Rozkoš
Málokedy sa režijná explikácia tak míňa s hotovým dielom, ako sa to stalo v prípade druhého celovečerného filmu českej scenáristky a režisérky Jitky Rudolfovej Rozkoš (ČR, 2013). Rudolfová označuje za jeho hlavnú tému posadnutosť láskou, umením, originalitou, napodobňovaním, úspechom, peniazmi, samým sebou a tvrdí, že keď človek nad touto posadnutosťou stratí racionálny nadhľad, vedie to k zániku. Vášne ním zmietajú, vláčia ho po cestách-necestách, ale vraj len pri tomto „vláčení“ môže zažiť rozkoš, o ktorú v živote ide.
Postavy, ktoré vo filme prináša, majú ďaleko od posadnutosti, ich problémom je skôr vlažnosť, s akou prechádzajú životom a vzťahmi, a rozkoš zažívajú iba ak pri milostnom akte. Paradoxne, je to prednosť filmu. Dobre napísané postavy sa vzopreli apriórnym predstavám režisérky, nie sú to monštrá, určované jednou veľkou vášňou, ale živé bytosti, ktoré žijú vlastným životom. Aj napriek obmedzeniam, daným trochu výlučným povolaním (všetky sa pohybujú v umeleckej sfére), povahou, charakterom, sebahodnotením, ako o tom hovoria v pravidelných posedeniach so psychológom, hľadajú zmysel života a najmä pocit šťastia či aspoň radosti.
V centre príbehu je tridsaťročná filmová strihačka Milena (prekvapujúco tmavovlasá Jana Plodková), zamilovaná do prekladateľa a tlmočníka Vladimíra (Martina Myšičku). Ich vzťah sa realizuje predovšetkým prostredníctvom mobilných sms správ, od ktorých sú obaja závislí. Milena sa aj ich prostredníctvom chce ubezpečiť, že patria spolu, Vladimír – po zriedkavom erotickom vybití, ktoré je jedinou náplňou ich stretnutí – rafinovane uniká. Hoci sám sa štylizuje do pózy človeka, ktorému chýba radosť zo života, žije si pohodlne bez záväzkov a ani kvôli Milene na tom nehodlá nič meniť. V jej živote hrá tento vzťah podstatnejšiu úlohu, no nevedno, či ide naozaj o lásku alebo len o zvyk. Esemesky, ktoré si posielajú, sú vo filme nielen komunikačným, ale aj dramatickým a výrazným vizuálnym prvkom, divák si ich môže priamo na plátne prečítať, pričom Milena používa pri písaní zásadne verzály. Elektronický kontakt, taký typický pre súčasnú spoločnosť, umožňuje aj malé klamstvá, ktoré Milena vždy odhalí, no nedokáže z nich vyvodiť rezolútny záver. Radšej klamaná ako osamelá...
Milenu, ktorá je citlivou a podľa lektúry aj sčítanou bytosťou, nenapĺňa ani práca strihačky. V čase príbehu pracuje na filme o transvesty show, ktorá tiež podporuje režisérkinu tézu, že v súčasnom svete sú veci v podstate iné, ako sa javia na prvý pohľad. Režisér filmu (Jaroslav Plesl) si s prácou veľké problémy nerobí, jeho hnacím motorom sú peniaze a úspech, nie umelecká poctivosť. Spolieha sa na invenčnú a zodpovednú Milenu, s ktorou sa rozchádza v zásadných etických otázkach. Kým Milena je žena s vlastným názorom, ktorý dokáže povedať, hoci zriedka aj presadiť, režisér pláva s prúdom a pohodlne sa prispôsobuje názorom nadriadených s odvolaním na fakt, že taká je doba... Najmä v jeho postave a hŕstke posudzovateľov hotového filmu Rudolfová poukazuje na krízu v súčasnej spoločnosti a umení, na prenikanie komercie a gýča. V závere sa ukáže, že režisér dávno stratil akékoľvek morálne zábrany a kvôli vlastnému prospechu neváha zneužiť ani veľmi intímny materiál samovraždy. Človekom, ktorý dobrovoľne odchádza zo života, je výtvarný umelec a performer Hynek v podaní populárneho herca a hudobníka Jana Budařa. Milenin kamarát, čerstvý otec, túži po originalite a ubíja ho, že – podľa vlastných slov, ktoré podfarbujú záverečný akt jeho života – robí stále to isté. Premyslene pripraví a zdokumentuje svoju vlastnú smrť – posledný neopakovateľný performance...
