Ak sa tradičnej západoeurópskej ľudovej rozprávky, ako ju zachytili bratia Grimmovci, chopia indický režisér (Tarsem Singh) s japonskou kostýmovou výtvarníčkou (Eiko Ishioka), je zrejmé, že výsledok bude... opatrne povedané: zaujímavý. V prípade amerického filmu Mirror Mirror, ktorý naše kiná uvádzajú s názvom Snehulienka, si však musíme klásť predovšetkým otázku, či na nacionalistami hlásanej škodlivosti multikulturalizmu predsa len nie je zrnko pravdy.

Rozprávky od mýtov, legiend a bájí odlišuje ich ľudovosť. To, že ich vymýšľali alebo aspoň upravovali prostí ľudia, ktorí do nich vložili svoje predstavy o dobre a spravodlivosti, svoju morálku, svoj étos. Vďaka tomu rozprávky nielenže zabávali a poúčali, ale prinášali aj nádej a útechu, lebo aspoň v nich dobro víťazilo nad zlom a princovia nachádzali skromné pracovité Popolušky.

Čaro rozprávky o Snehulienke netkvie v otrávenom jabĺčku ani v húfe piadimužíkov, ale v tom, že malé opustené dievčatko uspeje a zvíťazí svojou dobrotou, úprimnosťou, odmietaním zla, čistotou srdca nad zlobou veľkých. Obrátiť tento princíp naruby, spraviť z mladučkej citlivej a ústupčivej dievčinky ráznu dospelú mladú ženu, bojovníčku, ktorá nepozná zľutovanie, nepriateľovu smrť oslávi veselou pesničkou a tancom, je možno originálne a novátorské, ale zároveň necitlivé, ignorantské a dokonale to likviduje všetky kvality predlohy i reklamný slogan „Čarovný príbeh ožije“ pod ktorým nová filmová Snehulienka vstúpila do kín.

Ktovie, možno aj my, príslušníci západnej európskej civilizácie, nevdojak a z nepochopenia, z nedostatku citu, z ignorantstva a nadutého pocitu nadradenosti prekrúcame a przníme orientálne rozprávky tak, ako to spravili so Snehulienkou indický režisér Tarsem Singh s japonskou kostýmovou výtvarníčkou Eiko Ishioka. Dvojica spolupracovala na kriminálnom thrilleri Cela (2000), fantastickej dráme Pád (2006) i na mýtickej Vojne bohov (2011) a hoci reakcie odbornej kritiky boli nie vždy nadšené, zástup verných fanúšikov sa po každom filme rozrastal. To sa však už skončilo, lebo Snehulienka bola pre Ishioku poslednou prácou, kostymérka zomrela v januári tohto roku vo veku 73 rokov.

V novom filme Singh naplno rozvinul svoj jazyk, založený na teatrálnosti, intenzívnej divadelnosti (mizanscény, spôsobu snímania i samotného herectva) v kombinácii s hypetrofovanou gýčovitou výpravou v podobe divadelných kulís (aj v prípade exteriérov, všetkými možnými spôsobmi zdôrazňujúcich svoju štúdiovosť) a zveličených kostýmov, ktoré majú za úlohu vyvolávať dojem neskutočnosti, potierať akýkoľvek náznak presvedčivosti už v zárodku.

Singhov princíp možno nazvať umelosť. Pocit abnormálnosti posilňuje aj premenlivé ohnisko: kým rozprávačkou prvých dvoch tretín filmu je zlá macocha – Kráľovná (Julia Roberts), záver bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia dorozpráva, dospieva a dotancuje Snehulienka (Lily Collins), pričom obe spája ich krása, agresivita a bezcitnosť. Film zobrazuje súboj Kráľovnej a Snehulienky o lásku princa Alcotta (Arnie Hammer), muža s pôvabom aj intelektom bábiky Kena. To, že trpaslíci nie sú pracovité rozprávkové bytosti, ale zdravotne postihnutí banditi, maskujúci sa za obrov, už po tom všetkom nikoho nemôže prekvapiť. Pridajme kráľovský hrad v tvare toaletnej misy so splachovačom, Snehulienkino hrubé husté čierne obočie v tvare chlpatých húseníc, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Groucho Marx, veľkolepo umelú spevácko-tanečnú záverečnú scénu – a dokonale uletený film máme ako na dlani.

