Ak by bola Gombíková vojna francúzskeho scenáristu a režiséra Christophe Barratiera pôvodným autorským dielom, či aspoň prvou adaptáciou úspešného rámu Louisa Pergauda, právom by si zaslúžila obdiv a uznanie. No pretože ide len o ďalšie z mnohých spracovaní známej literárnej predlohy, kritériá i očakávania sú prísnejšie, náročnejšie. Veľa na tom nezmení skutočnosť, že Barratier v origináli svoj film nazval Nová gombíková vojna (La nouvelle guerre des boutons) ba ani to, že väčšina publika dnes už nepozná knižku ani slávny film Yvesa Roberta z roku 1962.

Román Gombíková vojna francúzskeho spisovateľa Louisa Pergauda sa krátko po prvom vydaní v roku 1912 stal bestsellerom – a čas mu len pridal na kvalitách. Živým a jadrným jazykom vyrozprávané príbehy znepriatelených skupín chlapcov z dvoch susediacich francúzskych mestečiek sa totiž odohrávajú na sklonku belle epoque, éry secesie, šansónov a viery v ľudské sily, ducha, rozvoj, šťastie. No už onedlho vysvitlo, že Pergaudov román bol predtuchou iného, oveľa väčšieho konfliktu, v ktorom už nešlo o to, kto má väčšieho pindíka a korisťou sa nestávali gombičky.

Mnohí v Pergaudovej knižke našli aj paralely s alegorickým románom Williama Goldinga Pán múch (1954), skúmajúcim skryté korene zla v človeku. Predovšetkým však ide o príjemný, smutno-smiešny príbeh, ktorý ponúka mnohoraké vysvetlenia podľa úrovne konkrétneho čitateľa. Zabaví aj toho najjednoduchšieho, uľahodí aj náročnému.

Najznámejšou filmovou adaptáciou Gombíkovej vojny je tá, ktorú v roku 1962 nakrútil francúzsky režisér Yves Robert. Prenikla aj za železnú oponu a hlboko ovplyvnila malých i veľkých divákov aj v Československu. Viaceré výroky z nej doslova zľudoveli.

Novodobé filmy podľa Pergaudovho románu sa neuspokojujú len s prerozprávaním do filmovej podoby. V roku 1994 preniesol gombičkovú vojnu na írsky vidiek režisér John Robert a pridal jej sociálny rozmer: vojnu vedú chudobní proti bohatým. Vlani vo Francúzsku nakrútili hneď dve nové filmové podoby Pergaudovho románu. Scenárista a režisér Yann Samuell situoval príbeh do rokov šesťdesiatych.

Ešte zásadnejšie zmeny spravil vo svojom filme La nouvelle guerre des boutons spoluscenárista a režisér Christophe Barratier. Nielenže preniesol Pergaudov román do oblasti pétainovského neokupovaného Francúzska na sklonku 2. svetovej vojny, do roku 1944, ale trošku umelo a nasilu jedným z ústredných motívov spravil domácich francúzskych nacistov a prenasledovanie židov. Zmenila sa tak motivácia postáv. Deti vedú vojnu o gombíky, inšpirované svetovou vojnou – a ich rodičia, príbuzní, učitelia sa musia vysporiadať s kolaboráciou, zbabelosťou, aktivitami v odboji. A boj proti nacizmu dokáže vytvoriť spojenectvá aj medzi najzaprisahanejšími nepriateľmi. Ktovie čo by na to povedal pán Pergaud...

Barratier sa preslávil komediálnou drámou Slávici v klietke (2004) a drámou Paríž 36 (2008). Podobne ako v Gombíkovej vojne sa aj v nich vracia do minulosti, ktorú štylizuje v znamení nostalgie, s nádychom humoru, ale i drámy. Dôraz kladie na výtvarne štylizovaný obraz, pevne previazaný s hudbou, na obsadenie a herecké výkony. Podstatnú rolu v oboch filmoch hrajú chlapci – uličníci z okraja spoločnosti.

V Gombíkovej vojne Barratier pracuje so svojimi stálymi hercami (Kad Merad, Gérard Jugnot), ba dokáže naplno využiť i danosti a schopnosti modelky Laetitie Casta. Je odborník na prácu s detskými hercami, ktorí podávajú vyvážené výkony na pomedzí realistických charakterov a milých farbistých figúrok. Kamera Jeana Poissona sa nesie v duchu slnkom pozláteného sentimentu: detstvo je krásne vždy, aj keď sa odohráva v pekle svetovej vojny.

Sotva bolo možné vybrať vhodnejšieho filmára na remake Gombíkovej vojny ako je Christophe Barratier – a on sa svojej úlohy zhostil so cťou. To však, pravdaže, nie je odpoveďou na otázku, či bolo nevyhnutné filmovať Gombíkovú vojnu znova.

Gombíková vojna (Francúzsko 2011)