Film Cez kosti mŕtvych svetoznámej poľskej režisérky Agnieszky Holland uzavrel tohto roku populárny Febiofest. V týchto dňoch prichádza do distribúcie a myslím si, že jej najnovší 128 – minútový epos  vyvolá rôzne a veľmi protichodné názory. Pre niekoho to bude exelentné filmové majstrovstvo, pre iných možno zmes rôznych žánrov, v ktorých sa ťažko zorientujú.

Pre mňa je film nakrútený brilantným filmovým majstrovstvom, prináša veľa otázok a ešte viac nezodpovedaných odpovedí, a to modernou, nápaditou filmovou rečou, akú je málokedy vidieť. Agneszka Holland si za túto snímku odniesla z tohtoročného Berlinal  Strieborného medveďa – Cenu Alfréda Bauera. Nemyslím si, že by som mala podrobne o tejto nesporne zaujímavej režisérke informovať, lebo kto v našich zemepisných šírkach už o nej nepočul a nielen v našich. Pre istotu, ak by to ešte niekto nevedel, je absolventkou FAMU (1971) a z bohatej filmografie spomeniem aspoň tie najdôležitejšie filmy ako Európa, Európa, Úplné zatmenie, Komplot,  Jánošík – Pravdivá história, Horiaci ker. Mnohé domáce i zahraničné ocenenia vynechám, nechcem uverejňovať dlhý zoznam, radšej sa venujem tomuto konkrétnemu filmu, ktorý si pozornosť rozhodne zaslúži.

Hrdinkou snímky je penzistka Janina Duszejko (Agnieszka Mandat), ktorá sa rozhodla starobu prežiť v lone prírody v horách a navyše učí v miestnej škole angličtinu. Vzájomné sympatie medzi ňou a deťmi sú neodškriepiteľné. Janina však je však veľkou milovníčkou a ochrankyňou zvierat. Žije na samotke so svojimi dvomi psami, ktorí sú jej všetkým až kým ich niekto náhodou, ale skôr zlomyseľne, nezabije. A práve deti jej pomáhajú štvornohých miláčikov hľadať, čo vzbudí dosť veľkú nevôľu u rodičov. Osamotená žena, ktorej je spätosť s prírodou prvoradá, stráži les a každá zabitá zver ju vyvedie z miery. Rozkmotrí sa s bezohľadnými poľovníkmi, vyvoláva pre všetko škandál, robí scény a je na nože aj s miestnym farárom, ktorý poľovníctvo podporuje. Na prvý pohľad je to rozporuplná a bláznivá žena, ktorú nikto neberie vážne. No má aj priateľov, zástancov, a to aj medzi mládežou, ktorej jej nekompromisnosť a húževnatosť imponuje. A v tejto nádhernej idylickej oblasti na česko-poľskom pohraničí sa začnú diať čudne veci.  Záhadne sa strácajú sa ľudia, ktorých po čase objavia značne ohlodaných lesnou zverou. Záhadné úmrtia nie a nie prestať. Janina svojským spôsobom dáva na známosť, že ona vie, kto je za tým, ale nikto ju nepočúva. Kto by sa zaoberal bláznivou ženskou, ktorá tára dve na tri a stále skúma ľudí podľa horoskopov a predpovedá im osud. Deň za dňom plynie a mŕtvych pribúda. Na to, kto likviduje rôzne individuá, musí však prísť divák sám.

Agnieszka Holland označila snímku za anarchistický, feministicko - ekologický thriller s prvkami čiernej komédie a takou je aj predloha známej spisovateľky Olgy Tokarczuk. Skoro presná charakteristika, ale čo je podstatou tohto mnohovrstvového príbehu si musí divák odkryť sám – vrstvu po vrstve. Zistí, že autorka i režisérka nie je spokojná s politickým vývojom vo svojej  krajine a dá sa povedať, že toto posolstvo je platné pre všetky postkomunistické krajiny. Staré štruktúry sa veľmi rýchlo spamätali, boli pri válove, teda nebol problém dostať sa beztrestne k peniazom, súdruhovia (teraz už ctení podnikatelia) šafária ďalej. Čo zdediť a ukradnúť nemohli je však kultúrnosť, vzdelanie a bystrý mozog. Ten im chýba predovšetkým. Preto nemajú úctu k ničomu ani k hmotným statkom, ani k prírode (ničia ju kde sa len dá), ani k človeku. A tá nešťastná väčšina sa len v nemom úžase na to šafárenie prizerá. No nie Janina a jej podobní – tí nemienia mlčať. Rebelujú a hrdinka si to trúfne rozdať aj s farárom. Nič ju nezastaví.  Keby sme nevedeli kam režisérka mierila tak by sme si pohli pokojne povedať, že nakrútila  film o bláznivej babe. Penzistka a inžinierka Janina, ktorá sa v aktívnom živote zúčastnila aj na riskantných zahraničných misiách, nemá strach a nie je jej ľahostajné kam sa tento svet uberá. Že si ona i jej priatelia zvolili cestu extrémnej rebélie a pomsty, je morálne neakceptovateľné, ale ,žiaľ, pochopiteľné. Lebo zdecimovaná väčšina sa, buď utieka k radikálnym riešeniam, s ktorými sa z etických dôvodov súhlasiť nedá (nežijeme v praveku), buď prikloní k radikálnym takisto neakceptovateľným skupinám, alebo plače za socializmom. Myslím si, že po príklady netreba ísť ďaleko. Snímka Cez kosti mŕtvych je veľmi znepokojujúci film, lebo pomenuje to čo sa nikto nahlas neodváži povedať, že sa nemožno nečinne prizerať a navyše nabáda diváka zamyslieť sa iným pohľadom na svet.

