„Vizuálne podmanivé hľadanie zmyslu vlastnej existencie a zmierenie sa s večne plynúcim časom a starnúcim telom.“ Takto charakterizuje kritika taliansky film Veľká nádhera, ktorý zaujal na tohtoročnom festivale v Cannes i v Karlových Varoch, je horúcim favoritom na tohtoročnú Európsku filmovú cenu a v týchto dňoch ho  prináša do našich kín  spoločnosť Film Europe.

Jeho tvorcom je medzinárodne uznávaný a oceňovaný taliansky režisér a scenárista Paolo Sorrentino (1970). Úspešne debutoval na festivale v Benátkach  titulom Muž navyše (2001). Nasledujúcimi dielami ako Následky lásky (2004), Rodinný priateľ (2006) Božský (2008 – príbeh politika Andreottiho získal Cenu poroty v Cannes) či Tu to musí byť (2011 – jeho prvý anglicky hovorené „road-movie“) si podmanil aj medzinárodné publikum a kritiku nielen na festivaloch. Medzitým, v roku 2010, vydal svoju prvú knihu Všetky sú tie pravé, ktorú nominovali na najprestížnejšiu cenu talianskej literatúry Premio Strega. Mimoriadne však prekvapil svojím  najnovším  filmovým opusom Veľká nádhera (2013), na ktorom sa podieľal aj ako scenárista spolu s Umbertom Contarellom.

Neraz sa hovorí, že ide o akúsi  modernú podobu Felliniho Sladkého života(1960). Ústrednou postavou je totiž  novinár a spisovateľ, ktorý sa pohybuje v najvyšších kruhoch rímskej „smotánky“. V tomto prípade je starší a cynickejší ako bol novinár stvárnený Mastroianim. Je to  65-ročný Jep Gambardella  a jeho predstaviteľ Toni Servillo spolupracoval so Sorrentinom už pri jeho debute a filmoch Následky lásky a Božský a v roku 2008 získal Zlatý glóbus v kategórii Najlepší herec za film Gomorra. Jep napísal pred štyridsiatimi rokmi úspešnú knihu, ale k ďalšej sa nedostal. Tvrdí, že zatiaľ nenašiel „veľkú krásu“, ktorá by ho oslovila. Pravdou však je, že sa utápa v balaste večierkov a párty, alkohole a náhodných známostiach. Možno až príliš neskoro si začína uvedomovať plytkosť takéhoto bytia, začína túžiť po niečom duchovne hlbšom, zmysluplnom a objavovať krásu života zdanlivo očami neviditeľnú. Divák postupne vníma jeho vnútornú nespokojnosť so sebou samým, príbehy ľudí okolo neho, ale aj jeho vlastné spomienky. A oceňuje Jepov  vtip pri glosovaní udalostí či prípadnom interview.

Ťažko prerozprávať dej filmu. Jednotlivé epizódy sa prelínajú, niektoré príbehy sú iba naznačené. Ale v pamäti diváka pretrvá napríklad krásna Sabrina Ferilli ako štyridsaťročná striptérka Ramona, ktorá provokuje osud  a zomiera na neznámu chorobu... Alebo misionárka Mária, ktorá  na otázku, prečo sa nezapojí  do povrchnej debaty odpovedá: „Zasnúbila som sa s chudobou a o tej sa nehovorí, tá sa žije.“ Sú to skôr  skielka skladačky ako dramatické príbehy – dievčatko, ktoré sa chce hrať s inými deťmi, ale rodičia ju nútia „tvoriť obraz“-  teda pred publikom hádzať farby  na plátno. Osudy jednotlivcov si domýšľame: Kardinál, ktorý dávno rezignoval na duchovné témy a radšej sa vyjadruje k receptom na dobré jedlo. Avantgardná, neveľmi múdra herečka, ktorá pred publikom  bije nahá hlavou do múru, vraj na znak protestu proti spoločnosti. Mladý muž, posadnutý smrťou, ktorého ani láska matky neuchráni pred samovraždou. Intelektuálka, ktorá klame samú seba i spoločnosť o svojej výnimočnosti a rodinnom i pracovnom šťastí. Trpasličia šéfredaktorka, ktorá sa pragmaticky vyrovnáva s nepriazňou osudu. Fotograf, ktorý vystavuje svoje autoportréty od detstva. Dôležitejší ako  vnútorná sebareflexia je  dnes predsa  povrch. Záhadný  Leon, dôveryhodný strážca kľúčov k najkrajším rímskym vilám a ich pokladom.

