„Mohol by z toho byť film,“ vyhlásil vraj známy dokumentarista Pavol Barabáš, keď videl pred niekoľkými rokmi scénickú fresku Marka Ťapáka Tanec medzi črepinami (premiéru mala v roku 2006 a Barabáš k nej poskytol obrazový materiál k zadnej projekcii ). Vznikla na počesť 80. narodenín Markovho otca, známeho režiséra Martina Ťapáka a vtedy v nej účinkovalo iba šesť ľudí. Dnes je to už rozšírené a väčšie zájazdové predstavenie SĽUKu. Ale medzitým vznikol rovnomenný hudobno-tanečný film, ktorý má koncom júna premiéru. Ešte predtým mal predpremiéru na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach a v rámci promo-tour aj v niekoľkých ďalších slovenských mestách. Predpremiéru v Čechách bude mať 1.júla na MFF v Karlových Varoch.

Autor námetu, scenára, režisér a predstaviteľ hlavnej úlohy Marek Ťapák (1960) charakterizuje svoj opus ako „bilancovanie muža v zrelom veku, predstavy sa vynárajú z hĺbky jeho pamäti a on prežíva intenzívne životné situácie prostredníctvom tanca, podmanivej hudby, nehy a sily básnického slova. Jeho putovanie je poskladané z jednotlivých črepín života, ktoré vytvárajú mozaiku obrazov, pohybujúcich sa v čase a v priestore.“

Nevdojak bilancuje i divák. Marek sa prvý raz objavil pred kamerou už ako trojročné dieťa v Bielikovom Jánošíkovi. O niekoľko rokov ho obsadil jeho otec Martin Ťapák do detskej úlohy vo folklórnom krátkomerážnom filme Roztrhla sa hudáčkovi struna. Ako mladému absolventovi herectva na VŠMU mu zveril titulnú úlohu (vtedy však pod pseudonymom) v rozprávkovom filme Popolvár najväčší na svete. Markov záber bol však väčší. Popri mnohých hereckých kreáciách vo filmoch, na televíznej obrazovke či na divadelnej scéne (svoje pohybové nadanie zúžitkoval napríklad aj v mimickom muzikále v réžii Milana Sládka) a dabingu, pôsobil i ako riaditeľ bratislavského divadla Nová scéna a umelecký riaditeľ SĽUKu. V projekte Tanec medzi črepinami sa vrátil k svojím folklórnym koreňom – ľudovej tradícii.

V jeho filmovej podobe debutoval ako filmový režisér so zámerom: „ vyvolať zimomriavky u diváka, ktorý sa pocitovo ponorí do krásy a veľkoleposti Slovenska a jeho tradícií.“ Svojským spôsobom nadviazal na film Rodná zem, v ktorom kedysi zažiaril tanečne i herecky jeho otec a opakovane zdôrazňuje, že ide aj o hold velikánom slovenskej kinematografie, akými boli režiséri Pavol Bielik, Martin Hollý či Martin Ťapák.

Prv narodená generácia filmových divákov vie vďaka filmu Grék Zorba o liečivej sile tanca, ktorý uvoľňuje nielen radosť, ale i žiaľ. Vo filme Tanec medzi črepinami o nej hovorí Anna Javorková v postave matky, keď synovi pripomína, že ho naučila nielen chodiť, ale aj tancovať, keď mu je nesmierne ľahko, či neuveriteľne ťažko. Okrem Marka Ťapáka je to jediná profesionálna herečka a i na malom priestore a s minimom textu vytvorila pôsobivú kreáciu.

Film však stojí predovšetkým na tanečnom pohybe a tak je nanajvýš správne, že režisér vsadil na tanečníkov odchovaných SĽUKom , Lúčnicou či inými súbormi. Už v prvých sekvenciách sa stretávame s tromi z nich. Maťo Urban, Stano Marišler a Ondro Mlynárik predstavujú striedavo troch pútnikov akoby z rozprávky, hrdinových kamarátov, ale i jeho sokov a zdá sa, že i vrahov. Ich spoločné tanečné výstupy fascinujú emotívnosťou, prepracovanosťou a energiou, ktorá z nich vyžaruje. A to bez ohľadu na to, či tancujú v krčme, na lesnej čistinke, na píle alebo vo vode. Divák žasne nad tým, čo dokážu (nevraviac o mimoriadnej kondícii Marka Ťapáka, pri ktorom si ani neuvedomíte, že je vo veku, keď sa tanečníci so svojou profesiou lúčia, on však bez zaváhania súťaží s omnoho mladšími kolegami).

Druhá vec je, že sa nadchýname nádhernými zábermi kameramana Petra Bencsika (1970), a pritom iba málokto tuší, že scény vo vode sa napríklad nakrúcali v Šútovskom vodopáde, kam bolo treba aj s technikou najprv aspoň 45 minúť šliapať do kopca. Alebo, že práve v čase nakrúcania vojenských scén v lesoch neďaleko Malaciek prepukli nevídané mrazy. Náročné technické podmienky boli hoci aj na Orave v Roháčoch či na Kráľovej Holi. Nikto zo štábu, ani z tanečníkov sa však nesťažoval. Naopak, robili s plným nasadením. Hoci si museli zvykať, že šesťminútovú choreografiu môžu robiť aj niekoľko hodín, ale únavu na nich neslobodno vidieť.

