Keď sa slávneho fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho pýtali, prečo svoj najnovší film o imigrantoch nakrútil vo Francúzsku, a nie v rodnej krajine, odpovedal vraj, že nikto nemôže byť taký zúfalý, aby chcel utiecť do Fínska. Bonmot je dôkazom svojského režisérovho humoru, faktom však zostáva, že do Francúzska a k francúzštine sa Kaurismäki vrátil po dvadsiatich rokoch.

Vtedy nakrútil podľa románu Henriho Murgera film Bohémsky život (1992), ktorého základný príbeh poznáme aj z Pucciniho opery Bohéma. S najnovším dielom ho spája postava Marcela Marxa v podaní Andrého Wilmsa, v Paríži bohémskeho spisovateľa, v Le Havre (2011) čističa topánok, žijúceho v usporiadanom manželstve so ženou, ktorá ho vraj doslova vytiahla zo stoky. Spoloční sú aj ďalší herci, napríklad hviezda francúzskej novej vlny Jean-Pierre Léaud, teraz ako bezmenný odporný udavač, niekdajšia nešťastná Mimi, teraz sympatická predavačka bagiet Yvette v interpretácii Evelyn Didi, iný pes pod rovnakým menom Laika a kameraman Timo Salminen, ktorý sprevádza režiséra už od jeho prvotiny Zločin a trest (1983).

Kým sa Aki Kaurismäki (1957) dopracoval k svojmu celovečernému debutu, prešiel „školou života“. Bol poštárom, umývačom riadu, filmovým kritikom, príležitostným hercom a scenáristom. So svojím starším bratom Mikom, taktiež filmovým režisérom, si založili úspešnú produkčnú spoločnosť Vilealfa. Aki doteraz nakrútil šestnásť filmov, ku ktorým si sám napísal scenár, občas podľa literárnej predlohy. Sú medzi nimi také lahôdky, ako film Hamlet podniká (1987), prenesený zo shakespearovského Anglicka do Fínska 80. rokov, posledný nemý film 20. storočia Juha (1999) a mnohé tragikomédie o stroskotancoch z okraja spoločnosti: Tiene v raji, 1986, Ariel, 1988, Dievča zo zápalkárne, 1990, Zmluva s vrahom, 1991, Mraky odtiahli, 1996, Muž bez minulosti, 2002, Svetlá v súmraku, 2006. Svojskú režisérovu poetiku, často postavenú na konfrontácii túžob s realitou a plnú svojského humoru, majú radi diváci, uznávajú kritici a oceňujú poroty medzinárodných festivalov. Film Le Havre (2011), ktorý prišiel do kín v rámci  Febio Festu, získal vlani v Cannes Cenu FIPRESCI.

„Keď niet nádeje, už ani pesimizmus nemá zmysel,“ povedal Aki Kaurismäki v rozhovore pre Magyar Narancs a nakrútil tentoraz sociálnu rozprávku z proletárskej štvrte francúzskeho prístavného mesta Le Havre, ktoré je častým cieľom alebo aspoň prestupnou stanicou utečencov z Afriky. Tak sa pred hlavným hrdinom filmu, starším čističom topánok Marcelom Marxom, jedného dňa vynorí z kalnej vody prístavu sympatická hlavička trinásťročného černošského chlapca s otázkou, či už je v Londýne. Hoci miestne úrady ilegálnych prisťahovalcov vracajú domov, Marcel sa rozhodne Idrissovi (presvedčivý, hoci málovravný Blondin Miguel) pomôcť. Na záchrane nečakaného hosťa sa zúčastňuje celá prístavná štvrť, každý po svojom prejavujúc sympatie i vítanú pomoc, či je to majiteľka pekárne, obchodník s ovocím a zeleninou, vlastníčka malého bistra, Marcelov kolega – ázijský čistič topánok, námorník, ba dokonca aj komisár Monet, u ktorého nad služobnými povinnosťami zvíťazí ľudskosť a snaha pomôcť správnej veci. Jean-Pierre Darroussin vytvoril postavu komisára Moneta ako zo starej dobrej francúzskej kriminálky. Za prísnym čiernym zovňajškom je ukryté mäkké srdce, ktoré ani Marcel sprvu neodhalí. (Režisér tvrdí, že takúto postavu mal už vo svojom debute Zločin a trest, inšpirovanom Dostojevským. Ktovie, či je náhodné komisárovo priezvisko – veď maliar Claude Monet patrí popri skladateľovi Arthurovi Honeggerovi a spisovateľovi Raymondovi Queneauovi medzi najslávnejšie osobnosti  normandského prístavu Le Havre.)
Kaurismäkiho film vyzerá na prvý pohľad jednoducho, ale je to len „ochranné sfarbenie“, lebo ide o rafinovane komponované dielo. Príbeh, ktorý sa zaoberá pálčivým európskym problémom súčasnosti – prílevom nelegálnych imigrantov a neschopnosťou politikov začleňovať ich do majoritnej spoločnosti, je zasadený do retro kulís približne sedemdesiatych rokov (možno aj preto, že súčasná architektúra a dizajn sa režisérovi nepáčia). Rozprávanie o záchrane černošského chlapca, ale aj o osude Marcela Marxa a jeho ťažko chorej manželky Arletty má všetky črty rozprávky s dobrým, priam zázračným koncom, ale detaily, z ktorých sa toto filmové rozprávanie skladá, sú realistické. Jednotlivé postavy sa vyznačujú charakteristickými znakmi typických Francúzov s ich láskou k dobrému jedlu a nápojom, zmyslom pre humor a šarmom, no striedme dialógy týchto ľudí sú vysoko štylizované a v súlade s lexikou, ktorá sa nemení v závislosti od povolania, veku či charakteru postavy, monotónne prednášané akoby divadelným spôsobom. Nie náhodou čítajú susedky chorej Arlette (Kaurismäkiho dvorná herečka Kati Outinen s tradične utrápeným výrazom vo veľkých jasných očiach) v nemocnici poviedky Franza  Kafku! Prístavná proletárska štvrť, v ktorej bývajú všetci protagonisti, pripomína svojimi malými obchodíkmi s ošúchaným náterom a bistrom so stálymi, navzájom spriaznenými návštevníkmi, kde sa pije najmä víno a calvados, mnohé francúzske klasické filmy, napríklad Reného Claira či Jeana Renoira, ktorým Kaurismäki takto vzdáva svojskú poctu. Kamera režisérovho stáleho spolupracovníka Tima Salminena vytvára mäkkým svietením, zvýraznením pastelových farieb a empatickým pohľadom na skromné interiéry a ich všedných obyvateľov neopakovateľnú atmosféru hlbokej ľudskosti a vzájomného porozumenia. Symptomatický je z tohto hľadiska manželský vzťah Marcela a Arletty Marxovcov, ktorého imanentnou súčasťou je pevná láska, hoci nijako nedemonštrovaná okázalými vonkajšími prejavmi.

