Hry o život (The Hunger Games)
S tržbami zo svetových kín vo výške 214,25 milióna dolárov za prvé štyri dni premietania prepisuje dobrodružný film Hunger Games (Hry o život) režiséra Garyho Rossa podľa románovej predlohy Suzanne Collinsovej históriu filmovej zábavy. A v tomto prípade nejde o výsledok šikovného marketingu či drahej reklamy, ale celkom jednoducho o skutočne dobré kino.
Príbeh Hier o život je taký nepôvodný, taký otrepaný a v dobrodružnom žánri využívaný tak často, až vyvoláva predsudky a obavy: toto predsa nie je možné nafilmovať po novom a dobre! Ľudské obete bohom či pozemským vládcom nás sprevádzajú celými dejinami. V antickom Ríme nadobudli obzvlášť rafinovanú formu zábavy pre masy. Ako každá zábava – i táto niesla propagandu, správu o sile, neochvejnosti a ráznosti establishmentu. Ich novodobou obdobou – vrátane brutality i propagandy – sa stali masovo sledované športy. V treťom tisícročí plnia úlohu gladiátorských hier reality show a literárna i filmová zábava sú plné príbehov o hrách na život a na smrť. Nevyhol sa jej ani majster psychologického hororu Stephen King, keď pod pseudonymom Richard Bachman v roku 1982 vydal román Muž na úteku, o päť rokov neskôr sfilmovaný s Arnoldom Schwarzeneggerom v hlavnej role. Ani téma detských obetí v priamom prenose nie je originálna. Pred dvanástimi rokmi ju spracoval japonský thriller Batoru rowaiaru s Takešim Kitanom v role triedneho učiteľa. Collinsová svoj príbeh situovala do postapokalyptickej Severnej Ameriky.
Podstatnejší ako príbeh je práve žáner. Antiutopická, postkatastrofická vedecká fantastika bez mystiky, upírov, zombies a mágie, čistokrvná anticipačná science fiction patrí dnes k zriedkavým, vzácnym a ohrozeným žánrom. Rozprávač si nemôže uľahčiť prácu čarami a nadprirodzenými javmi, musí sa spoliehať na logiku a byť jej verný. Musí vytvoriť fiktívny svet s pevnými a fungujúcimi zákonitosťami, stavať na nich a dodržiavať ich. Nesmie stratiť spätosť s aktuálnou realitou. Sociológia sa musí snúbiť s filozofiou, história s prognostikou. No a do takéhoto sveta potom musí autor vložiť hrdinov, ktorí nebudú plytkí, plochí, prázdni – ale naopak: presvedčiví, komplexní a ešte aj podmaniví. Prirodzene: nesmie chýbať šikovne vyrozprávaný zaujímavý napínavý príbeh.
Celé desaťročia bola táto oblasť sférou takmer výlučne mužskou nielen čo sa týka autorov, ale i hrdinov. Suzanne Collinsová vytvorila presvedčivý, fungujúci a sugestívny obraz zlej budúcnosti v napínavom príbehu, ktorého hrdinkou je mladá žena.
Americká spisovateľka Suzanne Collinsová (1962) sa etablovala ako scenáristka a autorka kníh pre deti. V novom miléniu nasadla na vlnu úspešných sérií fantastických príbehov pre mládež, ktorú rozpútala J. K. Rowlingová so svojím Harrym Potterom. Po pentalógii Underworld Chronicles (2003-07) slávila úspech s trilógiou Hunger Games (2010-11). Knižky sa stali bestsellermi, len v USA počty predaných výtlačkov prekračujú milión a medzi desiatkami prekladov nechýbajú ani české či slovenské.