Pri písaní scenára sa Jitka Rudolfová inšpirovala esejami a rozhovormi francúzskeho filozofa a sociológa Jeana Baudrillarda (1929-2007), ktorý sa vo svojom najdôležitejšom diele Simulacres et Simulation zaoberal interakciou medzi realitou, symbolmi a spoločnosťou. Podľa neho žijeme v hyperrealite a skutočnosť už neexistuje. Zobrazenie je dôležitejšie ako pôvodná skutočnosť, rozdiel medzi spodobnením reality a realitou sa stiera, čoho dôkazom sú súčasné médiá. Voľné citácie jeho myšlienok, priznané v záverečných titulkoch, sa objavujú vo filme na niekoľkých miestach, trochu komplikujú jeho vnímanie a v bežnom dialógu pôsobia cudzorodo, hoci rozumiem, že ich autorka potrebuje na zdôraznenie svojho ideového zámeru.
V snahe nezobraziť iba banálny milostný vzťah, ale zasadiť ho do rámca súčasnej society a súčasne skritizovať jej negatívne stránky, autorka rozširuje základnú líniu o vedľajšie motívy, ako je úvodný konkurz adeptov moderného umenia, porozvodová scéna na schodoch súdu či dvojnásobné interview nepripraveného televízneho moderátora s filmovými režisérmi. Ich užitočnosť pri dokreslení ústredného príbehu a udržaní temporytmu filmovej narácie je diskutabilná, nemožno im však uprieť satirický osteň, mieriaci na povrchnosť, nevzdelanosť a aroganciu, ktoré sú imanentnou súčasťou dnešnej doby.
Kým scenáru Jitky Rudolfovej, na ktorom spolupracoval Bruno Hájek, by sa teda dali vyčítať isté nedostatky, nedotiahnutie niektorých motívov či nadužívanie filozoficky ladených monológov, realizačná stránka filmu si zaslúži nielen absolutórium, ale potlesk. Civilné kostýmy Marka Cpina výborne charakterizujú ich nositeľov a prispievajú k ich presvedčivosti. Architekt Jan Novotný našiel chladné, odcudzené priestory, v ktorých sa krehký človek so svojimi problémami stráca. Kameraman Ferdinand Mazurek, pre ktorého je Rozkoš debutom v celovečernom hranom filme, sa suverénne pohyboval v efektne nasvietených exteriéroch aj intímnych interiéroch. I v prírode si všímal najmä cudzorodé prvky, charakterizujúce našu dobu, najmä betónovú sieť diaľnic. Výborne zakomponoval do Mileninho bytu odrazy obrovskej farebnej videoreklamy na náprotivnom dome, ktorá svojím nepretržitým blikaním odmeriava aj čas jej intimity. Dominantou jej izby je veľkoplošná obrazovka, na ktorej neustále beží televízny kanál o zvieratkách, nahrádzajúci obyvateľke bytu živého domáceho miláčika... Predimenzovaný zvuk Richarda Müllera spolu s kongeniálnou hudbou Filipa Míšeka vytvárali jedinečnú atmosféru života veľkomesta, v ktorom je také ľahké byť osamelý. Strih Jakuba Hejnu je nielen dynamický, ale priam novátorský, využíva obrazovo-zvukové posuny a dynamizujúce prestrihy, ktoré podčiarkujú hektickosť doby, a predsa vyvolávajú celkový dojem pomalej, nepretržitej plynulosti.
