Spieva príšerne falošne, ale s takým nadšením, že sa jej nikto neodvažuje povedať do očí, že to nevie. Tobôž, keď je mimoriadne bohatá a má navyše srdce zo zlata, takže tí, čo ju majú radi, jej nechcú pravdou ublížiť, tí druhí zas prísť o lacné príjmy. Aj tak by sa dalo v skratke vyjadriť východisko príbehu filmu Marguerite, ktorý nakrútil  francúzsky režisér Xavier Giannoli.

Na vlaňajšom MFF v Benátkach zaň získal Cenu P. Nazarena Taddeiho a tohto roku si odniesla najvyššiu francúzsku filmovú cenu Cézara za výkon v titulnej úlohe herečka Catherine Frot. Film prichádza do našich kín v marci a v predpremiére bol súčasťou tohtoročného MFFK Febiofest. V úvodných titulkoch nechýba upozornenie, že film vznikol podľa skutočnosti. Presnejšie, tvorcov inšpiroval príbeh bohatej Američanky Florence Foster Jenkins (1868 - 1944), ktorá milovala operu a preslávila sa ako „najhoršia speváčka na svete“. Vznikla o nej, okrem iného, úspešná komédia Petra Quiltera Je úžasná, ktorú činohra SND uvádza od roku 2011 v hlavnej úlohe s Kamilou Magálovou.

Francúzski tvorcovia vytvorili novú postavu, ktorá žije vo Francúzsku dvadsiatych rokov, dej posunuli do  psychologickej tragikomickej polohy a rozdelili ho do niekoľkých kapitol. Hneď v úvodnej sa ocitneme v prekrásnom zámočku grófky Marguerite Dumont (Catherine Frot, úspešná divadelná a filmová herečka, ktorú sme videli napríklad vo filme Z prezidentskej kuchyne), neďaleko Paríža, kde sa schádzajú vznešení hostia, aby sa zúčastnili na charitatívnej akcii - koncerte na podporu vojnových sirôt. Zlatým klincom má byť grófkino vystúpenie s áriou kráľovnej noci z Mozartovej Čarovnej flauty. Extravagantne upravená, s pávím perom vo vlasoch, ale inak príjemná a nie už najmladšia grófka (jej predstaviteľka oslávi v máji šesťdesiatku) spieva strašne, ale obecenstvo jej  aplauduje.

Postupne sa dozvedáme, že sa to deje preto, lebo bohatá Marguerite, ktorá vydajom za schudobneného šľachtica (André Marcon) získala titul grófky, je štedrou mecenáškou a hudba je pre ňu odjakživa najväčšou vášňou. Neuvedomuje si svoju neschopnosť, naopak, je presvedčená o tom, že je skvelá. Nevie odhadnúť pravdivosť reakcií okolia, vlastne žije v sieti klamstiev, ktorú okolo nej spriadajú jej najbližší, ale aj tí, ktorí sú závislí od apanáže od nej. Kým spieva v kluboch, pre priateľov, či na domácej pôde, dá sa všetko zvládnuť, ale ona zatúži vystupovať na veľkom javisku pred skutočným publikom, je ochotná kvôli tomu týždne tvrdo skúšať a nechce sa dať od svojho úmyslu odhovoriť. Netuší, že zamestnanci na zámku si zapchávajú uši, aby nepočuli jej „spev“ a jej manžel zúfalo opakuje milenke: Prečo to robí, prečo musí  krákať?  Mimochodom Marguerite, na jednom mieste svoju posadnutosť vysvetľuje práve láskou k manželovi, chce, aby bol na ňu hrdý a obdivoval ju!