Podobu mužovho sna o láske, jej vzletoch a pádoch predstavujú tri tanečnice – Bibiana Lanczová (spolu s Ervínom Vargom je aj choreografkou projektu), Linda Luptáková a Katarína Ťapáková (režisérova manželka).

Nápaditá choreografia a premyslené herecké akcie vytvárajú rad pôsobivých mini-príbehov – hrdinových spomienok. Napríklad svätojánske ohne s až pohanským rituálom rozšantených dievčat, mužské prekáračky dedinskej krčme alebo svadobné odovzdávanie venčeka nevesty rieke... A zrazu sa ocitneme v súčasnom bare, kde hudba koketuje so španielskymi motívmi a hrdinova láska so všetkými prítomnými mužmi, len s našim hrdinom nie, lebo sa mu chce pomstiť... Alebo: štvorica mužov v čiernom predvedie modernú tanečnú kreáciu iba za zvukov, ktoré vydávajú ich nohy a ruky. Vlastne je to všetko nadčasové a zároveň plné črepín spomienok, ktoré si nesieme v sebe.

„Výber hudby vychádza z ľudových hudieb v štýle world music z regiónov historického Uhorska – od goralskej cez východoslovenskú, stredoslovenskú, až po maďarskú či rumunskú hudbu,“ zdôrazňuje hudobný režisér a autor niektorých skladieb Anton Popovič. Na hudbu vznikala choreografia. Namiesto dialógov a slov – obrazy, gestá, náznaky alebo poézia (texty Daniela Heviera) Napríklad Muž v podaní Marka Ťapáka sklamaný snom o láske hádže kameň do rieky, aby sa zbavil jeho obrazu. Alebo jeden z mužov rozbíja fľašu vína o stenu a stekajúce kvapky sa zrazu menia vo vodopád.

Hrdina sníva i spomína a dáva šancu aj divákovi, aby ho sprevádzal. Problémom však môže byť absencia ucelenejšieho rámcového príbehu. Našinec si zvykol na polopatistické rozprávanie a postupnosť udalostí. Tu sa musí vyrovnať so skladačkou udalostí a preskakovaním poradia – muž spomína na svoje detstvo, lásky, stretnutie so smrťou, aby sa v závere oženil, i keď možno v polovici príbehu zomrel. Alebo je to len metafora či zmätené spomienky na predkov, ktoré nesieme vo svojom vnútri tak ako hudbu či genetické danosti?

Nechcem podceňovať diváka a jeho schopnosť domýšľať naznačené. Ani jeho vzťah ku folklóru a tradíciám. Neraz sa o nich hovorí skoro ako o anachronizme, hoci sú naším rodinným striebrom. Vždy ma preto príjemne prekvapí, keď zisťujem, že rastie záujem o folklór ako taký, alebo o tzv. tanečné domy, kde sa učí ľudový tanec. Verím, že tento film preto napriek výhrade osloví práve tento typ diváka.

Nevraviac o tom, že v niektorých okamihoch je to – v dobrom zmysle – ako reklama cestovnej kancelárie , človek si začne spytovať svedomie, či vlastne pozná svoju rodnú krajinu. Krásne scenérie vybral režisér so znalcom Slovenska, architektom Vilom Gruskom v Zuberci, Súlovských skalách, Tiesňavách neďaleko Terchovej, v Kšinnej, Martine Banskej Štiavnici, Zlatnej na Ostrove i inde.

Kvôli finančným problémom trvalo nakrúcanie štyri roky, ale nakoniec sa Markovi Ťapákovi podarilo svoj filmový režijný debut zrealizovať. Nemalú zásluhu na tom majú aj výborní spolupracovníci, ktorými sa obklopil a jedným z nich je aj spoločnosť Film Europe, ktorá film distribuuje.. Jej predstaviteľ Ivan Hronec netají, že ho upútalo i to, že ide po dlhom čase o prvú lastovičku v žánri hudobno-tanečného poetického filmu a v každom prípade o zaujímavý príspevok pre rôzne medzinárodné festivaly filmov o tanci a tradíciách

Mimochodom, vďaka filmu vznikla i nová „reklamná“ pesnička v podaní východoslovenskej speváčky Majky Dobranskej, ktorej text pripomína, že tanec medzi črepinami tancuje v duši vlastne každý z nás. Škoda len ,že výsledok nie je vždy taký pôsobivý ako v prípade spomínaného filmu..

Film Tanec medzi črepinami je v každom prípade dôkazom, že filmové spracovanie tanečného folklóru nie je na Slovensku „odpísaný“ žáner a Marek Ťapák je osobnosťou, s ktorou treba rátať aj v slovenskej kinematografii.