Už vo svojom celovečernom debute, v dramatickej komédii Zoufalci (2009) o partii šiestich bývalých spolužiakov z Jablonca, ktorých neuspokojuje život v Prahe, a tak sa rozhodnú spolu žiť na vidieckom statku, priniesla Jitka Rudolfová (1979) nielen zaujímavú tému a humor pri jej spracovaní, ale aj pozoruhodných hercov, predovšetkým skvelú Simonu Babčákovú. Výborným castingom sa vyznačuje aj druhý Rudolfovej film Rozkoš. Pre štyri hlavné postavy získala inteligentných invenčných hercov, ktorí sú schopní pracovať aj pomocou improvizácie, posilňujúcej autenticitu diela. Jana Plodková (1981), absolventka brnianskej JAMU, ktorá sa presadila v hlavnej ženskej úlohe oceňovaného Protektora, vytvorila vierohodný portrét mladej ženy, túžiacej po láske a šťastí, no zmietanej pochybnosťami v neuspokojivom milostnom vzťahu. Kým jej dlho očakávané rozhodnutie rázne riešiť situáciu je pochopiteľné, záverečná pointa celkom nezodpovedá jej charakteru a spolu s hlavnou piesňou „Ona se bojí“ a refrénom „stojí zato žít“ trochu násilne zdôrazňuje vo filme dovtedy absentujúcu nádej. Martin Myšička (1970), ktorý súčasne absolvoval DAMU aj jadrovú a subnukleárnu fyziku, zaujal najmä portrétom zdanlivo zbabelého otca rodiny vo filme Občanský průkaz. Jeho prekladateľ a tlmočník Vladimír v Rozkoši je sympatický, v podstate so sebou spokojný a jedine na vlastné potreby orientovaný človek. Nemá problém prispôsobiť si skutočnosť, ba aj klamať, ak mu to vyhovuje. Hoci pripúšťam, že ho takto vidíme predovšetkým Mileninou optikou, je zrejmé, že to nie je spoľahlivý partner do reálneho života. Takýmto nie je z Mileniných známych nikto. Feministický pohľad Jitky Rudolfovej sa prejavil v tom, že silnej, schopnej hlavnej hrdinke poskytla iba egoistických protihráčov, nepoužiteľných v dlhodobom partnerskom vzťahu. Vzťahuje sa to aj na sympatického performera Hynka v interpretácii Jana Budařa (1977), ktorého pred sebadeštrukčným činom nezachráni ani narodenie dieťaťa, ale aj na Mileninho niekdajšieho partnera , neúnavného cestovateľa v podaní Martina Pechláta, o bezcharakternom režisérovi Jaroslava Plesla ani nevraviac.
Dramaturg Kristián Suda z koprodukčného partnera filmu – Českej televízie napísal, že pre Jitku Rudolfovú je film spôsobom myslenia. Pokladá ju za nástupkyňu režisérky Věry Chytilovej v tom, ako skladá z každodenných fragmentov obraz súčasného sveta, dívajúc sa naň kriticky, ako kladie otázky, ako pociťuje morálnu zodpovednosť za tému. Scenár je pre ňu iba východiskom filmového hľadania. A výsledkom – dodávam – v prípade Rozkoše vizuálne novátorské, myšlienkovo provokatívne dielo, pevne zakotvené v dnešku. Keďže do multiplexov nezablúdi, filmoví fanúšikovia by si ho mali nájsť v malých kinách. Na prvom predstavení sme boli desiati.
Rozkoš, ČR, 2013
Scenár a réžia: Jitka Rudolfová
Spolupráca na scenári: Bruno Hájek
Kamera: Ferdinadn Mazurek
Strih: Jakub Hejna
Zvuk: Richard Müller
Architekt: Jan Novotný
Kostýmy: Marek Cpin
Hudba: Filip Míšek
Hrajú: Jana Plodková, Martin Myšička, Jaroslav Plesl, Jan Budař, Václav Neužil, Martin Pechlát a ďalší
Premiéra v SR: 17. júla 2014
Foto: Continental film