Česká dokumentaristka Eva Tomanová sa pred dvanástimi rokmi zoznámila s rodinou Mlčochovcov a ich alternatívny spôsob života ju nadchol natoľko, že sa rozhodla nahliadnuť do ich priestoru zblízka a sprostredkovať svoje skúsenosti divákom. Dva roky sa stretávala s jedenásťčlennou rodinou žijúcou striedavo v Čechách a v Španielsku, aby pozorovala vzťahy a prirodzený vývoj udalostí.

Za toto obdobie sa jej však nepodarilo prekročiť hranicu ani odstup, ktorý je vo filme prítomný. Peter ju pustil za “bránu”, no pravidlá na svojom pozemku určoval sám. O čom film je? Peter a Simona žijú na šumavskej lúke, k spokojnosti nepotrebujú mnoho, stačí im vzájomná blízkosť a bezprostredný kontakt s prírodou. Rozhodli sa nerešpektovať spoločenské pravidlá a odosobniť sa od štátu. Vytvorili si vlastný mikrosvet, kde "profesionálny otec", Peter, nastolil svojskú hierarchiu hodnôt. V jeho rodine prevláda skromnosť, súdržnosť, participácia na každodenných úkonoch, ale programovo ruší všetky náznaky individuality detí i manželky. Rodinné vzťahy fungujú podľa zvráteného modelu, ktorý len sťažka pripomína idylu.

Stále spolu je film zaujímavý práve kvôli unikátnej téme, ukazuje uzavretý vesmír s akým sme sa dosiaľ nestretli. Peter je rozporuplný charakter a predstavuje hlavný zdroj konfliktu, ktorý sa nesie filmom v pomerne latentnom duchu. Tomanová neprovokuje, hranice sú presne určené a nedovolí si prekročiť ich. Petrovo konanie je v mnohom zarážajúce, z detí vychováva sociálnych vyvrheľov, neschopných komunikácie s cudzím svetom a od malička im vštepuje handicap. Režisérka ukazuje každodenné rodinné rituály, tie sú natoľko odlišné od našich, že divákovi ľahko uniká bezkonfliktnosť dokumentu a Tomanovej mlčanlivosť. Rodina ju vníma ako cudzinku, no nepriznáva svoj kontakt s nimi vlastným odhalením, či vystupovaním vo filme. Podhubie na konflikt je plodné, no režisérka sa rozhodla nezabŕdať. Volí pozorovanie, do reality pred kamerou síce zasahuje, no je prevalcovaná. Aj keď vo filme je mnoho momentov, ktoré rezonujú, chýba dôraz a režisérke asertivita na to, aby prenikla hlbšie. Tomanová nevyslovuje názor, drží sa zámeru sprostredkovať svoje emócie. Dokumentarista by mal realitu nie len zaznamenať, ale i reflektovať.

Náboj, ktorý má v sebe hlavný protagonista poskytuje obrovský priestor a možnosti riešiť situácie mnohými spôsobmi, no Tomanová ho nevyužíva, rozhodla sa pre pozíciu tichej myšky. Dokumentu by neublížili rozhovory, ktoré sa napokon, podľa jej slov, rozhodla vyhodiť. Divák sa paradoxne dozvedá viac počas diskusie o filme (kde sa skôr ako film, rozoberajú sociálne, morálne a psychologické otázky) ako prostredníctvom filmu. Zaujímavé by bolo dostať Petra do konfrontácie s protinázorom, čo mohlo byť pre Tomanovú obtiažne aj z dôvodu, že dokumentarista musí rešpektovať osobnú zónu, za ktorú ho protagonisti pustiť jednoducho nechcú. K odhaleniu zásadnejšieho konfliktu v rámci rodiny nedochádza. Vo filme je viacero momentov keď sa Peter neustriehne a vzťah manželov, ale aj podradné postavenie ženy v rodine je odhalené. Deti a žena neodvrávajú. Peter má absolútnu moc. Film postupne odkrýva vrstvy a náš pohľad na jav sa mení. O to sa autorka v konečnom dôsledku najväčšmi usilovala. Deti, ktoré prijímajú svet s ľahkosťou, bezprostredne, nestarajúc sa o to, čo bude zajtra, žijú v zlatej klietke. Peter  deťom strihá krídla, manipuluje ich pohľad na svet, vštepuje im svoje radikálne názory. Ich nadanie nepodporuje, chce z nich predovšetkým prostých a slušných ľudí.

Tomanová sa sústredí na výjavy z každodenného života, zároveň má film logicky jasnú štruktúru. Príbeh prirodzene vyplynie z reálnych udalostí. Kľúčovým bodom je tehotenstvo najstaršej dcéry, jeho odhalenie znamená zlom a zároveň pomôže lepšie preniknúť do rodinných väzieb. Tomanová ukazuje rodinu bezprostredne, jej obrazy sú lyrické, jednotlivé scény aj napriek tomu, že atmosféra vyvoláva pocit zapierania tichého smútku, vytvára kontrasty, ich svet nie je čiernobiely. Unikátnosť témy dominuje filmu a donúti diváka k rôznym úvahám.
Režisérka nepreniká do vzťahov, nevieme aké sú vzájomné väzby detí, aký majú názor na otca, na vonkajší svet. Tomanová to možno vie, no do filmu sa tieto informácie nedostali. Ukázala primárne funkcie v rodine, kde akoby absentovalo vymedzenie medzi súrodencami, či deťmi a rodičmi. Neustále je cítiť prítomnosť niekoho, kto “sem nepatrí”. Vo výsledku pôsobí film Stále spolu beznázorovo a programovým vyhýbaním sa publicistike, dosiahla Tomanová autorskú umŕtvenosť.

Stále spolu , Česká republika, 2014
Dĺžka: 75 minút
Scenár a réžia: Eva Tomanová
Kamera: Petr Koblovský, Jiří Krejčík, Michal Vojkůvka, Patrik Balonek, Petr Mlčoch
Strih: Dominik Krutský, Krasimíra Veličková
Hudba: Dva, D&M Krutský, Erik Truffaz Quartet
Účinkujú: Petr Mlčoch, Simona Mlčochová, Dora Mlčochová, Kaspar Mlčoch, Prokop Mlčoch, Silvestr Mlčoch, Severín Mlčoch, Horymír Mlčoch, Perla Mlčochová, Irenej Mlčoch, Rosa Mlčochová a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 4. júna 2015
Foto: ASFK