Zázraky, druhý celovečerný film režisérky Alice Rohrwacherovej, neohurujú rafinovanou zápletkou, komplikovaným dejom ani vizuálnymi efektmi. Sú iba realisticko-poetickým záznamom opakovanej každodennosti malej talianskej farmárskej rodiny, a predsa dokážu udržať pozornosť diváka počas celých sto desať minút. Empatia, ktorú mladá scenáristka a režisérka pociťuje k svojim postavám, sa prenáša na diváka a ten sa nenudí, ani keď sa na plátne neodohráva nič mimoriadne. Čistý, pôsobivo vyrozprávaný príbeh, priezračný ako voda neďalekého jazera, diváka vtiahne a z nezúčastneného pozorovateľa zmení na citovo zaangažovaného účastníka filmového rozprávania.

Alice Rohrwacher (1982) pochádza zo zmiešanej taliansko-nemeckej rodiny. Narodila sa vo Fiesole v Toskánsku, študovala filozofiu a literatúru v Turíne a Lisabone. Pracovala v hudobnej oblasti a v dokumentárnom filme, debutovala celovečernou snímkou Corpo Celeste (2011) o dievčatku, ktoré sa pripravuje na birmovku. Film premiérovali v Cannes, prešiel mnohými prestížnymi medzinárodnými festivalmi a získal niekoľko ocenení. Zázraky (2014) sú Rohrwacherovej druhým celovečerným filmom, odmeneným vlani v Cannes Veľkou cenou poroty.

Mladá scenáristka a režisérka priznáva, že tento film má niektoré autobiografické prvky, napríklad miesto deja, ktoré je jej rodným krajom, otca rodiny nemeckého pôvodu, staršiu sestru – v reáli je Alba Rohrwacher (1979, Florencia) úspešnou talianskou herečkou, ktorú sme videli napríklad v hlavnej ženskej úlohe filmu Osamelosť prvočísel. V Zázrakoch hrá matku štyroch dcér, ktorá prechádza veľkým vývinovým oblúkom: od submisívnosti vo vzťahu k autoritatívnemu manželovi až k otvorenej vzbure voči jeho nekompromisným názorom. Rodina, ktorej hlavou je Nemec Wolfgang v pôsobivom podaní flámskeho tanečníka, choreografa, herca a speváka Sama Louwycka, býva na opustenej vidieckej farme a živí sa výrobou a predajom ekologicky čistého prírodného medu. Má len to, čo si dochová a dopestuje. Život na farme, to nie je dovolenka, ale tvrdá práca od svitu do mrku. Prostredie tiež nepripomína farebné obrázky z katalógov o agroturistike – dom i jeho okolie by nutne potrebovali investíciu, no peňazí niet. Matka sa stará o deti, domácnosť a záhradu, a tak hlavnou otcovou pomocníčkou pri chove včiel i výrobe medu je dvanásťročná Gelsomina (o rok mladšia neherečka Maria Alexandra Lungu). Je to spoľahlivá, zručná pracantka, a tak na jej útle pliecka otec nakladá čoraz viac povinností, bez ohľadu na to, že sú prázdniny a dievčatko by malo oddychovať. Prísny otec, v ktorého očiach sa chvíľami mihne až fanatizmus, dbá na to, aby rodina žila úsporne, v súlade s prírodou, jej kolobehom i darmi. Dve mladšie dcéry – Catarina a Luna – sú ešte malé, tak si užívajú voľnosti, ale i ony sa už priúčajú, čo je to práca v záhrade. Marinella, o štyri roky mladšia ako Gelsomina (ako si nespomenúť pri tomto mene na slávnu hrdinku Felliniho Cesty!), sa do práce nehrnie a všetku energiu vynakladá na hľadanie výhovoriek. V podstate pokojný, hoci ťažký život rodiny, žijúcej v istej izolácii, lebo dedina ju neprijala, narušia dve udalosti: príchod štrnásťročného Martina, nemeckého delikventa, ktorého sem privedie sociálna pracovníčka spolu s policajtmi na resocializačný pobyt, s čím Wolfgang súhlasí, lebo vidí v Martinovi ďalšiu pracovnú silu a navyše aj peniaze za jeho „prevýchovu“. Druhou udalosťou, ktorá ešte závažnejšie naruší pokojný chod domácnosti, je nakrúcanie televíznej show v neďalekej, vraj etruskej nekropole. Martin, ktorý počas celého filmu neprehovorí, iba v dvoch dramaticky vypätých scénach krásne píska, vyvolá v navonok prísnej a chladnej Gelsomine city podobné prvej láske a dosť zásadne ovplyvní jej dospievanie. Silnejším katalyzátorom rodinných vzťahov sa stane spomínaná televízna show Zázraky vidieka, ktorá je súťažou o najúspešnejšieho farmára. Nakašírovaný, gýčový televízny mikrosvet je pre dievčatá z opustenej farmy ako sen, nevedia sa nabažiť jeho farebnosti, kriku a chaosu. Očarí ich predovšetkým starnúca televízna celebrita – moderátorka súťaže v podaní stále pôvabnej, hoci vekom už výrazne poznamenanej Monicy Bellucciovej, ktorá perfektne vyjadruje pretvárku i únavu svojej hrdinky. Otec odmieta akýkoľvek dotyk s týmto falošným prostredím, ale Gelsomina sa rozhodne napriek jeho zákazu konať... Zrážka dvoch diametrálne odlišných svetov sa nemôže skončiť dobre. Včelár Wolfgang napriek výbornému medu nedokáže vyhrať v súťaži, kde sa vyžadujú kulantné frázy o agroturistike, kým on sa zmôže iba na rozpačitú vetu, že nie všetko sa dá kúpiť. V patriarchálnej rodine však už klíči semienko pochybností o správnosti zvolenej životnej cesty – v konkurencii nového, možno oveľa povrchnejšieho sveta nemá ten pôvodný, hoci hodnotnejší,  žiadne šance. Zatlčené dvere na ošarpanom dome a vietor, preháňajúci sa jeho prázdnymi izbami, hovoria jasnou rečou...   