Možno sa nám Singh s Ishiokou posmievajú a revanšujú za všetky hollywoodske filmy, povrchne inšpirované indickou a japonskou kultúrou. Vysvetľovalo by to všetku tú kŕčovitosť. Lenže do toho nezapadá neskúsená americká scenáristická dvojica Jason Keller – Melissa Wallack, kameraman Brendan Galvin (ktorý tak pôsobivo nasnímal Let Fénixa) ani ôsmimi Oscarmi ocenený skladateľ hudby pre disneyovky Alan Menken či britský šéf výpravy Tom Foden. Takže Singh buď všetkým prešiel cez rozum a za hollywoodske peniaze, zneužijúc prácu hollywoodskych spolutvorcov, nakrútil geniálny posmech, pľuvanec do tváre Hollywoodu, alebo len vytvoril veľmi nepodarený film. V každom prípade – ak mala byť jeho Snehulienka rozprávkou, zámer sa naplniť nepodarilo. Nielenže odbúral a pošľapal všetko rozprávkové a poéziu nahradil brutálnym gýčom, jeho film neobstojí ani ako rodinná zábava, vhodná aj pre deti.

Jedinými nadšenými divákmi sú Singhovi zapálení fanúšikovia. V Snehulienke vidia ďalší prejav majstrovho génia, spájajúci Hollywood s Bollywoodom a tradíciu s postmodernizmom, vypovedajúci závažné posolstvá o rodovej (ne)rovnosti, globálnej ekonomickej kríze, role odevu na poľudštení opice i o absurdnosti multikulturalizmu. Rovnako ako fanúšikovia spoločnosti Apple v každom z jej činov nachádzajú kus génia Steva Jobsa, tvrdiac: Toto nie je chyba, toto je zámer!

Nezapálený nefanúšik vidí tragicky zlý scenár, nepodarené dialógy, absurdné režijné poňatie, hereckú bezradnosť (s výnimkou Julie Roberts, ktorej výkon je však nadmieru zoslabený prekladom), absenciu spádu, napätia i humoru a pôvodných nápadov vôbec. Jedným z mála kladov, i to značne sporným, je fakt, že Snehulienka sa nedala cestou Twilight Ságy a ďalších ťažkopádnych romanticko-fantastických mysterióznych veľkofilmov, prepchatých digitálnymi atrakciami.

Julia Roberts poteší rolou rozmarnej zlomyseľnej a cynickej Kráľovnej tak, že by sme najradšej videli celý film o nej, ale herectvo všetkých ostatných zúčastnených je režisérom v súlade s jeho koncepciou glorifikácie umelosti a gýča sformované do podoby akýchsi pestrofarebne vyobliekaných, no sterilných figúrok. Situačná komika je taká umelá, zlá a bez vtipu, až pripomína ruského Mrazíka spred pol storočia. Snehulienku (v originále Snow White) familiárne volajú Snow (teda Sneh), z čoho vyplýva nielen častý slovný humor, ale i mnoho dejových momentov a zvratov, ktoré nemožno rozumne pretlmočiť do slovenčiny, čo ešte viac zosilňuje absurdnosť zážitku.

Neobstojí ani argument, že Singh nakrútil film naruby, ako zrkadlovo obrátenú rozprávku v súlade s jeho originálnym názvom Mirror Mirror. Nielen preto, že naruby by malo znamenať dobrú kráľovnú, brániacu sa zlej nevlastnej dcére a jej pygmejským bojovníkom, ale najmä preto, že režisér podľa vlastných slov s týmto pomenovaním nesúhlasil a presadzoval titul Snow. Odborná kritika, ale v tomto vzácnom prípade i publikum, sú rozdelené na neveľkú spokojnú skupinu Singhovských nadšencov a rozpačitú, znudenú či znechutenú väčšinu. Snímka s rozpočtom 85 miliónov dolárov po jedenástich dňoch premietania vykázala celosvetové tržby 78,4 milióna.

Zaujímavé by bolo vedieť, či film prijalo s nadšením aspoň indické bollywoodske publikum.

Snehulienka (USA 2012)