivcov žijú aj postavy z reálneho sveta. Herečku Mariu Felix neustále sprevádza jej herecký kolega Pedro Infante a Ernesto de la Cruz sa nachádza i v spoločnosti mexického speváka Jorge Negrete, wrestlera El Santa či vedúcej osobnosti mexickej revolúcie Emiliana Zapatu. A čo najznámejšia maliarka mexických i svetových dejín Frida Kahlo? Tento odkaz na postavu mexických dejín je asi najzaujímavejší. Keďže táto magicko realistická maliarka sa stála slávnou a uznávanou v podstate až po smrti, v tomto príbehu je mimoriadne slávnou celebritou.

Kontext súčasného postavenia Mexika v rámci Ameriky je zobrazený v dvoch paralelných svetoch. Svete živých a svete mŕtvych. Zosnulí príbuzní majú oprávnenie v tento jeden deň navštíviť a zabaviť sa s pozostalými. Po dlhočizných mostoch prechádzajú na druhú stranu. Nič ale nie je také jednoduché, ako sa zdá. Mŕtvi musia spĺňať určité podmienky, za ktorých môžu prechod uskutočniť. Akonáhle tieto podmienky nie sú splnené, prechod cez colnú hranicu je im zamietnutý. Aj mŕtvi musí mať oprávnenie vycestovať za hranice mesta. Tento moment v mnohých divákoch, samozrejme tých dospelých, evokuje pretrvávajúce problémy mexických emigrantov v Amerike.

Dôkazom, že Pixar teória môže naozaj fungovať je aj neustále prepájanie jednotlivých filmov. V tejto a v každej snímke od Pixaru sa pravidelne objavuje auto z reštaurácie Pizza Planet. Pri prechode ulicou sa na predajnom pulte vedľa Alebrijas objavia aj postavičky z Toy Story Buzz a Woody, či Nemo a Dory. Po ulici sa prechádza chlapec so zmrzlinou v ruke a topánkami s motívom McQueena. Emo hudobník v súťaži má oblečené rovnaké tričko ako Sid z Toy Story. Na stene v jednej z ulíc „mŕtveho mesta“ môžeme vidieť plagát Rodinky úžasných. Tri čivavy sú ako tri medvedíky z predošlého filmu Neskrotná. A nemôžem vynechať ani odkazy na tvorcov Pixaru. Kabinet A113, ústrednú pieseň Remember me od Lopezovcov (napísali texty pre Frozen), či soundtrack Michaela Giacchina (vytvoril soundtrack pre filmy V hlave, Ratatouille a Hore) a jeho rolu hlavného dirigenta. Navyše, Coco v sebe skrýva odkazy na filmy ako Back to the Future, Star Wars či Čarodejník z krajiny Oz. Aké? Skúste sa zamerať na príbeh a porovnať ho s práve vymenovanými snímkami.

A ako Coco zapadá do celej Pixar teórie? A to je práve hlavným prepojením s ostatnými filmami od tvorcov Pixaru. V snímke postavy zomierajú dvakrát. Prvýkrát, keď naozaj zomrú a druhýkrát, keď na nich ich príbuzní zabudnú a vyslovia ich meno posledný raz. Na začiatku tejto recenzie som naznačila, že Coco je vo svojej hĺbke príbehom oveľa silnejším a emotívnejším, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. To, čo príbehy Pixaru spája s týmto konkrétnym filmom je pamäť. Snímka V hlave je predsa celá o pamäti a myšlienkových pochodoch ľudí. Autá disponujú pamäťou svojich majiteľov. Akonáhle si ľudia vo filme Wall-E začnú spomínať na Zem, tá začína rozkvitať. A v Coco ide o akúsi kolektívnu pamäť Mexičanov a ich spomienkach na ich milovaných príbuzných.

Pamäť je dominantou celého príbehu od začiatku do konca. Miguel a jeho rodina spomínajú na prastarého otca v mylnej predstave, že ich opustil. Každý na niekoho myslí a spomína. Avšak, na Chicaróna si ktosi spomenie naposledy. Prosí Hectora, aby mu zahral uspávanku, pričom si Hector spomína na to, ako ju spieval svojej malej dcérke. Pri tom sa mu vynára množstvo iných spomienok. No a cieľom malého Miguelita je to, aby jeho prastará mama na svojho milovaného muža nezabudla a aby si spomenula. Okrem blahodarných pomarančov, jej spieva uspávanku o tom, aby nezabudla. A to je na tomto príbehu najdôležitejšie. Nejde o klišé záchrany ľudstva, ale o urputnú snahu zachrániť jedinú spomienku prastarej mamy. Hudba tak napokon nie je pre rodinu niečím negatívnym, ale záchranou. Prostredníctvom nej Miguel zachráni prastarkej spomienky na prastarého otca a ten môže pokračovať v živote po smrti. Spomienka sa nevytráca, ale ostáva živá…

Coco, USA, 2017
Dĺžka: 105 minút
Réžia: Lee Unkrich, Adrian Molina
Scenár: Lee Unkrich, Jason Katz, Matthew Aldrich, Aseian Molina
Kamera: Matt Aspbury, Danielle Feinberg
Strih: Steve Bloom, Lee Unkrich
Hudba: Michael Giacchino
V slovenskom dabingu: Zuzana Kyzeková, Zuzana Tlučková, Tibor Frlajs, Táňa Radeva, Stella Žitniaková, René Jankovič, Peter Kollárik, Peter Šimun, Ľubica Konrádová, Marián Labuda, Mája Velšicová, Monika Hilmerová, Ján Tréger, Jozef Predmerský, Ivan Laca a ďalší
Distribúcia: Saturn Entertainment
Premiéra v SR: 4. januára 2018
Foto: Saturs Entertainment