Oľga Záblacká, debutantka na poste dokumentaristky, nakrútila celovečernú snímku o Róbertovi Bezákovi s úmyslom postaviť sa v kauze jeho odvolania z trnavského arcibiskupského úradu na stranu proklamovanej pravdy a proti ohlasovanej nespravodlivosti, teda za arcibiskupa Bezáka a proti „nim“, jeho odporcom. Jej žičlivé osobné zaujatie filmovou prezentáciou však pre menovaného urobilo skôr medvediu službu.

Film je totiž slabý, bezvýrazný a aj chabo invenčné pokusy o jeho ozvláštnenie, sú viac fiaskom ako prospechom. Autorkine profesné slabé skúsenosti a nedostatočnosť (ak nechceme rovno použiť termín amatérstvo či detinskosť) nevyvážili jej úprimne mienené a iste aj zapálené presvedčenie o Bezákovej „nevine“, predstava o ublížení človeku, ktorého sa treba podľa nej a ďalších jeho stúpencov odhodlane zastať. Toto krédo tvaruje a zobsažňuje Záblackej dielo, ktoré je tak trochu reportážou zmienenej kauzy, trochu portrétom osobnosti a jej zázemia a trochu aj v rozprávke zaodetým pamfletom. Nie však takáto koláž, či miešanie komponentov, má vinu na neuspokojivom výsledku. Autorka svojím dielom jednoducho nedokázala vojsť do vnútra situácií, zachytiť výrečný okamih alebo epicentrum atmosféry, odkryť zakryté, nehovoriac už o nejakom náročnejšom komponovaní v podobe asociatívno-motivickej, či obraznej skladby. Neúčinné naplnenie, či intimizovanie portrétovanej osoby, jej ústredný protagonista, napriek svojej charizme pokojného aj komunikatívneho až rečníckeho človeka, tak sám vo filme nemohol ustáť. To isté sa týka aj predostrenia kauzy odvolania, vyhrotenej udalosti posledného obdobia, ktorú sa nepodarilo zobraziť ako živý problém, prípadne polarizovaný stret či prenikavý personifikovaný otáznik. Téma a fakty sú vo filme tvarované informačne schodnou cestou. Do záberov stretávok arcibiskupa so svojimi priaznivcami na miestach jeho pôsobísk sú chronologicky radené ilustračné záznamy z médií a dokumentované rozhovory, z ktorých ten hlavný, medzi Róbertom Bezákom a autorkou Oľgou Záblackou, sa odohráva v trnavskej katedrále pred obetným stolom a znechucuje rovnako ako ostatné situácie nielen strojeným inscenovaním, ale v tomto prípade až gýčovým vnímaním posvätného priestoru chrámu, nepríjemne velebeným záberovaním opytovaného (sediaci Bezák je snímaný z podhľadu div, že nie zo zeme) a aj málo výraznými otázkami typu „aký ste mali pocit...“. Rušivo vo výsledku pôsobí aj ponechanie otázok režisérky vo zvuku či obraze, čo z nakrúteného robí reportáž, najmä keď tento typ naliehavosti či bezprostrednosti nie je vo výslednom filme nijak štylisticky dotvorený alebo kompenzovaný, ako možno charakterizovať celú bezvýraznú štýlovú či kompozičnú tvorivosť snímky. Radšej totiž zabúdame na slohový pokus ozvláštniť film čítanou rozprávkou, akýmsi riekankovým pamfletom s takmer nulovým vtipom a invenciou prednesu (Lukáš Latinák a Robo Jakab), zvereným monotónne tuctovej dikcii rozprávača pred detským publikom (čo však nakoniec paradoxne trefne spodobuje insitné filmárske postupy tejto snímky). Kamera (Boris Lindtner a Luboš Fiala), akoby bez režijného vedenia, občas zaberá detaily či prostredia, ktoré motivicky nijak situácie a výstupy neprehlbujú, nezvnútorňujú (čo však ide na vrub réžie). Alebo sa vydá pátrať a odkloní sa napríklad od snímania centralizovanej hovoriacej postavy, aby sa pokúsila zachytiť nejakú zaujímavú inú tvár (čo v tomto prípade pôsobí až amatérsky). Ako domáce video pôsobia zábery hudobných vystúpení Bezákových neteriek v kruhu rodiny s aplauzom uveličených dospelých, čo, samozrejme, neodporuje vykresleným súdržným a podľa všetkého nefalšovane láskavým vzťahom vo vnútri rodiny.

