„Je to film o tom, ako sa rozpadá rodina, pričom sa najprv rozpadá metafyzicky a potom aj fyzicky. Je to vlastne sociálny film, ktorý som sa snažil povzniesť na vyššiu úroveň, než je len realistická krutosť, vlastná dnes mnohým našim filmom,“ povedal ruský režisér Oleg Pogodin o svojom najnovšom diele, dráme Domov (Dom, Rusko 2011).

Oleg Pogodin (1965), absolvent slávneho moskovského VGIKu, začínal v deväťdesiatych rokoch hudobnými klipmi a reklamami. Na konte má prevažne akčné, komerčne zamerané snímky, ako je kriminálna dráma Triumf (2000), špionážny film Nepobedimyj (2008), odohrávajúci sa prevažne na Malte, či sci-fi My iz buduščego (2010), v ktorom sa dvaja kamaráti pri cestovaní časom dostanú do bitky Veľkej vlasteneckej vojny. Pri nakrúcaní Domova, ku ktorému si sám napísal scenár, mal vyššie ambície. Svedčia o tom nielen jeho v úvode citované slová, ale aj fakt, že na scenári pracoval v rokoch 1998 až 2005 a štyrikrát ho prepracoval, pravda, aj kvôli nedostatku peňazí na nakrúcanie. To bolo pripravené v roku 2007, no znova prišlo k prepisu scenára, tentoraz kvôli jeho neúnosnej dĺžke. Finále diela malo až deväť variantov, napokon autor vynechal prológ, ktorý sa vracal do minulosti patriarchu rodu. Nakrúcalo sa 53 dní, počas ktorých štáb sužovali časté dažde, náklady na nakrúcanie dosiahli výšku štyroch miliónov amerických dolárov, no napriek priaznivým domácim kritikám tržby iba 142 tisíc.

Svoje zámery prezradil Oleg Pogodin v citáte úvodu tejto recenzie, otázkou je, do akej miery sa mu ich podarilo naplniť. Príbeh, ktorý sa odohráva vo veľkom viacgeneračnom dome uprostred rozľahlej ruskej stepi, je v istom zmysle psychologickou rodinnou drámou a pripomína slávnu Rodinnú oslavu (1998) režiséra Thomasa Vinterberga. Početná rodina sa schádza, aby oslávila storočnicu patriarchu rodu. Na oslavách sa nečakane po dvadsiatich piatich rokoch objaví najstarší syn Viktor, ktorý strávil istý čas vo väzení za vraždu svojho soka v láske. Jeho príchod a nemalé množstvo vypitej vodky pôsobia ako katalyzátor, ktorý vyplaví na povrch všetky skryté rodinné konflikty. Je tu známy konflikt otcov a detí, ale aj súrodencov a ďalších príbuzných navzájom. Každý z nich nesie v seba nejakú traumu, nikto nie je spokojný so svojím životom, tí najmladší túžia – presne ako Čechovove hrdinky – odísť do Moskvy, ktorá je pre obyvateľov zabudnutých kútov rozľahlého Ruska ešte stále prísľubom lepšej budúcnosti. Najväčšie tajomstvo skrýva Viktor, bohatý „podnikateľ“, z ktorého peňazí sa financovala prestavba domu, štúdium súrodencov, otcovo liečenie i materiálne zabezpečený život početnej rodiny. Ako prezrádza v jednom okamihu, zaplietol sa s niekým „hore“ a ten mu teraz ide po krku. Prenasledujú ho nájomní zabijaci, ktorí rozhodne nepatria medzi bežných kriminálnikov z okraja spoločnosti. Luxusné autá, kvalitné čierne obleky s bieloskvúcimi košeľami a moderné zbrane svedčia o dobre zorganizovanej elitnej jednotke, ktorej velí niekto dôležitý.

Rodinné stretnutie, počas ktorého si storočného oslávenca nikto nevšíma a ten vegetuje na invalidnom vozíku v podkroví domu ako zvyčajne, možno spomínajúc na časy, keď v rokline vedľa domu popravoval kulakov, je zobrazené realisticky, s dôrazom na výrečné detaily. Jeho účastníci sú presne vybrané typy, reprezentujúce širokú škálu charakterov, pováh i názorov, medzi ktorými musí dôjsť k zrážke. Atmosféra filmu i jeho žáner sa prudko menia príchodom zabijakov. Hoci isté kriminálne prvky sa vyskytli aj predtým (zabitie Viktorovej ochranky, ktorá doplatí na vlastnú hlúposť), až  objavením „mužov v čiernom“ sa rodinná dráma preľne do gangsterky, na konci ktorej sú mŕtvi všetci – rodina Šamanovovcov i nájomní vrahovia. Napriek režisérovmu úmyslu odlíšiť sa od filmov „reálne krutých“ je záver Domova práve takýto, akoby tvorca využil najmä tie skúsenosti, ktoré načerpal ako autor akčných „komerčákov“. Ba presila streľby a následne krvavých mŕtvol vyvoláva až dojem paródie, čo zrejme nebol zámer. Jednoducho povedané, kombinácia rodinnej drámy s gangsterkou nevyšla. „Chápem, že som nakrútil neharmonický film,“ kajá sa režisér.