Xavier Giannoli (1972) získal ešte ako začínajúci režisér Zlatú palmu v Cannes  za svoj krátky film Interview (1998). S celovečerným filmom Žiadostivé telá debutoval až v roku 2003. V ňom i v nasledujúcich niekoľkých tituloch sa sústreďoval na otázku mužsko-ženských vzťahov. Ale asi najväčšiu pozornosť vzbudila práve teraz  Marguerite. Na filme sa podieľal aj ako spoluscenárista s Marciou Romano. Práve rozkošatený a nie vždy presvedčivý scenár sa javí ako problém. Viac ako dve hodiny totiž sledujeme prepletajúce sa a komplikované  osudy ľudí, z ktorých niektoré nie sú pre celkový vývoj príbehu podstatné a zbytočne diváka zavádzajú. Možno len chcú naznačiť, ako vnímali Marguerite cudzí ľudia. Napríklad mladá talentovaná speváčka ju ľutuje a prvá pochopí, že „diva“ samú seba nepočuje, podlieha chybnej interpretácii prejavov publika a sebaklamu o tom, kto a aká je.  Mladý kritik, ako predstaviteľ novinárov, je zo začiatku neľútostne zlomyselný, ale pod vplyvom svojho priateľa dadaistu si uvedomuje osamelosť Marguerite i jej schopnosť slobodnej a úprimnej výpovede, ktorá v zošnurovanom prostredí pôsobí  kontroverzne ba až revolučne. Zaujímavá je komorná línia vzťahu oboch manželov, či vzťah s oddaným černošským majordómom (Denis Mpunga). Scény, v ktorých sa  protagonistka pripravuje na svoj veľký deň, dávajú príležitosť pitoresknej a zmanipulovanej skupine okolo jej „hlasového pedagóga“. Objaví sa v nej  aj český mím Boris Hýbner ako hluchý klavirista.

Plusom filmu je jeho výtvarná stránka. Napríklad zbierka rekvizít a kuriozít, medzi ktorými je aj vypchaný pštros, či živý páv ako metafora krásy v kombinácii s nepekným hlasom. Pozorný divák zaznamená aj, že sa nakrúcalo  aj v krásnych prostrediach či divadlách v Prahe a Brne. Dôležitú úlohu zohráva vytváranie fotografií v nádherných kostýmoch slávnych operných hrdiniek. Jeden z nich dopĺňajú aj mohutné anjelské krídla. Fotografie a zbierka  kuriozít a kostýmoív sa stávajú zrazu súčasťou neexistujúcich spomienok, hoci aj na medzinárodné angažmány, ktoré sa nikdy neudiali. Psychicky labilná Marguerite sa stráca vo svojich snoch a my tušíme, že to môže dopadnúť všelijako, keď sa jej navyše ujme lekár, ktorý sám experimentuje, nielen so spevom, ale aj so šokovou terapiou.

Režisér sa vytrvalo a opakovane pohráva so symbolikou. Postupné pálenie kvetov, rekvizít (je medzi nimi i obrovské oko) a v závere aj anjelských krídel. Alebo skúša rôzny uhol pohľadu na to, čo sa deje – či už  cez hľadáčik fotoaparátu, alebo cez priezory na javisko a do hľadiska. Na rozdiel od reálneho predobrazu chýba Marguerite a jej zobrazeniu čo len náznak humoru. Reálna Florence si popri kúpenom úspechu získala v Amerike  rad priaznivcov, ktorí obdivovali jej  húževnatosť, vnímali ju ako úkaz, ktorý „je taký škaredý až je krásny“ a bavili sa na jej škrekoch údajne bez zlomyseľnosti. Citovo naivná  a sentimentálna Margueritte, neschopná rozoznať svoje limity, je síce dobrý človek, ale stratená existencia, obeť okolia i samej seba. V úvode sa pri jej produkciách môže divák pobavene usmievať. Podobne, ako nad jej vyhlásením, bon mottom, že peniaze nie sú dôležité, keď ich máte.  Neskôr však, ak je empatický, začína sa o ňu obávať a váha, či ju poznanie pravdy nezabije.

Smutná štúdia osamelej ženy Marguerite, ktorej chýbala láska  a nebola schopná počuť samú seba, vyznieva mimoriadne silne najmä vďaka hereckému majstrovstvu Catherine Frot a práve preň sa oplatí tento klubový film vidieť. Napriek tomu som zvedavá, ako sa s postavou jej predobrazu Florence, vyrovná Meryl Streep v britsko-americkom biografickom filme o „príšernej speváčke“, ktorý vlani začal nakrúcať Stephen Frears a premiéra je vraj plánovaná na máj.

Marguerite, Francúzsko, Česká republika, Belgicko, 2015
Dĺžka: 127 minút
Réžia: Xavier Giannoli
Scenár: Xavier Cianolli, Marcia Romano
Kamera: Glynn Speeckaert
Strih: Cyril Nakache
Hudba: Ronan Maillard
Hrajú: Strih: Catherine Frot, André Marcon, Christa Theret, Michel Fau, Sylvain Dieuaide, Denis Mpunga, Aubert Fenoy, Théo Cholbi, Vincent Schmitt, Boris Hybner, Lucie Maria Šťouračková, Petra Nesvačilová, Luboš Veselý, Jaroslav Šmíd, Iva Paulusová, Aneta Novotná a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 31. marca 2016
Foto: ASFK