Arcibiskup Bezák v spojitosti s jeho kauzou je silnou témou, na čo sa autorka – nakoniec správne – silne spoľahla a sprítomňovanie, oživovanie, znovu pripomínanie tejto postavy a jej príbehu tak tvorí jediný výraz, dominantný prvok filmu, nedotvorený však prístupom ozajstného autora, dokumentaristu, režiséra postupov z rozmanitej škály dokumentárnej tvorby. Ak sme na stránkach Filmpressu hodnotili výstupy študentov filmovej réžie v štvordielnom pásme Kobylky, možno dodať, že, žiaľ, film Arcibiskup Bezák Zbohom... nedosahuje úroveň ktoréhokoľvek dokumentu z tohto cyklu študentských opusov. Aj takéto negatívne vymedzenie má však pozitívny rozmer, že dekoruje kvalitnú a invenčnú prácu iných, bytostných dokumentaristov, ktorí majú k téme čo dodať, vedia ju obrusovať, prehĺbiť, oduševniť, intelektualizovať, znepokojiť atď.

Pozične je film jednoznačnou obhajobou odvolaného arcibiskupa, oslavným dokumentom, ktorý straní otvorene jednej strane. Na tento typ „straníckych“ dokumentov sme v našej kinematografii zvyknutí z minulosti i v prítomnosti, hoci nie až v takej nekrytej miere a, samozrejme, na inej kvalitatívnej úrovni ako v prípade snímky Kauza Cervanová a v opačnej, jednostranne kompromitovanej podobe v posledných snímkach Zuzany Piussi. To, že autorka filmu Arcibiskup Bezák Zbohom... film nepotrebovala či nechcela dialogizovať, prípadne problematizovať je jej autorskou voľbou. Nakoniec, aj takýto typ oslavných snímok má svoje miesto v žánrovej i realizačnej bohatosti dokumentárnej tvorby. Pozoruhodné však je, že takýto glorifikovaný prístup voči svojej osobe odvolaný arcibiskup prijal, ak sa neodvážime diagnostikovať, že ho potrebuje. To vypovedá o probléme odvolania viac ako prezentovaná – bezpochyby úprimne myslená a z presvedčenia motivovaná - filmová apoteóza. Hľadanie pravdy – v uvedenom plytkom autorskom stvárnení – smeruje vo filme k „nim“, do čoho si divák podľa dostupných znalostí a svojho postoja dosadzuje predstaviteľov vyššej cirkevnej hierarchie, predovšetkým Bezákovho predchodcu na jeho arcibiskupskom úrade, Jána Sokola. Bezákovo postavenie sa do úlohy obete intrigujúcich, žiarlivých či ješitných, „obľubu si kupujúcich“ kolegov odráža liečbu sebaľútosťou. To, že akt odvolania bolí, o tom nepochybuje, nikto ani to, že môže u mnohých účastných vyvolať sklamanie, rozčarovanie, ktorého ľahkou prirodzenosťou je obrátiť ho na pôvodcov, hýbateľov kauzy. Použitie takto nastavených postojov na prikrytie vlastnej rany však poukazuje na slabosť, u dospelého na nezrelosť, o kresťanských a tobôž kňazských nárokoch nehovoriac. Aj u politika môže byť upevňovanie si pozícií kvantifikovaním a potenciálom svojich priaznivcov ošemetné a zaháňať ho do populizmu - neprekvapovalo preto aj volanie ľudu po Bezákovej kandidatúre na prezidenta, čo film nevynechal. U kňaza je však zaštiťovanie sa hlasom a túžbami priaznivcov bez preháňania nebezpečné, lebo môže zahmlievať, znejasňovať práve ducha pravdy, ktorá sa aj vo filme tak často spomína, keď podstatou kľúčovej situácie môže byť v tomto prípade buď prijatie údelu, „krst ohňom“, alebo prijatie vlastných nedostatkov. Vyviňovanie sa a bolestínstvo sa dá v osobnej rovine zdieľať. Ale na ceste sebaformácie, v čom má kresťanstvo a osobitne katolicizmus dlhú a mocnú duchovnú tradíciu, je dlažbou pokušenia nechať sa kolísať v kruhu drukujúcej komunity, vrátane tej audiovizuálnej. Sám portrétovaný na konci filmu oddeľuje seba, ako subjekt kauzy od fenoménu, symptómov, ktoré sa naňho nabaľujú. Pociťuje to ako osobný rozpor a vyjadruje túžbu oddýchnuť si od tejto „celebritnosti“. Je to zvláštna náhoda, že v blízkom čase boli v našich kinách uvedené dva dokumenty o dvoch Bohu zasvätených a cirkvou vysvätených osobách – Mariánovi Kuffovi a Róbertovi Bezákovi, filmy o dvoch odlišných prostrediach jednej služby. Vnímavý divák (bez ohľadu na značný rozdiel v úrovni ich autorského a režijného spracovania) má nad čím uvažovať.

Arcibiskup Bezák Zbohom..., Slovensko, 2014
Dĺžka: 90 minút
Réžia: Oľga Záblacká
Scenár: Oľga Záblacká
Dramaturgia: Martin Ciel
Kamera: Boril Lindtner Ľuboš Fiala
Hudba: MUKATADO    
Hraju: Oľga Záblacká, Lukáš Latinák, Róbert Jakab

Foto: Barracuda Movie