Fúsi
Dagur Kári (1973), režisér, scenárista a hudobník, sa síce narodil v Paríži, ale vyrastal na Islande, kam situoval svoj štvrtý celovečerný hraný film Fúsi. Snímka je, podobne ako jeho predchádzajúce diela Albín menom Nói,Outsider a výnimočne v angličtine nakrútené Dobré srdce, žánrovo blízka smutnej komédii, a podobne ako ony získala nielen divácky, ale aj odborný medzinárodný ohlas.
Na festivale Tribeca v New Yorku dostala vlani až tri dôležité ceny – za najlepší scenár, najlepší hraný film a najlepší mužský herecký výkon. Umelec, ktorému boli impulzom pre štúdium filmu (na Dánskej národnej filmovej škole v Kodani, kde teraz učí) diela Jima Jarmusha a Akiho Kaurismäkiho, sa naďalej drží svojej témy – mapovania príbehov obyčajných ľudí s nenaplneným životom.
Fúsi (Gunnar Jónsson) je štyridsiatnik, ktorý pracuje na letisku ako súčasť „pozemného personálu“ – prepravuje batožinu. Jeho život je nudne stereotypný – každý deň rovnaké raňajky, rovnaká práca, vo štvrtok návšteva ázijskej reštaurácie s rovnakým menu. Napriek veku stále býva s matkou, nikam nechodí a vo voľnom čase je preňho jediným rozptýlením hra s „cínovými vojačikmi“ – simulácia veľkých bojových operácií II. svetovej vojny, do ktorej sa zapája aj jeho jediný priateľ Mőrdur (Sigurjón Kjartansson). Zdá sa, že s „opakovanou každodennosťou“ sa Fúsi zmieril a prekáža mu menej ako matkin iniciatívny priateľ Rolf, ktorý sa ho snaží zaktivizovať najprv slovami a potom aj činom – daruje mu permanentku do tanečného kurzu, čo spôsobí zásadný zvrat vo Fúsiho citovom živote. Zoznámi sa s bezprostrednou Sjőfn (Ilmur Kristjánsdóttir), pričom netuší, že obdivuhodná vitalita je len jednou stranou jej komplikovaného psychického stavu. Plachý Fúsi, ktorý nemá žiadne skúsenosti so ženami, sa zamiluje, no nepredpokladá – vzhľadom na svoj výzor nemotorného obra s bradou a chvostíkom riedkych vlasov – adekvátnu ozvenu. Teší ho aj priateľstvo, no preňho láska neznamená len slovo, ale prirodzenú potrebu zaujímať sa a starať o partnerku aj vtedy, keď ona pomoc odmieta.
Fúsi vyzerá nemotorne, ale v skutočnosti je manuálne veľmi zručný. Vie opraviť auto, navariť, poupratovať, zrekonštruovať zanedbanú predajňu, vymaľovať miniatúrne modely vojačikov a ich zbraní, ktoré sa strácajú v jeho mohutných dlaniach. Je to človek, ktorý si aj v dospelosti zachoval čistotu dieťaťa (zrejme práve tú v ňom inštinktívne vycíti dievčatko zo susedstva, ktoré sa k nemu správa s oprávnenou dôverou). Napriek nepriazni osudu je to pevný charakter. Neudá kolegov na letisku, hoci vie, že ich zlomyseľnosti už dávno prekročili prah kamarátskeho žartovania (iba raz sa vzbúri, ale to je potom výbuch vulkánu), znesie aj partnerkino bezohľadné odmietnutie vo chvíli, keď to najmenej očakáva. V každej situácii hovorí pravdu, aj keby bola v jeho neprospech, čo je zdroj nedorozumení i humoru. (Keď ho Sjőfn pozýva k sebe na kávu alebo čaj, odmietne, lebo má chuť na mlieko. Keď ho na polícii vypočúvajú z podozrenia na pedofíliu a spýtajú sa ho, ako sa so svojou osemročnou susedkou Herou najčastejšie hrával, odvetí, že aj na mamu s otcom, no nepredstavuje si pod tým nič nevhodné – čistému je všetko čisté...) Niektorí ľudia napriek počiatočným predsudkom, vyplývajúcim z Fúsiho výzoru a správania, postupne pochopia, že sa mýlili (napríklad Herin otec), iní (deti, kolegovia z jeho dočasného smetiarskeho pracoviska) vycítia jeho dobrotu a čestnosť okamžite.
