„Nejdeme prirýchlo?“ Príbeh sa začína na konci… A ten rámcuje celý dej. Rozprávačom životopisného príbehu je samotný Alexander Dubček, významná osobnosť spoločensko – politických reforiem v ČSSR 60. rokoch 20. storočia. Politik začal a pokúsil sa praktizovať ideu „socializmu s ľudskou tvárou“, až kým do ČSSR v auguste 1968 nevpadli vojská Varšavskej zmluvy.

Prvý hraný film o Dubčekovi je reflektovaný v troch líniách. Centrálnou je rok 1968. Dubček je zapálený pre reformy, obrodenie, zlepšenie života a nápravy chýb z 50.rokov, ktorých sa politický systém na mnohých nevinných ľuďoch dopustil. Bázou tejto hlavej dejovej línie je Dubčekov politický život s niekoľkými dramaturgicky nie pedantne prepracovanými odbočkami k jeho súkromnému životu. Ide o nekonečnú radu rokovaní, ovplyvňovaní a zrád medzi ZSSR na čele s Brežnevom a ČSSR s vedúcou „rebelujúcou“ osobnosťou – Sašom Dubčekom. Táto časť snímky mapuje obdobie 60. rokov až po okupáciu Československej socialistickej republiky vojskami Varšavskej zmluvy.

Druhou dejovou linkou sú Dubčekové neľahké 70. roky naznačujúce jeho osud až do Nežnej revolúcie v roku 1989. Táto dejová línia je len zbežne načrtnutá. Dubček je odsunutý na nie vedľajšiu, ale poslednú koľaj. Pracuje ako robotník, ale hodnostári zabudli na to, že politik „sa práce nebojí, veď začínal ako robotník“. Spoločensky degradovaný a sledovaný politik je označovaný za pôvodcu rozvratu v Zväze. Gustav Husák preberá jeho funkciu a o svojich bývalých spolupracovníkoch sa nevyjadruje v najlepšom. Paradoxné je, že práve Dubček presadzoval rehabilitáciu Husáka a vždy bol presvedčený o tom, že „ich v rokovaniach podrží“. Podržal, ale iba dovtedy, kým mu to vyhovovalo.

Rok 1992. Posledná dejová línia osudného dňa autonehody, na následky ktorej o niekoľko týždňov neskôr Dubček umiera. Dubček s odstupom času rozpráva o historických udalostiach. Hodnotí, uvažuje, možno pýta sa. Mohol niečo urobiť lepšie? Správnejšie? Mal sa viac snažiť? Nevedno. Čo je však nad slnko jasnejšie je, že sa nechcel stať schematickou figúrkou, ktorú by Brežnev a jeho stúpenci poťahovali za motúzy. „Socializmus netreba reformovať ale upevniť!“ Brežnev si svoju moc neustále upevňoval aj posúvaním figúrok na politickej šachovnici ako sa mu zachcelo. Dubček sa síce nechal bezhlavo preháňať a cestoval cez tri či štyri krajiny socialistického bloku. Názorovo bol však pevný a vzdorovitý, kým sa dalo.

Archívne zábery dobových udalostí od pražskej jari po okupáciu sovietskym Ruskom ilustrujúce dobovú atmosféru tvoria len niekoľko percent celkovej metráže filmu. Odrážajú naozaj vydarený casting aj výbornú prácu umeleckých maskérov. Dve ústredné postavy Dubček a Brežnev sa na svoje „skutočné ja“ mimoriadne podobajú. Práca s takýmto typom materiálu môže v mnohých prípadoch filmu pomôcť. V prípade Dubčeka však nepôsobia funkčne, ale skôr zmätočne. Do značnej miery narúšajú kontinuálnosť deja. Rytmus a dynamika archívnych záberov je diametrálne odlišná od filmového spracovania samotným režisérom Lacom Halamom. Zatiaľ čo film plynie harmonicky, dej vlažne napreduje a napätie milimetrovými krôčikmi stúpa, rýchle strihové sekvencie zložené z archívnych záberov túto zdanlivú vyrovnanosť intenzívne, ba priam agresívne, narúšajú. Jedinou vydarenou je azda mŕtvolka, kedy sa farebný film zastaví a mení na legendárnu fotografiu Dubčeka „nedôstojne skákajúceho do bazéna“.

