Čilský režisér, scenárista a producent  Pablo Larrain (1976) sa narodil v Santiagu de Chile, kde na univerzite vyštudoval odbor audiovizuálnej komunikácie a stal sa spoluzakladateľom produkčnej spoločnosti Fabula. V nej v roku 2006 nakrútil svoj prvý dlhometrážny film Fuga a o dva roky neskôr sa na festivale v Cannes predstavil titulom Tony Manero. V týchto dňoch prichádza do našich kín vďaka Asociácii slovenských filmových klubov jeho tretí film Post Mortem  z roku 2010, ktorý uviedol v tom istom roku na festivale v Benátkach, a slovenskú premiéru mal v rámci festivalu Febio Fest 2012.

Zjednodušene by sa dalo povedať, že ide o ľúbostný príbeh na politickom pozadí roku 1973, v čase vojenského prevratu generála Pinocheta. Lenže Pablo Larrain vytvoril psychologicky prepracovaný a zároveň nesmierne krutý obraz ľudí v hraničnej situácii, ktorý má nadčasovú platnosť. Jeho protagonista Mário (Alfredo Castro – spolupracoval s ním aj pri svojom predchádzajúcom filme, podobne ako so scenáristom Mateom Iribarreenom) je málovravný muž strednéhoveku, ktorý pracuje v márnici ako zapisovateľ údajov pitevných protokolov. On sám sa označuje za úradníka. Nezaujíma sa o spoločenské dianie, tobôž politika, nemá priateľov a odmietavo sa stavia aj ku kolegyni Sandre, asistentke tunajšieho patológa, ktorá mu ponúka zblíženie. Jediným svetlým bodom je pre neho láska k susedke z domu oproti – starnúcej variétnej tanečnici Nancy (Antonia Zegers), o ktorej ona  sprvu  ani netuší. O Máriovej  prehistórii nevieme nič. V dlhých záberoch sledujeme jeho súčasný bezútešný  život v práci či v dome na predmestí,  ale aj postupné zbližovanie sa s Nancy, ku ktorej si hľadá cestu aj prostredníctvom jej mladšieho brata.  Akosi neberie na vedomie, že Nancy už má priateľa. Ten sa však momentálne viac venuje organizovaniu komunistických demonštrácii a schôdzí. Takže sa zdá, že Mário možno predsa len získa tú, po ktorej túži. Lenže prichádza  štátny prevrat a ona i jej blízki sú zrazu zo dňa na deň nezvestní. Púšťa sa do pátrania po tej, ktorú označuje za svoju snúbenicu. Ľudí, ktorí podobne ako on hľadajú svojich blízkych však nevníma a chladným ho - na rozdiel od jeho kolegov - nechávajú aj tisícky  mŕtvol umučených, ktoré  zaplňujú márnicu. Je natoľko citovo vyprahnutý a sústredený iba na seba, s tým, že nič mimo jeho najužšieho súkromia sa ho netýka, alebo je v tom kus  psychopatie, ktorá postupne vystupuje na povrch? Mimochodom, medzi mimoriadne pôsobivé scény patrí tá, ktorú vlastne nevidíme, iba si ju domýšľame vďaka zvukovým efektom: Mário, ktorý  inokedy sústredene sleduje dom, kde býva Nancy a reaguje na každý zvuk, sa sprchuje a nič nevníma, teda ani rachot  aut či výkriky a možno aj výstrely vojenského komanda, ktoré práve prepadlo susedov a odvlieklo ich. Keď sa spamätá, nájde už všetko spustošené a prázdne.

Ťažko zabudnúť na scénu  obhliadky mŕtvoly, o ktorej už divák  tuší, že ide o prezidenta Alliendeho a kamera postupne zaberá  nielen patológov, ale aj početných  mužov vo vojenských uniformách a nie lekárske, ale kuchynské  náradie.
Pablo Larrain, ktorý sa narodil tri roky  po Pinochetovom prevrate, sa díva na všetko  akoby z nadhľadu, chladne. A celkom z iného uhla pohľadu, ako napríklad americkí filmári vprípade  príbehu z tohto obdobia vo filme Nezvestný.  Nechce diváka citovo zainteresovať, chce mu ukázať pitvu konania, postojov ľudí, ktorí vonkoncom nepôsobia sympaticky a donútiť ho uvažovať, prečo sa veci dejú práve tak.

Niektoré pasáže pôsobia zdĺhavo až drsne fraškovito (napríklad návšteva Nancy u Mária,  spoločný plač nad  zbabraným životom a potom milovanie). Zaujímavá je „cudná“ práca kameramana napríklad pri sexe vidíme  iba  krk a časť hlavy ženy alebo náznaky masturbácie. Náznaky sú i v „nevinných“ scénach, keď Mário sleduje svoju susedku vidíme len isté detaily, časti celku. Útržky rozhovorov, mimovoľné pohľady. Medzitým príbeh psíka, ktorý prežije. Zaujímavá je  práca so zvukom a hudbou nielen v už spomínanej scéne sprchy a prepadu komanda. A prekvapivo nečakaný je záver. Všetko sa pomaly skladá  do celku, ale každý si môže výsledok interpretovať po svojom.

Nechýbajú sekvencie, ktoré evokujú filmy z obdobia holokaustu. To, keď Mário opakovane ťahá dlhými chodbami vozík s mŕtvolami (už sú iba číslami, lebo niet času zisťovať mená) a jedna z nich zrazu žiada o pomoc. Ešte žije. Lenže i keď sa lekárka napriek riziku snaží pomôcť, všetko je márne. Nečudo, že v hysterickom záchvate sa potáca medzi mŕtvolami a kričí o tom, že treba niečo urobiť, aby sa to nezmyselné zabíjanie skončilo.

Aj divák nepoučený o udalostiach v Chile a umučených zo štadiónov v roku 1973  pochopí presah témy a jej bezútešnosť: veď  takéto hriechy proti ľudskosti sa dejú denne  Aj dnes, bez ohľadu na kalendár a geografickú polohu.  Nie, nechcela by som ten film vidieť ešte raz. Ale dobre, že som ho videla.

Post Mortem (Chile-Nemecko-Mexiko, 2010)
Dĺžka: 96 min.
Réžia: Pablo Larrain
Scenár: Pablo Larrain, Mateo Iribarren
Kamera: Sergio Armstrong
Strih: Andrea Chignoli
Hudba: Alejandro Castžanos, Juan Cristóbal Meza
Hrajú: Alfredo Castro, Antonia Zegers, Amparo Noguera, Jaime Vadeli, Marcelo Alonso, Marcial Tagle, Ernesto Malbran, Santiago Graffigna, Steve Nave
Foto: ASFK