Americká budúcnosť, ako ju predstavuje americký film podľa americkej literárnej predlohy, je mimoriadne, až neamericky pesimistická. Po rozpade Spojených štátov a následnej vojne si moc vydobylo nové centrum, obklopené Skalistými horami. Jednotlivé kraje slúžia v podstate ako kolónie na produkciu potrebného tovaru, zdroj potravy a energií. Technický vývoj ustrnul, kým vidiek žije v biede a bezpráví nie veľmi nepodobnom stredoveku, centrum – vo filme zvané Kapitol – si vychutnáva všemožné výdobytky vedy, techniky, módy a luxusu. Obyvateľstvo nemá slobodu pohybu, nedodržanie príkazov, nesplnenie pracovnej normy a iné priestupky sa kruto trestajú. Pohyb v lesoch, plných geneticky pozmenenej či zmutovanej zveri, je zakázaný. Kapitol udržuje poriadok jednak silou (všadeprítomné vojsko v bielych uniformách) a jednak psychologickým terorom, zastrašovaním. V rámci neho sa obyvatelia musia rok čo rok povinne pozerať na to, ako ich deti umierajú v obludnej Hre. Hra teda nie je len symbolom podrobenia, ale i jeho nástrojom.
Dve žrebom určené deti z každého regiónu, chlapec a dievča vo veku od 12 do 18 rokov, musia rok čo rok reprezentovať svoj kraj v krutých hrách na život a na smrť, z ktorých môže vzísť iba jediný víťaz. Jediný z 24, kto prežije. Šestnásťročná Katniss Everdeenová z obvodu 12, z oblasti uhoľných baní v Apalačských horách, tradične jedného z najzaostalejších regiónov USA, sa prihlási ako dobrovoľníčka, keď žreb určí ako novú obeť jej dvanásťročnú sestru.
Už v knižnej predlohe je Hra dokonale premyslená. Evokuje nielen rituálne ľudské obete, gladiátorské zápasy a reality show, ale i počítačové videohry, v ktorých sú výkony hodnotené bonusmi v podobe výhod, liekov, zbraní a potravín. Hráčom ich môžu na padáčikoch posielať bohatí sponzori, a tak mladí účastníci Hry bojujú nielen proti sebe, ale aj o obľubu, populárnosť a pozitívny imidž na verejnosti. Čiže: nielenže sa navzájom vraždia, ale pokúšajú sa pri tom vyzerať čo najlepšie.
Producenti môžu manipulovať s prostredím – dejiskom Hry, s počasím, môžu vyvolávať búrky ale aj požiare, či vypúšťať digitálne vytvorené netvory, ba i meniť pravidlá, len aby zvýšili divácku atraktívnosť a dosiahli väčšiu sledovanosť.
Hry o život je 270-stranová knižka. Jej filmová adaptácia má nadštandardných 142 minút, čo znamená, že tím scenáristov nemusel rozprávanie oklieštiť takmer o nič z toho, čo ho robí zaujímavým a svojráznym. Na scenári sa spolu s režisérom a Billym Rayom (Hartova vojna, Letový plán) podieľala aj autorka knižnej predlohy. V záujme zrozumiteľnosti došlo v porovnaní s knihou k viacerým zmenám. Najvýraznejšími sú doplnenie scén z produkčného zákulisia Hry, vylúčenie niektorých postáv a zredukovanie viacerých motívov len na náznaky, ktoré správne pochopí iba ten, kto knihu čítal.
Rozprávanie je zrozumiteľné aj pre divákov, ktorí nepoznajú knižnú predlohu. Len tí, ktorí sa do kina vyberú nevediac, že ide o prvú časť zamýšľanej filmovej trilógie, môžu byť prekvapení zdanlivým nevyužitím, nedotiahnutím rôznych náznakov, postáv a vedľajších línií, ako aj naoko neuspokojivým a nepresvedčivým záverom. Jednoducho preto, lebo nebudú vedieť, že ide o úvod a nie o záver.
Režisér Gary Ross debutoval v roku 1998 stratovým mládežníckym romanticko-fantastickým filmom Pleasantville o čiernobielom mestečku, v ktorom vládnu zákonitosti televízneho seriálu. Nasledovala úspešnejšia športová dráma o dostihovom koni Seabiscuit (2003). Ako scenárista a producent sa podpísal pod animovaný Príbeh o Zúfalčekovi. Hry o život nakrútil s rozpočtom 78 miliónov dolárov, pričom už prvý deň premietania v amerických kinách vyniesol tržby vo výške 68,2 milióna.
