„Po trinástich rokoch strávených v Ríme som sa rozhodol zamieriť späť domov do Friuli Venezia Giulia a nakrútiť tu svoj prvý film. Vždy som si myslel, že debut by mal človek nakrúcať o niečom, čo dobre pozná.“ To sú slová talianskeho herca, režiséra a scenáristu Mattea Oleotta (1977) na margo jeho celovečernej hranej prvotiny Zoran, môj synovec idiot.

V súvislosti s jeho vyjadrením vznikajú dve otázky: či sa vinárska dedina nezmenila za trinásť rokov väčšmi, ako si režisér myslí, a či svoje poznanie rodného kraja dokázal adekvátne pretlmočiť divákovi. V niektorých internetových diskusiách, kde diváci ocenili snímku šesťdesiatimi ôsmimi percentami, sa v súvislosti so Zoranom spomína vynikajúci Krobotov film Díra u Hanušovic. Na prvý pohľad možno viesť medzi nimi paralelu – v oboch ide o súčasné dedinské prostredie s minimom postáv, pokojným tempom filmového rozprávania, absenciou ostrých dejových zvratov a krčmou ako centrom diania. Týmito vonkajšími atribútmi sa však podobnosť končí. Kým Miroslav Krobot dokázal vybudovať presvedčivý obraz súčasnej vidieckej society s pychologicky prepracovanými charaktermi, ktorej život je pars pro toto zobrazením existencie celej českej spoločnosti, debut Mattea Oleotta rozpracúva do podoby celovečerného filmu anekdotickú historku, ktorá zrejme nemá podobné ambície a možno ani predpoklady.

V jej centre stoja dve protikladné postavy. Miestny alkoholik Paolo (vo filme hojne obsadzovaný Giuseppe Battiston, výzorom trochu pripomínajúci samého režiséra), ktorý s odporom varí v miestnom dome dôchodcov, o ktorých sa vyjadruje s hlbokým dešpektom, celý deň sa nalieva vínom a je posadnutý svojou bývalou manželkou. Stefanja (Marjuta Slamič) je už osem rokov vydatá za Paolovho šéfa, čudáka  Alfia (Roberto Citran), ktorý vo voľnom čase vytvára keramické figúrky vtákov a z neznámych dôvodov, napriek tichému nesúhlasu ženy, pravidelne pozýva jej ex-partnera na nedeľné obedy, ktoré on ničí svojím neokrôchaným správaním. Paolo je vulgárny, nešťastný lúzer, ktorého nikto nemá rád, manipulátor, ktorý obratne dokáže využiť každú situáciu vo svoj prospech, pričom pravdou sa nezaťažuje a rád slovne ubližuje ľuďom. Jediný, kto mu trochu rozumie, je majiteľ miestnej taverny Gustino (Teco Celio), ktorý ho ťahá z problémov s policajtmi, no tiež má už po krk jeho výtržností. 

Druhou hlavnou postavou filmu je Zoran, šestnásťročný Paolov synovec zo Slovinska, ktorého zdedí po smrti jeho babičky, opatrovníčky a vychovávateľky. Zoran v podaní Roka Prašnikara, slovinského študenta herectva, klame telom. So svojimi obrovskými okuliarmi, stále sklopeným zrakom a zakríknutosťou pôsobí pri hlučnom strýkovi ako mierne retardované indivíduum, rozhodne však nie je idiotom z titulu diela. Vysvitne, že ovláda taliančinu, ktorú sa naučil z dvoch zrejme brakových kníh, a jeho knižne strojený jazyk v kontraste so šťavnatým hovorovým vyjadrovaním ostatných je zdrojom slovného humoru filmu. Veľmi rýchlo nadviaže kontakt s pôvabnou rovesníčkou, ktorá ho získa pre miestny spevácky zbor, lebo má rád hudbu, vie výborne hádzať šípky, čo okamžite využije Paolo vo svoj prospech, a napokon dokáže presadiť voči autoritatívnemu strýkovi svoju vôľu. Ťažko však hovoriť o postupnom zbližovaní dvoch odlišných osobností, skôr sa zdá, že Paolo sa v závere podrobí nevyhnutnosti, ktorá ho prinúti ponechať si Zorana v pestúnskej starostlivosti, a pre toho je zasa zrejme všetko lepšie, ako pobyt v detskom domove. Happy end, ktorý naznačujú záverečné zábery filmu, nie je teda celkom motivovaný ani vierohodný. Paolo po opätovnom sklamaní zo Stefanje a roztržke s kolegom Ernestom, ktorý mu vmetie celú pravdu do tváre, síce s potešením zisťuje, že Zoran je jediný človek, čo ho má rád a slovne to deklaruje, no dokáže sa naozaj zmeniť a dodržať stanovené pravidlá?

