Socialistický realizmus. Estetická a ideologická doktrína, striktne presadzovaná v krajinách strednej, juhovýchodnej a východnej Európy pred aj po druhej svetovej vojne. Umenie má slúžiť ľudu a oficiálnej ideológii. Má ilustrovať kladné stránky socializmu. Jeho úlohou je vychovávať spoločnosť s cieľom získať nadšených stúpencov aj napriek tomu, že miesto skutočnosti zobrazovalo realitu takú, aká by mala byť. Kriticky môže zobrazovať iba triednych nepriateľov. A tak ďalej, a tak ďalej.

Definícii tohto schematického umenia je mnoho a poznáme ich už, pravdepodobne, všetci. Posledný film poľského režiséra Andrzeja Wajdu Odrazy o poľskom avantgardnom maliarovi Władysławovi Strzemińskom, ktorý socialistické názory odmietal a neprispôsobil svoje umenie požiadavkám propagandy, je nakrútený celkom konvenčným spôsobom. Čo je na ňom teda zaujímavé? Naturalistická reflexia. Minimalizmus. Výtvarná štylizácia.
Témy konfrontácie s druhou svetovou vojnou a obdobím bezprostredne po nej, skeptický pohľad novej generácie na tradičný obraz poľského hrdinstva, snaha o demýtizovanie národnej martyrológie i emocionálna angažovanosť sa odrážajú v jedinom príbehu človeka, umelca, maliara, a jeho „odsúdenie na smrť“ politickým režimom. Wajda nič neprikrášľuje. Udalosti zobrazuje také, aké v skutočnosti boli. Človek sa politicky neasimiloval, preto prišiel o všetko. O prácu, o študentov, o možnosť vystavovať, a napokon aj maľovať.

Ak by som mala jedným slovom vystihnúť túto snímku, tak by som povedala, že je minimalistická. Aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, vizuálna a obsahová úspornosť sa dá dosiahnuť niekoľkými spôsobmi. V monochromatických fasádach lodžských budov, bytových interiéroch či jednotvárnymi kostýmami postáv Wajda reflektuje šedivosť päťdesiatych rokov. Mnoho filmov pokazí nadmerné množstvo dialógov. Menej zdatní režiséri tento problém vyriešia jednoducho tým, že vypustia takmer všetky rozhovory. V tomto prípade ide, ako sa hovorí, o zlatú strednú cestu. Aj konverzácie sú totižto okresané na minimum. Sú vecné, výstižné, no najmä bez nepotrebnej a nadužívanej vaty. V biografickom príbehu jedného z najvýznamnejších umelcov poľskej avantgardy si Wajda mohol dovoliť byť strohý aj čo sa týka vedľajších dejových línií. Samozrejme, spoliehal sa na určité znalostné predispozície diváka. Výsledkom je film s akoby iba hlavnou dejovou líniou a s jemnými náznakmi vedľajších príbehov. Nevyužíva paralelný strih na žiadne odbočky, retrospektívy na dodatočné vysvetľovanie či dorozprávanie sekundárnych príbehov. Iba jeden hlavný príbeh bez rozvíjania vedľajších motívov.

Z témy, scénografie, dekorácií, rekvizít Odrazov doslova sála umenie. Profesor Strzemiński sa vo svojej výučbe niekoľkokrát odvolával na tvorbu Vincenta van Gogha. Jeho študenti obdivovali tvorbu toho maliara – velikána. Izba Vincenta van Gogha a byt profesora Strzemińského sú si v niečom podobné. Byt sa z ktoréhokoľvek uhla pohľadu ponáša na van Gogove dielo Izba. Zelenkavé a hnedé odtiene jednoducho zariadenej miestnosti s drevenou podlahou veľkými oknami je prepojená aj s ďalšími umeleckými smermi charakteristickými pre tvorbu Władysława Strzemińského – postsuprematizmus, postkubizmus, monochromatizmom a unizmus. Takýmto spôsobom dochádza k pre mňa najzaujímavejšiemu aspektu tohto filmu – plynulému prechodu medzi jednotlivými lokáciami. Sivý a tmavý byt vizuálne korešponduje s kancelárskymi a akademickými miestnosťami. Aj žltý nábytok profesorovho bytu sa prepája s galerijným priestorom, kde profesor vystavuje svoje avantgardné diela. Neoplastická miestnosť je zariadená identickým nábytkom a usporiadaná v horizontálach i vertikálach so stenami v základných farbách pestrých – žltej, modrej, červenej, a nepestrých – čiernej a bielej.

Mimochodom, je zaujímavé, ako taký banálny element, akým je farba, dokáže reprezentovať postavenie jednotlivých postáv v spoločnosti i to, na ktorú stranu sa prikláňajú. Sivá a červená sú farbami socialistického realizmu. Socialisti sú v sivom, mladí pionieri v sivých košeliach s červenými kravatami a šatkami. Ambivalentné postavy majú v rámci kostýmu oblečený aspoň nejaký červený prvok ako šál. O to zaujímavejšia je postava malej dcéry samotného maliara v bielo – čiernych šatách s červeným kabátikom. Učí sa socialistické texty, chodí pochodovať. Bude z nej budúca nadšená robotníčka? Samozrejme, odpoveď na túto otázku poznáme. Avšak, režisér sa s touto myšlienkou, pravdepodobne, pohrával.

Odrazy sú príbehom o človeku, ktorý sa z dna dokáže vyštverať nahor, ale rovnako padnúť aj opačným smerom. Je príbehom jedného z mnohých ľudí, ktorí v dôsledku politického režimu prišli o všetko. Ide teda o príbeh nie jednej, ale mnohých obetí komunizmu. Jedná sa o myšlienku vystúpiť zo schémy, z davu a byť sám sebou. Podobne, ako sa Władysław Strzemiński vzpriečil doktríne socialistického realizmu, neprispôsobil sa a zachoval si originálne vlastné videnie sveta a uhol pohľadu nie v prospech ľudu, ale v prospech umenia.

Odrazy (Powidoki / Afterimage)Poľsko 2016)
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Andrzej Wajda
Scenár: Andrzej Wajda, Andrzej Mularczyk
Kamera: Pawel Edelman
Strih: Grazyna Gradon
Hudba: Andrzej Panufnik
Hrajú: Boguslaw Linda, Aleksandra Justa, Bronislawa Zamachowska, Zofia Wichlacz, Krzysztof Pieczynski, Mariusz Bonaszewski, Szymon Bobrowski, Aleksander Fabisiak, Paulina Galazka, Irena Melcer, Tomasz Chodorowski, Filip Gurlacz a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 12. októbra 2017
Foto: ASFK