Po Putovaní tučniakov z roku 2005 sa môžeme tešiť na ďalší celovečerný dokument oskarového režiséra, scenáristu, fotografa a vedca Luca Jacqueta. Filmár opäť sústreďuje svoju pozornosť na doposiaľ neobývaný kontinent - zľadovatelú Antarktídu. Tentokrát sa jeho reflexie dotýkajú výskumu a hlavne neutíchajúcej  pasie francúzskeho glaciológa Claudea Loriusa a jeho celkovo dvadsiatich dvoch aj životu nebezpečných expedíciách v oblasti polárneho kruhu.

V spomienkach hlavného (doslova) hrdinu sa režisér vracia do roku 1956, teda ku Claudeovej prvej polárnej expedícii v rámci geofyzikálneho roku, na zasneženú antarktickú stanicu a do času, keď mal mladý vedec iba čerstvých dvadsaťtri rokov. Je to aj návrat do obdobia v dejinách ľudstva, keď si národy mysleli, že môžu všetko a svet patrí im. Obrovský technický a technologický pokrok uplynulých rokov, vynález nebezpečných atómových zbraní, lokálnych vojnových konfliktov i vesmírnych expedícii umožnil aj uskutočnenie výpravy do podobne neprebádaného prostredia, akým je samotný vesmír - do oblasti polárneho kruhu a ďaleko zaň.

Do Antarktídy sa Claude ,,nedoplavil, ale narazil do nej", aby tam mohol študoval ľadovce, dynamiku ich pohybu, prispievanie ľadovcov k eróznej činnosti, ich vplyvy na morfológiu krajiny, klímu, výšky teplôt i formy života, ktoré sú v tejto nehostinnej krajine ukryté pod nekonečnými nánosmi bielej masy a odhaliť príčiny dnes už takého nebezpečného a aktuálneho problému globálneho otepľovania. Zaujímavé dejové spracovanie témy s voice-overom hlavného predstaviteľa je epické a spolu s grandióznou hudbou vytvára neskutočný pohľad na nekonečne zamrznutú ,,južanskú" krajinu, kde jedinými živými obyvateľmi sú, na okrajových častiach ľadovcov, tučniaky a vo vnútrozemí iba malé skupinky ľadových bádateľov.

Celková kompozícia diela je taktiež zaujímavá sínusoidným striedaním autentického dobového dokumentárneho materiálu zachyteného amatérskymi filmármi - samotnými bádateľmi s aktuálnymi zábermi na putovanie už staručkého Claudea, doplnené o archívne zábery z taktiež dobových medzinárodných konferencií, udeľovaní ocenení, debát a diskusií s glaciológom. Naratívna forma snímky takýmto spôsobom pracuje s pozornosťou a emóciami obecenstva a dokáže udržať pozornosť nielen artového diváka, ale svojím pútavým životným príbehom človeka a vedca v jednej osobe letmo načrtne aj na oscialáciu medzi pokojným rodinným životom a nekončiacou túžbou objavovať doposiaľ neprebádané, zaujme aj nenáročné, poväčšine maistreamové publikum.

Pátos filmu (v pozitívnom slova zmysle) harmonicky dopĺňa jeho výrazná hudobná zložka. Sme ohúrení pri pohľade na krásne nikde nekončiace zasnežené hory a pláne sprevádzané romanticky pompéznou hudobnou kompozíciou. Orchestrálna hudba vyvoláva dramatické pocity vo chvíľach ohrozenia, či v nie práve priaznivých podmienkách hlboko mínusových teplôt, zlyhávania takej vymoženosti, akou je technika, či nedostatku viery v dokončenie životného poslania. Rýchlo pochopíme, že príroda je mocnejšia než človek a ten v súboji s ňou neuspeje, ba naopak, častokrát prehráva alebo je minimálne veľmi ťažko skúšaný. Sme dojatí v momentoch prevratných vedeckých objavov a úspechov členov polárnych expedícií a takýmto pocitom vďačíme práve hudobnej kompozícii a jej moci vyvolávať všetky naše pozitívne aj negatívne emócie. Takáto priam dokonalá hudba je dielom Cyrilla Auforta.

Nielen hudobná zložka je výraznou časťou audiovizuálnej kompozície diela. Je zaujímavé, že vizuálna časť tohto synkretického celku vôbec nezaostáva. Kameraman Stéphane Martin je absolútnym majstrom v panoramatickom zobrazovaní vybraných lokácií, ale aj slow-motion záberoch na majstra-vedca či pomaly a intenzívne praskajúcich a odlámavajúcich sa ľadových kryhách a dopadom celosvetového otepľovania sa až na tropické ostrovy, například Tahiti.

Tento zaujímavý francúzsky film je vhodný aj ako edukatívna pomôcka pre žiakov, ak nie základných tak aspoň stredných škôl. Núti človeka zamyslieť sa nad vlstných správaním sa k prírode a študenti by tak mali dôvod začať hoci len separovať, alebo vyhadzovať odpadky do košov, nie na zem. V snímke Nebo a ľad nám režisér predkladá vizuálne krásny, no obsahovo znepokojivý obraz na divokú Antarktídu, podnety, príčiny a dôsledky globálneho otepľovania. O potrebe zdôrazniť význam tohto globálneho negatívneho fenoménu a hovoriť o ňom na pôde celosvetových ištitúcií a na medzinárodných konferenciách je obsiahnutá aj v samotnom audiovizuálnom diele a verejných debatách s vedcom Claudeom Loriusom. Pasivita a ľahostajnosť zo strany štátnych hláv svetových vedúcich mocností sa ani po rokoch nezmenila a my sa len prizeráme, ako sa modrá planéta pod hrozbou našej vlastnej nerozvážnosti mení a prognózy o jej budúcnosti sa neustále zhoršujú. Úvaha v závere diela o skutočnom stave Zeme je s určitosťou na mieste. Otázkou teda ostáva: Čo urobíme pre dobro našej  Zeme?

Nebo a ľad (Le glace et le ciel), Francúzsko, 2015
Dĺžka: 89 minút
Scenár a réžia: Luc Jacquet
Kamera: Stéphane Martin
Strih: Stéphane Mazalaigue
Hudba: Cyrille Aufort
Účinkujú: Claude Lorius, Michel Papineschi, Jacques-Yves Cousteau  a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 2. februára 2017
Foto: ASFK