Do celkovej dramaturgickej stavby filmu výborne zapadá aj vystúpenie starého rockera Little Boba, ktorého charitatívny koncert má pomôcť získať peniaze na chlapcovu ilegálnu plavbu do vysnívaného Londýna, kde žije jeho matka. Kaurismäki má k tomuto druhu hudby blízko, čo presvedčivo dokázal sériou filmov o kultovej hudobnej skupine Leningradskí kovboji. Koncert Little Boba je hudobným osviežením, ale aj jedným zo zdrojov láskavého humoru filmu Le Havre. Režisér si môže dovoliť ukázať aj smiešne stránky a malicherné povahové črty svojich hrdinov – z atmosféry diela cítiť, že im rozumie, ba čo viac – má ich rád.

Posledným záberom filmu je pohľad na rozkvitnutú čerešňu. Symbol nádeje? Aki Kaurismäki nie je propagandista, ktorý by niekomu vnucoval svoj pohľad na riešenie politických problémov Európy. A predsa v divákovi doznieva presvedčenie, že svet sa dá zmeniť k lepšiemu, ak každý začne od seba – smerom k iným ľuďom. Alebo je to len rozprávka, ktorej životnosť je ohraničená filmovým plátnom?

Kaurismäki má v súčasnosti dva plány. Po prvé, jeho každý druhý film by mal byť radostný, podobne ako Le Havre. A po druhé, téme prisťahovalectva sa chce venovať aj naďalej, dve nasledujúce časti zamýšľanej trilógie by sa mali odohrávať v Španielsku a Nemecku, dokonca v tamojších jazykoch. Vydrží mu súčasný optimizmus a viera v ľudské dobro?

P.S. „Predskokanom“ filmu Le Havre bola šestnásťminútová animovaná snímka Posledný autobus Ivany Laučíkovej a Martina Snopeka, ktorí okrem tohtoročného Igrica za réžiu získali aj prestížne ceny na festivaloch v Clermont-Ferrande, Ľubľane a Tampere. Expresívny príbeh, zaujímavo kombinujúci hraný film s animovaným, zobrazuje extrémnu situáciu loveckej sezóny, v ktorej sa na malom priestore dramaticky odhaľujú pravé charaktery. Podobnosť lesných zvierat s ľudskými prototypmi nie je pritom náhodná. Film bol spojený s Kaurismäkiho dielom do jedného celku zrejme na základe ostrého kontrastu v atmosfére i vyznení oboch príbehov. Neviem, či to bola najvhodnejšia symbióza.

Le Havre, Fínsko/Francúzsko/Nemecko, 2011
Námet, scenár, réžia: Aki Kaurismäki
Kamera: Timo Salminen
Strih: Timo Linnasalo
Hrajú: André Wilms, Kati Outinen, Jean-Pierre Darroussin, Blondin Miguel, Elina Salo, Evelyn Didi, Quoc-Dung Nguyen, Laika

Foto: ASFK

Posledný autobus, SR, 2011
Scenár: Martin Snopek, Patrik Pašš ml.
Réžia: Martin Snopek, Ivana Laučíková
Kamera: Juraj Chlpík, Bobo Boška
Strih: František Krähenbiel
Hudba: Jakub Ursiny
Hrajú: Ivan Martinka, Vlado Zboroň, Vít Bednárik, Michal Rovňák, Zuzana Polonská