A potom  dekadentné scénky, v ktorých sa  berú drogy, pichá botox, alebo sa donekonečna  hovorí o ničom. Jep opakovane spomína Flauberta, ktorému sa nepodarilo napísať knihu o ničom, hoci všetko tu je vraj – nič., Dá sa povedať, že Sorrentino nič neponechal náhode. Starostlivo premyslel každý záber, prelínanie jednotlivých motívov, vytváranie atmosféry, budovanie charakterov. Kameraman Luca Bigazzi  šokuje a zároveň uchvacuje nevšedným spôsobom nasnímania rímskych pamätihodností, budov, záhrad, mostov  v kontraste s ľuďmi, ktorí sa tu pohybujú. Turisti, bizarné postavy a postavičky , podnikatelia, zbohatlíci,  chudobná šľachta „na prenájom“,mafiáni,   cirkevní hodnostári, umelci, deti, mníšky i striptérky. Nádhera detailu. Napríklad byt, v ktorom žije Jep, s priestrannou terasou  a s výhľadom na Koloseum. Realistické scény, ktoré pôsobia ako sen. Plameniaky tiahnu na Západ a oddychujú na Jeppeho terase. Žirafa, ktorú nechá kúzelník trikom zmiznúť. A potom konfrontácia so smrťou – zomierajú ľudia okolo. Neznámi i blízki. A medzitým sa opakujú zábery mora či rieky Tiber – voda ako symbol plynúceho času. Rovnako kontrastná a pôsobivá je aj hudba Lele Marchitelliho. Hneď v úvode čistá klasika a vzápätí ošiaľ  modernej diskotéky.

Sorrentino je neapolský rodák, ale  film sa odohráva na pôdoryse „večného mesta“ a je svojským holdom Rímu . Možno aj Felliniho filmu Rím, lebo tak ako v ňom doviedol pred kameru Annu Magnani, tu Jep zdraví herečku Fanny Ardant. V prvom prípade šlo o symbol mesta – matky vlčice. V tomto asi  šlo o symbol spolupráce na filme s Francúzmi. Ale podobných scénok, ktorých opodstatnenosť mohla byť pri konečnom zostrihu tých 142 minút filmu otázna,  je viac. Lenže, na druhej strane, priznám sa, film ma natoľko zaujal, že som si to uvedomila až  po  projekcií.
Viac som si vychutnávala kompozíciu obrazov Ríma a jeho pokladov a až potom skutočnosť, že Veľká nádhera je pôsobivá alegória súčasného života, hľadania otázok i odpovedí. O starnutí, o umení, o viere, o zmysluplnosti našej existencie, o láske i o čase, ktorý nezastavíš. Občas sa zasmeješ, občas ti je z toho všetkého úzko. Je to nielen vizuálny zážitok. Taký, na aký sa tak ľahko nezabúda..

Veľká nádhera (La grande bellezza)
Taliansko, Francúzsko 2013
Dĺžka:  142 minút
Réžia: Paolo Sorrentino
Scenár: Paolo Sorrentino, Umberto Contarello
Kamera: Luca Bigazzi
Hudba: Lele Marchitelli
Strih: Christiano Travaglioli
Hrajú: Toni Servillo, Carlo Verdone, Sabrina Ferilli, Carlo Buccirosso a ďalší
Premiéra v SR: 14.novembra 2013
Foto: Film Europe