Ako tohtoročné rekordné babie leto spečatilo svoju dobrú povesť aj v kinách (uvedením dvoch kvalitných nových slovenských filmov Zamatoví teroristi a Kandidát), definitívny koniec leta doložil málo vydarený, ďalší tuzemský film Babie leto.

Už príhovor producenta filmu Mariána Urbana počas premiéry filmu, kde ďakoval literátovi predlohy a nie režisérovi, neveštil nič dobré, aj keď, samozrejme, ide len o špekuláciu a môžu byť za tým iné dôvody, ako negatívny postoj k realizácii filmu. Každopádne, tento producent už raz priveľmi dôveroval cenenej literárnej predlohe ako akémusi garantovi originality či hodnoty následnej filmovej adaptácie - v prípade Pišťankovho románu Rivers of Babylon, ktorého jedinečný esprit sa v rovnomennej filmovej verzii rozplynul. Dá sa pochopiť aj fandiť hľadaniu inšpirácie či potenciálu pre oveľa mladšiu kinosestru v rozvinutejšom a zrelšom literárnom umeleckom druhu. Ale ani pre Babie leto neplatí výnimka pravidla, že literatúra môže byť pre film len podkladom. Výsledný tvar a kvalitu určuje zvrchovane režisér, v tomto prípade Gejza Dezorz (tiež spolurežisér Devínskej masakry), prípadne užší filmársky tím, ktorí môžu oceňovanú literárnu predlohu potopiť alebo zvelebiť. A tak literárna práca Agdu Babiho Paina sa mohla stať len slovesným motívom, impulzom pre finálny pokus o filmové zmocnenie sa podsvetia v plnokrvnom žánri gangsterky a košického genofondu.

Jedným z najdôležitejších zlyhaní filmu je dej príbehu, teda vyrozprávania dňa hlavného hrdinu, vracajúceho sa domov z väzenia a rozhodnutého pomstiť sa všetkým svojim bývalým komplicom, ktorí ho zradili a spôsobili jeho desaťročný pobyt za mrežami. Zhruba po prvej tretine filmu divák stráca záujem pochopiť v príbehu niečo viac, ako základné údaje, že hlavný hrdina chce nielen stratené peniaze, ale aj zúčtovanie svojho strateného času v podobe zaplatenia životom vinníkov, na čo neskôr sám dopláca životom, obetujúc ho i so získanými peniazmi bývalej láske a ich spoločnému synovi. Dej neposkytuje  žiadnu lepšiu orientáciu v príbehu – prečo má Bielko po prepustení z väzenia riadny balík peňazí (odstupné za prezradenie policajného komplica?), kto a prečo ho sleduje a zabije jeho vraha, aký má význam a kde sa stráca postava kamaráta z Luníka 9, prečo ide Biely odovzdane v ústrety vlastnej likvidácie, prečo mu nestačia len peniaze, ale tak veľmi potrebuje aj smrť ostatných, prečo jeho láska Norika vyplácala svojím telom Bieleho dlhy, keď ho v trezore čakal podiel z mafiánskej odmeny atď, atď. Rozumieme manifestačnej prvoplánovosti tohto filmu ako opozície voči akademizmu či konštruktom, ale Babie leto nepreukázalo ani základnú schopnosť ako-tak zrozumiteľne vystavať a podať príbeh aj nie náročnému vnímateľovi. Pre drámu zrady a pomsty ide o deficit dosť zásadný, lebo dezorientovaný divák sa stráca nielen v deji, ale aj v prežívaní dramatických situácií, dôležitých pre charakter konfliktu, napätia a vášne, ktoré sú jadrom zvoleného žánru. Istou kompenzáciou tohto závažného nedostatku by mohla byť výrazová zložka filmu, štylizácia tohto nedbalého vyrozprávania príbehu, čo sa, žiaľ, Babiemu letu darilo striedavo. Nevľúdne či chladné zákutia východnej metropoly, radovej komunity podsvetia i rómskeho sídliskového geta má svoju príťažlivú autenticitu, vrátane istého panoptika postáv, ale snímanie a tvorba výsledného obrazu pričasto skĺza do popisnosti a rovnako slabšej schopnosti vytvoriť nefalšovanú dramatickú situáciu.

