Prometheus
Ridley Scott sľuboval svoj nový film Prometheus ako prequel ku kultovému sci-fi thrilleru Votrelec, ale sfilmoval len Ericha von Dännikena obohateného o idey z Blade Runnera na štýl béčkových krvavých splatterov. Nedočkáme sa od neho ani odpovedí na tri desaťročia staré otázky ohľadom Votrelca, zato prichádza s desiatkami nových.
Prelomový sci-fi thriller Alien (u nás uvádzaný pod nie celkom presným prekladom Votrelec) z roku 1979 nielenže navždy zmenil svet filmovej zábavy, ale inšpiroval aj tri priame pokračovania a dva filmy vedľajšej série Alien vs. Predator. Nečudo, že fanúšikovia považujú návrat Ridleyho Scotta do filmového sveta Votrelca prinajmenšom za udalosť roka. A skutočne – jeho Prometheus je určite najlepší z filmov, ktoré po Votrelcovi vznikli. Nie je však najlepším Scottovým filmom a nedosahuje ani kvality pôvodiny.
Samotný vznik Promethea znie ako filmový príbeh. Ridley Scott dlho odmietal možnosť, že by sa k Votrelcovi vrátil. Aj keď už bolo zrejmé, že film zviazaný s vesmírom Votrelca predsa len vznikne, mal byť len jeho producentom, nie režisérom. Štúdiá však trvali na tom, že režírovať musí Scott. Scenár napísal Jon Spaihts (Temná hodina). Scott ho chcel realizovať ako neprístupný mládeži do 18 rokov a s rozpočtom 250 miliónov dolárov. Štúdiá však presadili nielen výrazne nižší rozpočet (okolo 130 miliónov), ale aj prístupnosť pre mládež pod 17 rokov v sprievode rodičov. Najali scenáristu Damona Lindelofa, podpísaného pod predlohou prepadáku Kovboji a votrelci, ktorý sa stal aj spoluproducentom, aby Spaihtsov scenár prepísal. Je teda zrejmé, že Prometheus, ktorý vidíme v kine, je celkom iný film ako ten, ktorý vznikal a utváral sa v hlave Ridleyho Scotta.
Možno tu kdesi došlo k tomu, že scenár postavy často znásilňuje, robí z nich hlupákov bez pudu sebazáchovy, núti ich správať sa detinsky, nerozumne, nelogicky, neodôvodnene. Na niečo také sme u puntičkárskeho Scotta neboli zvyknutí.
A čo teda vlastne vidíme? To je otázka, ktorou sa budú fanúšikovia i kritici zaoberať ešte dlho. Scott sa totiž rozhodol, že nebude Prometheom nič uzatvárať, objasňovať či vysvetľovať. Práve naopak – kladie ďalšie znepokojujúce otázky a myšlienkovo, filozoficky prepája Votrelca s Blade Runnerom.
Na sklonku nášho storočia financuje miliardár nad hrobom Peter Weyland výskumný let k cudzej hviezdnej sústave zdanlivo len preto, lebo výskumy dvojice archeológov poukazujú na to, že Erich von Däniken mal pravdu a ľudskú rasu v minulosti navštevovali mimozemšťania. Okrem extrémne naivných archeológov posádku tvorí odmeraná Weylandova zástupkyňa, android David, čierny kapitán Janek a ďalší. Postupne vysvitá, že nie každý zdieľa naivné nadšenie archeológov, hoci režisér nám motívy konania androidov, ľudí ani mimozemšťanov nijako nevysvetluje. To, čo sa začína ako veľkolepé vesmírne dobrodružstvo so silným filozofickým podtónom, sa po pristátí na cudzej planéte čoskoro zmení na béčkovú vyvražďovačku, ktorá občas dokonca pripomína aj Indiana Jonesa 4.
Príjemné je, že Scott skladá poklonu Stanleymu Kubrickovi a jeho veľkofilmu 2001: Vesmírna odysea tým, že varíruje viacero jeho motívov. Kubrick bol jedným z posledných tvorcov veľkých filmov, ktorý nepodliehal zvôli štúdií, ale mal svoje filmy pod kontrolou – čo, ako sa teraz presvedčil Scott na vlastnej koži, je už dnes úplne nemysliteľné. Napodiv viac ako zo svojho Votrelca preberá z Blade Runnera. Predovšetkým premýšľanie o vzťahoch stvoriteľa a jeho stvorení. Nielen v zmysle človek – android, ale aj nadčlovek – človek či otec – potomok.
Výtvarné návrhy, výprava i kamera sú na štandardne vysokej úrovni, ktorá je pre Ridleyho Scotta príznačná. Herci – najmä v prvej polovici, keď na to ešte majú priestor – zaujmú solídnymi výkonmi. Najviac Michael Fassbender v role androida Davida a Charlize Theron čoby Meredith Vickers. Noomi Rapace ako archeologička Elizabeth Shaw zostala len akčnou hrdinkou, metajúcou saltá zopár minút po vážnej operácii.
Škoda aj rozhodnutia uvádzať film v 3D. Takmer celý sa odohráva v tme alebo aspoň pološere a polarizačné okuliare ho oberajú aj posledné zvyšky svetla. Samotný stereoskopický efekt je nevýrazný, Scott nepracuje s dramaturgiou tretieho rozmeru a 3D pre jeho film nie je podstatné. Slúži len ako zámienka na vyberanie zvýšeného vstupného.
Napriek výčitkám, ktoré sa na film hrnú zo všetkých strán, treba Scottovi priznať dokonale a na vysokej úrovni zvládnuté remeslo. Musíme veriť, že v honbe za čo najväčšími ziskami filmové štúdiá Fox časom na video (a možnože aj do kín) uvoľnia i režisérsku verziu Promethea a keď budeme môcť vidieť to, čo nám chcel ukázať majster - a nie to, čo si presadili obchodníci - všetci, ktorí sú Prometheom teraz právom sklamaní, sa azda predsa len dočkajú satisfakcie. Prometheus v tej podobe, v akej ho dnes ponúkajú kiná, vrátane 3D, je predovšetkým smutným dôkazom toho, že priekupníci s filmovými snami, ktorí nevedia vyprodukovať nič nové, len kšeftovať s tvorbou druhých, nemajú žiadne zábrany a bez otáľania sprznia hocako geniálne dielo na svoj nechutný obraz.