Ostatní obyvatelia vinárskej dediny, o ktorej sa divák nedozvie vôbec nič, ani len to, ako vyzerá zblízka, sú len doplnkový komparz, figúrky, na pozadí ktorých sa odohráva duel Paola so Zoranom. Väčšinou sú to štamgasti v Gustinovej taverne, ktorí do seba lejú víno ako vodu a podľa toho sa správajú. Bľabotavé útržky rozhovorov neprezrádzajú nič o nich ani o ich živote. Je zarážajúce, aký čudný vzťah majú títo ľudia k vínu. Hoci sú vo vinárskom kraji, čo dokladá opakovaný panoramatický záber krajiny, a zrejme sa venujú jeho ťažkému dorábaniu, ani jeden z nich si ho nevychutnáva, iba ho konzumujú, často z plastových fliaš. Vieme, že ide o alkoholikov, ktorým je asi jedno, čo a ako pijú, ale diváka to prekvapí o to viac, že starostlivosť o rodinné vinárstvo patrí medzi koníčky režiséra.

Oleottova prvotina má humor, zväčša cynický, ktorý by možno vo svojich najhrubších prejavoch zapadol aj do Troškových dedinských komédií. Vrcholom je zrejme vyhodenie urny s popolom Zoranovej babičky počas jazdy autom na cestu, hoci to možno chápať ako uzavretie jednej kapitoly v živote „zdedeného“ pubertiaka. Nezdá sa však, že by režisér Paolovo správanie kritizoval, skôr ho len zaznamenáva (aj opakované útoky na úhľadný dom Alfia a Stefanje) a zhovievavo sa nad ním usmieva. Programovo používa hyperbolu, zrejme v snahe zvýrazniť negatívne stránky života i charakterov vidiečanov, ktorou sú poznačené aj herecké výkony. Kontrastuje s nimi majestátna, často cirkevná hudba, podčiarkujúca malosť prostredia a jej obyvateľov. Ktovie, či si divák v takto postavenom príbehu nájde aspoň jednu sympatickú postavu, s ktorej problémami by sa dokázal zžiť a držal jej palce. Možno ňou bude Ernesto (Riccardo Maranzana), Paolov kolega z kuchyne starobinca, alkoholik, ktorý sa snaží abstinovať, a nadšený zborový spevák.        

Film režiséra Mattea Oleatta, ktorý sa podieľal i na scenári, je – aj pri tolerancii pochopiteľných chýb debutanta – sklamaním. O to viac, že ho venčia až tri ceny z predvlaňajšieho filmového festivalu v Benátkach.

Zoran, môj synovec idiot (Zoran, il mio nipote scemo), Taliansko – Slovinsko, 2013
Scenár: Daniela Gambaro, Matteo Oleotto
Réžia: Matteo Oleotto
Kamera: Ferran Parredes
Strih: Giuseppe Trepiccione
Hudba: Antonio Gramentieri
Hrajú: Giuseppe Battiston, Rok Prašnikar, Teco Celio, Roberto Citran, Marjuta Slamič, Riccardo Maranzana a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 26. februára 2015
Foto: ASFK