Podobne ako v Pleasantville režisér v rozprávaní využíva prvky televízneho spravodajstva, reportáže i reality show. Kým vo vykreslení Katniss a jej života v baníckom obvode 12 je presvedčivý a presný, jeho obraz mocenského centra – Kapitolu sa chvíľami nechcene blíži montypythonovskému vizuálu, ktorý poznáme i z filmu Terryho Gilliama Brazil. Stavby, kostýmy, masky, účesy i mejkap Kapitolčanov nie sú futuristické ani dekadentné, ale absurdné a komické, čo do istej miery narúša integritu i sugestívnosť celého rozprávania.
Na tmavo prefarbená 22-ročná blondínka Jennifer Lawrence je už trošku pristará, napriek tomu nás dokáže presvedčiť. Optimálne stelesňuje Katniss Everdeen ako mladú ženu, dievča, ktoré okolnosti donútili predčasne dospieť (aj duševne) a brať zodpovednosť nielen za seba, ale aj za jej blízkych. Je fyzicky pevná, silná, ale vnútorne, najmä čo sa citov týka, nezrelá a neistá. Aj to ju robí divácky zaujímavou. Typovo predstavuje protipól anorekticky vychudnutých čudáčiek à la Liz Salander či vypreparovaných modeliek, akými sa súčasná filmová zábava len tak hemží. Herecky celý film stojí na jej výkone.
Na blond odfarbený brunet, dvadsaťročný Josh Hutcherson v role jej spoluhráča Peeta Mellarka dopadol o kus horšie. Na rozdiel od knihy ostal nevýrazný. V románe má viac priestoru, prejaví sa ako nadaný manipulátor verejnej mienky, čím výrazne ovplyvní aj celý príbeh. Vo filme vyzerá aj vyznieva ako jednoduchý dezorientovaný vidiečan. Elizabeth Banks je v role Effie Trinket zamaskovaná a vyparádená na nepoznanie. Viac priestoru sa na počudovanie neušlo ani Woodymu Harrelsonovi v úlohe mentora Haymitcha a Lennymu Kravitzovi čoby stylistovi Cinnovi. V románe sú obe postavy dôležité, priam zásadné, na rozdiel od prezidenta Snowa (Donald Sutherland), ktorý zasa dostal viac možností vo filme.
Obraz kameramana Toma Sterna (Zástavy našich otcov – Listy z Iwo Jima) kombinuje veľkolepé, digitálne upravované zábery s prvkami snímania televíznych reality show, deleným plátnom, ale aj s reportážnou ručnou kamerou. Občas je dokonca úplne subjektívny a nervnosťou či roztrasenosťou evokuje videnie, vnútorný stav jednotlivých postáv. Najpresvedčivejší je v scénach zo života baníkov 12. obvodu, kde občas pripomenie skvelú postkatastrofickú Cestu Johna Hillcoata s baladicky pochmúrnou kamerou Španiela Javiera Aguirresarobea.
Okrem náročného žánru antiutopickej sci-fi je príjemné, zábavné a uspokojujúce vidieť inteligentne, premyslene a na dobrej remeselnej úrovni nakrútený film pre mládež, ktorý nie je čisto marketingový produkt, zameraný výlučne na chlapcov (Transformers) ani na dievčatá (Twilight Saga). Film síce o násilí, ale bez jeho explicitného zobrazenia. Film drsný, no bez vulgárností. Film, aký si môže bez pocitu trápnosti pozrieť i dospelý.
Hry o život určite nie sú filmové dielo zásadného významu. Sú však príjemná, dobre nakrútená zábava, ktorá precíznosťou obrazu možnej budúcnosti poteší i náročnejších. Skutočnosť, že aj z takéhoto filmu sa môže stať hit, teší možno ešte viac.
Foto: Forum Film