Navždy mladá (The Age of Adaline)
Volám sa Adaline Bowman, ale oficiálne už neexistujem. Momentálne som totiž Jennifer Larson. Prečo vám to vlastne hovorím? Aj Jennifer Larson čoskoro zmizne zo sveta a ja sa stanem zase niekym iným. Nie, neutekám pred zákonom, teda nie v bežnom slova zmysle. Tak prečo to vlastne robím? Pretože Adaline Bowman sa narodila v roku 1908 ako prvé dieťa v novom roku presne minútu po dvanástej hodine. Viem, že mi neveríte, ale od roku 1937 som prestala starnúť...
Pokiaľ sa vám zdá, že v úvodnom odstavci prezrádzam príliš veľa, môžem vás upokojiť. Nejde o nič, čo by ste sa nedozvedeli v úvodných minútach filmu. Aj pôvod tejto netradičnej choroby je pomerne skoro vysvetlený a to akoby vedeckým spôsobom. Lenže o ten tu vlastne vôbec nejde. Navždy mladá nie je sondou života postavy Adaline a ani sa o to nesnaží. Tento netradičný prvok slúži len k tomu, aby mohla vzniknúť na prvý pohľad originálna, no inak úplne tradičná romanca. Je to už tak, čakajte v prvom a poslednom rade romantickú drámu a nič viac.
Možno je trochu škoda, že tvorcovia neboli odvážnejší a nepokúsili sa o komplexnejší pohľad. Ani by na to nepotrebovali seriálový formát, stačila by trojhodinová minutáž. Lenže ťažko sa na nich možno hnevať, keď Adaline svedčí aj ten dvojhodinový. A hlavne, v žánrových mantineloch sa pohybuje veľmi obratne a napriek menším zaváhaniam smeruje do cieľa presvedčivým spôsobom. Vie totiž, čo chce rozprávať a môže sa oprieť aj o kvalitných hercov.
Jednoznačne najväčším prekvapením je titulná postava v podaní Blake Lively. Mladá hviezdička, ktorú preslávil seriál Gossip Girl sa už objavila vo výraznejších rolách vo viacerých filmoch (Green Lantern, kde si zahrala partnerku Ryana Reynoldsa, Divosi od Oliviera Stona), ale nemožno povedať, že by v nich vyložene žiarila. Navždy mladá je výnimkou a verme, že nie poslednou. Pravdou je, že scenár jej tentokrát umožňuje vyniknúť, ale nie je to len o ňom. Keď už aj v scénach s ostrieľanou matadorkou Ellen Burstyn veríte, že táto výrazne staršia a vyzretejšia herečka jej jej dcérou, po uznanie netreba chodiť ďaleko. Adaline je mimoriadne rozvážnou, rozhľadenou osobou a nie je vôbec náročné uveriť, že v jej tele sa ukrýva osoba, ktorá žije viac ako sto rokov. A nepotrebuje ani priamo zvýrazňovať svoj rozhľad. Michiel Huismain (Hra o tróny) ako jej mužský náprotivok je zase presne tým charizmatickým a šarmantným chlapíkom, ktorý svojou nezdolnosťou získa kohokoľvek. Bola by chyba nespomenúť aj Harrisona Forda. Ten sa síce do deja zapojí až až neskôr, ale znova si na svoje konto pripisuje ďalšiu výraznú postavu, na aké má v poslednej dobe šťastie.
Scenár má i tak svoje muchy Hercom dáva dostatok priestoru, sám však na pár miestach jemne drhne. To, že ústredná línia zaberá až príliš výrazný úsek na úkor flashbackov, nie je problém. Škoda len, že sa príbeh viac nevenuje obdobiu začiatku tejto diagnózy a s istou dávkou zveličenia ju odbíja rýchlo ako tenista tenisovú loptičku. Nájdete tu aj moment, ktorý posúva slovo náhoda na vyššiu úroveň. Do hry však vstupuje aj ďalší faktor a tým je režisér Lee Toland Krieger. Ten úmyselne zvolil mimoriadne pokojné tempo a celý film točí ako tú najklasickejšiu romancu s minimom modernejších prvkov. Tým pomáha navodzovať občas až retro atmosféru. Najzaujímavejšie na tom je, že Krieger je mladý tvorca, ktorý má kariéru ešte len pred sebou. To, s akou noblesou zvládol ukočírovať toto divadlo, môže byť predznamenaním sľubnej kariéry. Píšeme si jeho meno.
The Age of Adaline sa síce tvári ako variácia na Benjamina Buttona, ale toto zdanie sa ukrýva len na povrchu. Rozdielov je viacero, absentuje aj väčšia ambicióznosť a hrá sa v prvom rade na vzťahovú strunu. Na konci roka síce nebude patriť medzi top zážitky, ale dokáže príjemne zahriať bez toho, aby skĺzol k lacnému citovému vydieraniu, ako nezanedbateľná časť tvorby Nicholasa Sparksa. Teda väčšinou.