Filmový príbeh, ktorého scenár si napísal režisér Dagur Kári sám, vyzerá na pohľad jednoducho a priamočiaro, no najmä vďaka titulnej postave má v sebe hĺbku a ľudskosť. Hoci propagačné anotácie naznačujú istú ošúchanosť námetu, nie je to celkom pravda, i keď podobný typ outsidera poznáme z mnohých predovšetkým severských filmov. Jednotlivé zvraty deja nie sú predvídateľné, Fúsi sa nespráva podľa zaužívaných konvencií, a o to silnejšie s ním divák sympatizuje, držiac mu podvedome palce, aby našiel svoje životné šťastie. Film má otvorený koniec, čo priam núti rozmýšľať o jeho pokračovaní. Je vzťah s priateľkou Sjőfn definitívne uzavretý? Odíde zrelší a vnútorne sebavedomejší Fúsi od matky? Nevedno. Vidíme však, že človek, ktorý celý život pracuje na letisku, konečne po prvý raz využíva jeho služby – letí na dovolenku do Egypta, za slnkom a teplom. Do krajiny, kde sa odohrala Rommelova prvá víťazná bitka proti fašistom, Fúsiho obľúbená „hračka". Teraz získava nový význam aj malá umelohmotná palmička, ktorú smetiari nájdu pri triedení odpadu a podarujú Fúsimu na rozlúčku. Letmý úsmev nášho hrdinu je viacvýznamový, môže súvisieť ako so spomienkami, tak aj s očakávaním, no azda naznačuje nádej do budúcnosti.
Napohľad prostú, no vnútorne bohatú postavu Fúsiho vytvára neprofesionálny herec Gunnar Jónsson. Neopiera sa o slovný prejav, lebo ten je veľmi chudobný, pozostáva väčšinou z jednoslovných odpovedí a holých viet, iba postupne – v súlade s obohacovaním života o nové zážitky – sa tiež rozvíja. Minimalistickou mimikou však dokáže vyjadriť veľa, v jeho očiach sa priam odzrkadľujú všetky myšlienkové i citové pochody. Nemým svedkom jeho úvah a rozhodnutí je často auto – verný pikap, ktorý ho chráni pred miestnym drsným počasím, najmä silnými snehovými fujavicami, ktoré sú v istých okamihoch akoby symbolom jeho vnútorného zmätku. Ilmur Kristjánsdóttir musela vyjadriť dve polohy Sjőfn, pričom v temperamentnej veselej bola presvedčivejšia než v uplakanej depresívnej. Aj ju očarila Fúsiho nezištná dobrota a ochota starať sa o ňu, no zdá sa, že vďačnosť nie je dostatočným základom ľúbostného vzťahu. Franziska Una Dagsdóttir veľmi prirodzene stvárnila osemročnú Heru, Fúsiho susedku z rozvedenej rodiny, ktorá žije s časovo zaneprázdneným otcom, a tak si hľadá kamaráta. Pôvabný je prvý dialóg, v ktorom dievčatko kladie svojmu dospelému známemu detsky otvorené, nie vždy príjemné otázky.
Dagur Kári je nielen talentovaný a úspešný scenárista a režisér, ale aj hudobník. Hrá v kapele Slowblow, ktorá hudobne sprevádza aj jeho najnovší film. Je to hudba dokonale súznejúca s príbehom a jeho aktérmi, príjemná a nerušivá. Kamera, ktorú viedol Rasmus Videbæk, sa rovnakým dielom realisticky zameriavala na obyčajné prostredie, v ktorom sa postavy pohybujú, prejavy drsnej klímy, v akej žijú, i na ich tváre, prezrádzajúce viac ako slová. Výrečný je opakovaný detail Fúsiho oka, keď vrásky v jeho kútiku spoľahlivo odhaľujú hrdinov zrelý vek. Farebná škála filmu je tlmená, na sýtosti získava v okamihoch, keď je Fúsi šťastný. Strih (Olivier Bugge Coutté, Andri Steinn Guðjónsson a režisér) eliminuje všetko zbytočné, nechávajúc iba dôležité mikrosituácie, vytvárajúce jedinečný príbeh. Fúsi je film, ktorý zaujme nielen svojím profesionálnym spracovaním, ale predovšetkým hlbokou ľudskosťou. Je jednoduchý a súčasne komplikovaný ako život sám. Nevyhýba sa problémom, ale prináša aj nádej. Treba ho vidieť.
Fúsi, Island, Dánsko, 2015
Dĺžka: 94 minút
Scenár a réžia: Dagur Kári
Kamera: Rasmus Videbæk
Hudba: Slowblow
Strih: Olivier Bugge Coutté, Andri Steinn Guðjónsson, Dagur Kári Pétursson
Hrajú: Gunnar Jónsson, Ilmur Kristjánsdóttir, Sigurjón Kjartansson, Franziska Una Dagsdóttir, Margrét Helga Jóhannsdóttir, Arnar Jónsson a ďalší
Disribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 28. januára 2016
Foto: ASFK