Prácu s hudbou považujem za veľké negatívum snímky. Menej je niekedy naozaj viac. V súvislosti s touto tematikou by som asi uvažovala na zjednodušení celej hudobnej kompozície Dubčeka. Miernejší ambientnejší hudobný podklad by sám o sebe fungoval ako efektívnejší prostriedok pre zdramatizovanie deja, zvyšovanie napätia a vyjadrenia maximálnej úzkosti hlavného protagonistu v jeho aktuálnej situácii. Namiesto toho, sme neustále „bičovaní“ zhlukom hudobných nástrojov a ich hlučného prevedenia. Ktovie? Možno by sa hodilo len mierne vyrovnanie hlasitosti celého zvukového dizajnu. Dôležité by bolo potrebné nechať vyniknúť v celej svojej kráse a sekundárne ponechať iba kdesi na pozadí. Na čo je ale potrebné poukázať je fakt, že aspoň pri záverečnom titulku obsahujúcom udalosti, ktoré nasledovali bezprostredne po skončení snímky Laca Halamu, sa tvorcovia túto mimoriadne sentimentálnu hudbu rozhodli radšej nevyužiť a ponechať dôležitosť iba červenému textu na čiernom pozadí.

S hudbou je spojená aj taká tá americká glorifikácia jednotlivca v spoločnosti alebo kult veľkej osobnosti. Tvorcom od tejto látky asi chýba odstup. Sústredia sa iba na vykreslenie politika „s ľudskou tvárou“. Pri reflexii Dubčeka absentuje akákoľvek ambivalentnosť protagonistu, hrdinu. Vytráca sa spochybňovanie správneho úsudku a sústredenie sa na dobré i zlé vlastnosti jednotlivca. Jemnou reminiscenciou tápania vo vlastnom presvedčení sú symbolické snové dejové línie. Dubček sa potápa v hlbokej vode, z ktorej niet úniku. Repetitívna reflexia úzkosti z nedobrovoľných rozhodnutí sa z modrej mení na krvavo červenú a symbolicky vyjadruje zamotanie sa do siete „červených“ koniec pozitívnych zmien a nastolenie teroru.

Film je určený pre všetky vekové kategórie. Pre tých, ktorí vtedajšie udalosti zažili, pre tých, ktorí už síce žili, no udalosti si nepamätajú alebo pamätajú iba z rozprávania rodičov a tých „porevolučných“, ku ktorým sa tieto informácie dostávajú iba z učebníc dejepisu a audiovizuálneho materiálu dokumentárnych a teraz už aj prvého hraného filmu o poprednej osobnosti pražskej jari. Mladému divákovi sčasti približuje dobu mierneho uvoľnenia v 60. rokoch 20. storočia, metódy presviedčania socialistického režimu, dôležité historické udalosti roku 1968 i následný dvadsaťročný útlak Česko – Slovenska. Filmu Laca Halamu však ublížila urputná snaha o ozvláštnenie filmového materiálu, a tak formálne predstihlo obsahové.

Dubček, SR, 2018
Dĺžka: 86 minút
Réžia: Laco Halama
Scenár: Viliam Klimáček, Ľuboš Jurík, Juraj Fábry
Kamera: Peter Kelíšek
Strih: Milan Kaliňák
Hudba: Ľubica Čekovská
Hrajú: Adrian Jastraban, Táňa Radeva, Vladimír Hrabal, Jiří Zapletal, Radoslav Šopík, Peter Trník, Ivo Novák a ďalší
Distribúcia: Forum Film
Premiéra v SR: 19. apríla 2018
Foto: Forum Film