Alice Rohrwacher sa vyznáva zo sympatií k talianskemu neorealizmu i magickému realizmu a v jej filme tento obdiv cítiť. Kým prvý vplyv je očividný pri dokumentaristickom zaznamenávaní všedného dňa farmárov so všetkými jeho rituálmi, druhý sa prejavuje v atmosfére prostého príbehu i v detailoch, ktoré ho ozvláštňujú. Jeden príklad za všetky: Keď sa Wolfgangovi podarí predať na trhu med, za získané peniaze kúpi deťom darček – živú ťavu, ktorú si niekedy želala Gelsomina, a to napriek tomu, že dnes ju už nechce a že peniaze treba na zdokonalenie výroby medu podľa bruselských smerníc, ktoré sú priam likvidačným nástrojom na malých farmárov. Poetickú atmosféru snímky podporuje kamera Hélène Louvartovej s jej dlhými zábermi, ktoré nachádzajú istú krásu aj v zdanlivo nefotogenickom prostredí. Aký pôsobivý obraz dokáže vytvoriť sledovaním otlčenej Wolfgangovej dodávky, ktorá uháňa po prašnej ceste a kamera ju dlho verne sleduje...Obrazmi a neverbálnou komunikáciou sa vo filme vyjadruje viac než úspornými dialógmi, čo kládlo osobitné nároky na všetkých interpretov. Tí vlastne nehrali, ale svoje postavy a minipríbehy autenticky žili. K ich príťažlivosti prispela aj určitá miera tajomnosti, ktorá ich obostiera a núti diváka domýšľať i vymýšľať si. Môžeme len tušiť, čím si tvrdý, nekompromisný Wolfgang získal svoju nežnú, krehkú ženu, ktorej len občas, akoby mimochodom, unikne povzdych: „Keď tu nie je, dýcha sa ľahšie...“ Do konca filmu sa nedozvieme, kto je Coco (Sabine Timoteo), svojská, už nie najmladšia žena, ktorá jediná dokáže vzdorovať Wolfgangovým rozkazom a povedať mu pravdu rovno do očí, ani odkiaľ sa vzal veselý kumpán, ktorý sa zrazu objavil v rodine na veľkú radosť Wolfganga a nechuť všetkých ostatných, aby rovnako záhadne zmizol.   

Pri sledovaní filmu Zázraky sa v pamäti vynorí iný príbeh o dospievaní v originálnom, na zánik odsúdenom prostredí, snímka režiséra Benha Zeitlina Divoké bytosti južných krajín s nezabudnuteľnou hrdinkou Hushpuppy, ktorá odmieta vzdať sa slobody a začleniť sa do civilizácie podľa amerického vzoru. Osciláciou medzi dokumentarizmom a poetizmom film evokuje diela Olmiho (Strom na dreváky) či bratov Tavianiovcov, no to všetko sú iba divácke asociácie. Alice Rohrwacher nakrútila originálny, čiastočne autobiografický film o rodine a komplikovaných vzťahoch, ale aj obdivuhodnej súdržnosti v nej, o neúspešnom pokuse žiť v súlade s ideálmi v tvrdo pragmatickom svete, o veľkej ilúzii v podaní televízie i o malých nenápadných zázrakoch: o zlatom mede, ktorý sa pri chvíľke nepozornosti dokáže lepkavo rozliať po dlážke, o včelách, ktoré neštípu, ani keď ich držíte v ústach, o čľapkaní sa v priezračnom jazere, o draho zaplatenej slobode... Zájdite si do kina nasať tento čerstvý dúšok mladého filmového umenia.

Zázraky (Meraviglie), Taliansko,Švajčiarsko,Nemecko, 2014
Scenár a réžia: Alice Rohrwacher
Kamera: Hélène Louvart
Strih: Marco Spoletini
Zvuk: Christophe Giovannoni
Hrajú: Alba Rohrwacher, Maria Alexandra Lungu, Sam Louwyck, Monica Bellucci, Sabine Timoteo, Agnese Graziani a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 5. februára 2015
Foto: ASFK