Keby sa Slovart raz rozhodol vydávať filmové scenáre, potom by práca Andrésa Duprata – predloha argentínsko-španielskeho filmu Vážený občan bola dobrým začiatkom. Nielen preto, že vydavateľstvo Slovart v spolupráci s distribučnou spoločnosťou Film Europe Media Company usporiadali slávnostnú premiéru tohto diela, ale najmä preto, že tento „najknižnejší film roka“ obsahuje množstvo zaujímavých myšlienok o literatúre, umení a kultúre, o vzťahu fikcie a reality, o poslaní spisovateľa, ktoré by v písanej podobe mohli byť stálym zdrojom poznania i uvažovania.

Komediálnu drámu, možno presnejšie trpkú komédiu, nakrútila dvojica Gastón Duprat (1968) a Mariano Cohn (1974), režiséri, kameramani a producenti, ktorí patria k najvýraznejším postavám súčasnej argentínskej kinematografie. Ústrednou témou ich hranej tvorby (začínali experimentálnymi snímkami, venovali sa aj televízii a dokumentárnym filmom) je umenie, tvorivý proces, úskalia kreativity, ako to dokladajú diela Umelec (2008) o ošetrovateľovi z domova dôchodcov, ktorý sa vypracuje na slávneho maliara, či Muž odvedľa (2009), v ktorom susedský spor prerastie do paranoickej posadnutosti. Hlavnou postavou filmu Vážený občan (2016) je spisovateľ Daniel Mantovani (Oscar Martínez, ktorého si pamätáme zo skvelých Divokých historiek). Film ho zachytáva v okamihu, keď z rúk švédskeho kráľovského páru preberá Nobelovu cenu za literatúru a svojou ďakovnou rečou privedie do rozpakov a svojím spôsobom aj urazí celé vážené publikum. Vysoké ocenenie totiž chápe ako záverečný akt literárnej činnosti spisovateľa, od ktorého sa už nič neočakáva. Pravdou je, že inšpirácia ho opustila, a tak prežíva svoje dni v izolácii modernej barcelonskej vily, odmietajúc všetky kontakty s vonkajším svetom, či už ide o rozhovory s novinármi, stretnutia s čitateľmi alebo spoločenské podujatia. Z letargie ho vytrhne až list z rodného argentínskeho mestečka Salas, ktorým ho pozývajú na návštevu a oznamujú, že mu chcú odovzdať titul „vážený občan“. Hoci Mantovani zo Salasu kedysi dávno doslova utiekol a už takmer štyridsať rokov žije v Európe, rodné hniezdo a jeho obyvatelia boli preňho neustálym zdrojom inšpirácie, a tak sa rozhodne skonfrontovať svoje spomienky so súčasnou realitou a podniknúť toto dobrodružstvo.    

To sa začína už niekoľkohodinovou cestou z letiska, ktorá je z filmárskeho hľadiska dokonale prepracovanou epizódou s humorným nábojom, konfrontáciou dvoch náhľadov na život a predzvesťou ďalších udalostí. Rodáci sú prirodzene zvedaví na svojho slávneho krajana, no keď zistia, že nezodpovedá úplne ich predstavám a najmä nevychádza v ústrety ich požiadavkám, ich postoj sa rýchlo mení, pričom podstatnú úlohu zohrávajú závisť a nepochopenie. Každá z postáv, ktorá sa s Mantovanim dostáva do užšieho kontaktu, chce od neho niečo iné. Starosta Cacho (Manuel Vincente) ho plánuje využiť na upevnenie svojho postavenia miestneho politika, dúfajúc, že ho bez problémov zmanipuluje, priateľ z detstva a manžel niekdajšej Mantovaniho lásky Antonio (Dady Brieva) túži predviesť mu svoju údajne šťastnú a spokojnú  rodinu, hoci o tejto idyle presviedča skôr samého seba, Florencio Romero, ktorý sa vždy predstavuje titulom „doktor“ (Marcelo D´Andrea), podradný maliar, ale predseda miestneho zväzu výtvarníkov, prahne po konfrontácii so slávnym hosťom a demonštrácii vlastného vplyvu na mestečko, ktoré so svojimi kumpánmi terorizuje. Zložitý a doteraz neprebolený vzťah k Mantovanimu má jeho niekdajšia láska Irena (Andrea Frigerio), teraz frustrovaná manželka Antonia, ktorá tri roky márne čakala na návrat svojho milenca a podľa slov dcéry si pokazila život. Ich večera v trojici, počas ktorej navonok demonštrované priateľstvo a dobrá nálada zápasia s potláčanou trápnosťou, patrí k vrcholným scénam filmu. Okrem týchto ústredných postáv sa okolo Mantovaniho motajú aj ďalšie figúrky – otec s imobilným synom ako žiadateľ o nemalý finančný dar, mladý muž s neodbytným pozývaním na rodinnú večeru, lebo vraj jeden z hrdinov spisovateľovho románu je jeho otec, Irenina dcéra, ktorá chce prostredníctvom sexuálnej príťažlivosti využiť hosťa na únik z malomestského prostredia, či mladý hotelový recepčný ako začínajúci spisovateľ, ktorý je v Mantovaniho očiach jedinou kladnou postavou v malomeštiackom panoptiku. Hlavné i epizódne postavy sú výborne vybranými typmi, ktoré herecky dokážu postavu charakterizovať tak presne, že na základe fragmentov vizáže, mimiky a správania sa dá ľahko zrekonštruovať celý charakter.