Zúčastňujeme sa napríklad hrdinovho kupovania obeda a obedovania, počas ktorého sa v najfrázovitejšom popise duševného stavu zamýšľa nad svojou situáciou, aby nakoniec znechutene zahodil nedojedený obed do koša a vydal sa pokračovať v započatom diele pomsty. Tento typ popisnosti bez prepotrebného vnútorného napätia či atraktivity sa strieda s Bieleho stretnutiami a bitkárskymi a vraždiacimi akčnými scénami, ktoré by v slovenskom filme vyvolávali pozornosť tak pred rokmi. Dnes však ide o priemerný až slabší štandard inscenovania masakier. Sugestivizované Bieleho kupovania žiletky vrcholí v jeho ritualizovanom vraždení žiletkou, navýšenom ešte v scéne so žiletkou, ako zbraňou schovanou v ústach bojovníka. Mágia Tarantinovho krviprelievania však okrem bravúrneho inscenovania takýchto scén, čo vzhľadom na odlišné podmienky práce slovenskému režisérovi nemôžeme až tak zazlievať, tvorí mysteriózne „rozprávky“ pre dospelých, založené na odvekej báze boja dobra so zlom a ohromujúcej až nadprirodzenej sile protagonistov. Nebojí sa použiť nelogický zázrak i nemiestne filozofujúce dišputy hrdinov. Aj keď je Tarantinov vzor v snímke Babie leto zjavný, aj koniec filmu kopíruje záver jeho Kill Billa, keď z miesta dokonanej masakry odchádza do bezpečia zachránená žena s dieťaťom, uvedené postupy Babie leto postráda. Chýba mu emócia a dramaticky vydiferencovaný zápas. Nesfunkčnil ho ani Bieleho osudový vzťah s krásnou a náruživou Norikou, modelovaný v schéme gaunera a éterickej prostitútky, v literárne mýtizovanej mužskej predstavy „nedosiahnuteľnej“ ženy, čo by bolo aj v poriadku, keby bola v tvorivejšej intenzite prenesená na plátno. Prepojenie Bieleho a Noriky prostredníctvom sezónneho úkazu prírody, spoločného zmyslového prežitia babieho leta (Norikina replika v kaviarni, Bieleho magické nastavenie tváre voči žiariacemu neskorému slnku) je pekným nápadom, rovnako ako metaforická hra s motýľom (Biely stiahne do svojich rúk trepotajúci sa hmyz zo svetla lampy na začiatku filmu, aby na konci filmu vyletel motýľ z výťahu smrti akoby symbol duše opúšťajúcej Bieleho telo). Bez kontinuity vo filmovej reči či výraze sa pri záberovaní Luníka 9 nečakane a na chvíľu objaví v kusturicovsko-felliniovskom duchu nasnímané kvinteto rómskych hudobníkov, zreálňujúcich zvukovú stopu obrazu. Tento ľahko magický okamih je však štylisticky ojedinelý. Jazyk Babieho leta takéto poetizujúce, opozitné polohy, ktoré ináč nijak nekonkurujú jeho zámernej prvoplánovosti, obohacujú málo.