Tvorivý tým na čele s Agnieszkou Holland (na réžii sa podieľa aj Kasia Adamik) nedovolí divákovi vydýchnuť. Kamera Jolanty Dylewskej nie je len účelová, slúžiaca k dosiahnutiu istého efektu, ale podtrhuje tempo a rytmus doby a popri tom vnáša do príbehu tajomnosť a istú romantiku. Hudba Antoniho Komasu - Lazarkiewicza (Český lev za Horiaci ker) podčiarkuje symboliku, mysterióznosť a zároveň poéziu príbehu. Osobitnú kapitolu si zaslúži herecký výkon hlavnej predstaviteľky Agnieszky Mandat - Grabka. Janina je v jej podaní väčšinou zvieracia fanatička, miestami ide až na nervy s tým čo vyvádza, potom zrazu oddaná milenka, žena, ktorá má úprimný a vrelý vzťah k deťom, ale aj k mladým ľuďom, potom zasa zasnená duša milujúca prírodu, kvety a užívajúca si život plnými dúškami. V podtexte však cítime, že nevieme o nej všetko. Tajomnosť dokázala jemne naznačiť a nič o sebe neprezradiť. Vhodným partnerom jej bol aj popredný český divadelný režisér a herec Miroslav Krobot v úlohe entomológa Borosa . Milenca na sezónu, ale človeka, ktorý vydrží aj ťažké časy, zahral vierohodne a sympaticky. No aj ostatní Wiktor  Zborowski, Jakub Gierszal, Patricija Volny a Tomasz Kot prispeli svojim dielom do výborne zohratého orchestra.

Mnohovrstevný opus Cez kosti mŕtvych, ktorý by podľa režisérky mal mať názov Táto krajina nie je pre staré ženské, označovaný aj za thriller, presnejšie ak chcete mysteriózna detektívka (vraha do posledného momentu nepoznáme), je v širšom poňatí zdvihnutým varovným prstom nad súčasným stavom sveta. Režisérka rafinovane skĺbila dejové línie pozostávajúce z prvkov mystiky, symboliky, recesie, čiernej komédie a anarchie. Osobne si myslím, že práve prvok  anarchie bol zo strany režisérky veľký risk. Z podtextu jasne vyplynie prečo sa tak rozhodla, ale ako to odčíta divák to nedokážem odhadnúť, lebo nabúrať zaužívaný hodnotový systému je odvaha. I keď, ruku na srdce, neraz nás podobne temné myšlienky, keď nevidíme východisko, napadnú. A možno aj preto nebude snímka v pravom zmysle slova divácky film, ale pre vnímavého diváka rozhodne zážitok.

Cez kosti mŕtvych (Pokot),  Poľsko, Česko, Švédsko, Nemecko, Slovensko, 2017
Dĺžka: 128 minút
Réžia: Agnieszka Holland
Scenár: Agnieszka Holland, Olga Tokarczuk
Kamera: Jolanta Dylewska, Rafal Paradowski
Strih: Pavel Hrdlička
Hudba: Antoni Komasa -Lazarkiewicz
Hrajú: Agnieszka Mandat-Grabka, Wiktor Zborowski, Jakub Gierszal, Patrycja Volny, Miroslav Krobot, Borys Szyc, Tomasz Kot, Andrzej Grabowski, Katarzyna Herman, Marcin Bosak, Andrzej Konopka a ďalší.
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 6. apríla 2017
Foto: ASFK