Nejednoznačnou postavou je samotný Daniel Mantovani. Hoci v rodnom mestečku pobudne iba niekoľko dní, stačia mu ako dôkaz, že jeho niekdajší útek bol oprávnený a správny. Jeho stretnutia s dávnymi priateľmi i novými známymi, ich nároky, požiadavky a názory ho presviedčajú o tom, že mestečko a jeho obyvatelia ustrnuli v malichernostiach a nerozumejú ničomu, čo ich presahuje. Jednoducho hovoria rozličnými jazykmi, ktoré vzájomne nekomunikujú. Obyvateľom Salasu je Danielovo uvažovanie cudzie, jeho správanie odsudzujú, jeho zásadám nerozumejú. On sa im však nedokáže prihovoriť inak, ako dlhými monológmi o literatúre a umení, o poslaní umelca, o transformácii reality do podoby románu, o potrebe a nezničiteľnosti kultúry, ktoré adresátom znejú cudzo a nepochopiteľne.  Celá návšteva je veľkým fiaskom, dokazujúcim, že návrat je nemožný, že kriesenie minulosti je márne. Prinesie táto trpká skúsenosť Danielovi renesanciu inšpirácie, alebo posilní jeho skepsu?

K výrazným kladom filmu, ktorý je rozdelený do piatich na seba plynulo nadväzujúcich kapitol, patrí to, že o zásadných a životne dôležitých veciach  hovorí ľahkým, humorným spôsobom, pričom humor je prítomný vo všetkých zložkách diela od scenára cez režijné postupy a herecké výkony po kameru, ktorá svojím zameraním na detaily prirodzene vytvára ospalú atmosféru nepríťažlivého malomestského prostredia s jeho škaredými budovami a zväčša prázdnymi ulicami, ktorými sa okrem vetra preháňa aj mnoho túlavých psov. Nie je to humor vyvolávajúci hurónsky smiech, skôr letmý úsmev, možno občas trpký úškrn, lebo v Salasanoch ľahko nájdeme črty svojich súčasníkov i samých seba. Zrejme táto kvalita filmu spôsobila, že Vážený občan zaujal divákov na celom svete, že získal na rozličných festivaloch dvadsaťtri cien a pätnásť nominácií, že mu tlieskali poroty i publikum nielen doma v Argentíne a v koprodukčnom Španielsku, ale napríklad aj v Mexiku, Izraeli, Grécku, na Kube či v Benátkach, kde bol film vlani nominovaný na Zlatého leva a Oscar Martínez dostal Cenu Volpi pre najlepšieho herca. Verím, že k tejto impozantnej zostave spokojných filmových fanúšikov sa pripojí aj slovenské publikum.  

Vážený občan (El ciudadano ilustre), Argentína, Španielsko, 2016
Dĺžka: 118 minút
Réžia: Gastón Duprat, Mariano Cohn
Scenár: Andrés Duprat
Kamera: Mariano Cohn, Gastón Duprat
Strih: Jerónimo Carranza
Hudba: Toni M. Mir
Hrajú: Oscar Martínez, Dady Brieva, Andrea Frigerio, Manuel Vincente, Marcelo D´Andrea, Nora Navas, Iván Steinhardt, Juan Travnik, Patrícia March a ďalší
Distribúcia: Film Europe Media Company
Premiéra v SR: 7. decembra 2017
Foto: Film Europe MC