Trochu iný dojem získame, ak sa na Domov nebudeme dívať ako na realistický príbeh zo súčasnosti, ale ako na podobenstvo, v ktorom viacgeneračný dom uprostred stepi symbolizuje Rusko a príslušníci rodiny jednotlivé archetypy jeho obyvateľov. (Napokon, o prednostiach, ale najmä nedostatkoch Ruska a Rusov sa filozofuje počas osláv veľa a mnohé z tvrdení sú kruto pravdivé.) Potom inak zafunguje aj žánrovo odlišný záver filmu, v ktorom zomierajú takmer všetci Šamanovovci, z ktorých každý je nejakým spôsobom vinný, a nažive zostávajú iba deti ako symbol nevinnosti a prísľub budúcnosti. (Čo s nimi – sirotami bude, film nerieši. Napokon, aj ony majú pušku...)

Ako možné zdroje Pogodinovej inšpirácie sme už spomenuli Vinterberga i Čechova, no našli by sa aj mnohé ďalšie. Ruskí kritici spomínajú western režiséra Clinta Eastwooda Nezmieriteľní (1992) a komédiu Invázia barbarov, ktorú v roku 2003 nakrútil Denys Arcand, z domácich, ruských zdrojov dokonca tvorbu Alexandra Dovženka, Andreja Tarkovského a Nikitu Michalkova, čo je vari poriadne prehnaná špekulácia. Nesúhlasí s nimi ani sám scenárista a režisér, ktorý uvádza iné inšpiračné pramene: „Estetiku filmu ovplyvnili tri faktory, pričom všetky tri sú americké. Literárna stopa, to je William Faulkner, obrazová maliar Andrew Wayeth a kinematografická Sam Peckinpah.“ Faulkner ako spisovateľ patriarchálnej (južanskej) rodiny, Wayeth ako obľúbený „maliar ľudí“ a Peckinpah, nazývaný pre akčné násilie vo svojich filmoch Krvavý alebo Šialený Sam, prečo nie?

Kým podstatná, vari dvojtretinová časť filmu sa odohráva v stiesnených, ľuďmi a vecami preplnených priestorov rodinného domu (architekt Sergej Agin ho postavil za jeden a pol mesiaca a zaplnil autentickými predmetmi, ktoré zozbieral po okolitých dedinách), svoju atmosférotvornú úlohu spolu s hudbou, najmä ruskými častuškami, zohrala aj šíro-šíra ruská step, uprostred ktorej dom stojí. Nie celkom dotiahnutá je metafora nebezpečnej obyvateľky tohto priestoru – osamelej vlčice, ktorá po smrti druha zúfalo zavýja na obzore. Napokon, nedotiahnutých, len letmo naznačených motívov je vo filme viac: nevyjasní sa Viktorova „podnikateľská minulosť“, v ktorej sa tiež vyskytla vražda, „lebo nebolo iného východiska“, nedozvieme sa, čo je „veľkým problémom“ jeho sestry z Moskvy a prečo ho prišla riešiť s bratom domov, keď obaja bývajú v tom istom meste, atď. Jasne načrtnutý je len ďalší osud najmladšieho syna Andreja, ktorý – nie nepodobný Dostojevského hrdinom – odchádza ešte pred krvavým  masakrom z domu, aby v hlavnom meste študoval na námorníckej škole.

Hlavnú postavu filmu – prenasledovaného Viktora zahral známy ruský herec Sergej Garmaš, ktorý za túto úlohu získal vlani Cenu Nika, domáceho Oscara, ktorého udeľuje Ruská filmová akadémia. Pogodin ho načrtol ako westernového hrdinu – osamelého muža v nebezpečenstve, ktorý si poradí v každej situácii, no túto predstavu dosť podstatne narúša hrdinova kriminálna minulosť. Napokon aj smrť, ktorá ho zastihne v závere z iných rúk, než sám očakával a divák predpokladal, je potupná.

Čím je teda Domov, ruský film, ktorý do slovenských kín prináša distribučná spoločnosť Film Europe, za čo jej patrí uznanie, lebo diela tejto proveniencie sú u nás – na rozdiel od prednovembrovej minulosti – naozaj zriedkavosťou? Variáciou na večnú tému otcov a detí? Obrazom rozkladu patriarchálnej rodiny? Psychologickou rodinnou drámou s kriminálnymi prvkami? Akčným westernom? Podobenstvom o rozpade veľkej ríše? Nech rozhodne divák.

P.S. V novembri 2010, keď sa film nakrúcal, odohrala sa v Krasnodarskom kraji masová vražda, veľmi podobná finále tohto fiktívneho filmového príbehu...
 
Domov (Dom), Rusko 2011
Scenár a réžia: Oleg Pogodin
Kamera: Antoine Vivas-Denisov
Strih: Alexander Amirov
Hudba: Eduard Artemiev
Hrajú: Sergej Garmaš, Bogdan Stupka, Jekaterina Rednikova, Vladimir Jepifancev, Angela Kolcova, Larisa Melevannaja a ďalší
Premiéra v SR: 14. novembra 2013
Foto: Film Europe