V ambicióznom diele, aké Babie leto je, by úroveň režijných schopností a tvorivej kreativity mala byť o čosi väčšia. Od drobností, ako sú Bieleho manikúrne čisté nechty v detaile rúk či rozhovoru sprchujúcej sa Noriky, ktorej hluk tečúcej vody nebráni v plynulej konverzácii, k predimenzovanému pľutiu hlavného hrdinu či nemiestne tichému interiéru rómskeho činžiaka (čo by mohlo byť len pri kompenzácii výrazovo iným plánom zvukovej stopy) až nakoniec k únavnej vážnosti miestnych lumpov, na čele s hlavným hrdinom Bielym, ktorých permanentná dôležitosť, chabo odbremenená iróniou či prienikom do ich intimity (a to určite nie sexuálnej, tú film poskytol a rovnako bez invencie) ústi do otravnej vážnosti, miestami až nechcene komickej okázalosti. Základná dramatická poučka, že postava ináč koná, ináč myslí a ináč hovorí, sa v tomto filme sploštila do jednotvárnej, oproti ponúkaným prísľubom nie veľmi atraktívnej šablóny. Až do pocitu istej trápnosti je vo filme zobrazená scéna Bieleho punkového uvoľnenia sa v krčme, zrejme mieneného ako hrdinova predsmrtná agónia, rovnako ako až nezámerne parodicky pôsobí inscenovanie sekvencie dobitého, zakrvaveného Bieleho, ktorý odšoféruje auto a ešte dofinalizuje počet zavraždených zradcov. To, čo si môže dovoliť Tarantino, je súčasťou jeho navonok ľahkej bravúry mystifikačnej a demystifikačnej hry, ináč náročnej skladby ritualizovanej a mysterióznej sily jeho mstiacich sa hrdinov. Do tarantinovského sveta plnej vážnosti zázračne miešanej s nebývalým odľahčovaním klasického žánru nás Babie leto nedoviedlo. Plochý model vyvražďovania bývalých komplicov ozvláštnil okrem atraktívneho prieniku do autentických subkultúrnych prostredí aj kreatívny jazyka i hovorová dikcia. Zmes akcentov, rómštiny, nárečia a slangu je silnou výrazovou stránkou Babieho leta a jednou z jeho akvizícií. K nej sa pripájajú aj dva výborné herecké výkony – Agi Gubikovej v roli Bieleho stratenej lásky (škoda, že tak pôsobivý a herecky výrazný ženský zjav podstatnejšie neobohacuje náš film) a Jevgenij Libezňuk, ktorý nenapodobiteľným, jedinečným stvárnením Mikiho, „krstného otca“ miestnych gangstrov, vysoko prekonal všetky ostatné mužské postavy, v zásade však nie zle obsadené či zle zahrané (vyzdvihli by sme ešte Igora Krempaského v úlohe stíhaného policajta Lučkaja). Osudovo nevhodným odhadom režiséra bolo obsadenie kľúčovej pozície hlavného pomstiteľa Alexandrom Bártom. Za solídnym štandardom Bártovho herectva sa neobjavila charizma, výlučná schopnosť uniesť tak náročnú dominanciu i prototyp, ako sa to podarilo napríklad Marekovi Majeskému v Kandidátovi, a čo oba druhy filmov vyžadujú.

Režisérove slová o „kinematografii, ktorá je v prvom rade o žánroch“ Babie leto veľmi nenaplnilo. Toto zhodnotenie ešte doloží priazeň divákov, či ich film dokáže „pookriať“ a „pobaviť“ (G. Dezorz). Každopádne, dielo vyvoláva aj mimofilmovú úvahu, čo všetko sa dá schovať za slovo bizarný a aký typ tvorivosti môže sýtiť nezrelú, zjednodušenú predstavu sveta, ktorý podľa režisérových slov „je zlý, vždy bol zlý a vždy bude“.

Réžia: Gejza Dezorz
Scenár: Agda Bavi Pain, Gejza Dezorz
Kamera: Richard Žolko
Hudba: Marián Čekovský
Hrajú: Alexander Bárta, Agi Gubíková, Jevgenij Libezňuk, Igor Krempaský, Jaroslav Mottl, Aladár Slepčík a ďalší
Premiéra v SR: 5. novembra 2013
Foto: Continental film