Keď vlani na otvorení Febiofestu v Prahe preberal významný islandský režisér Fridrich Thór Fridriksson (1953) Kristiána – cenu českej filmovej kritiky za prínos svetovej kinematografii, rozhovoril sa aj o svojom najnovšom filme Mama Gogo (2010), ktorý označil za crazy komédiu. Neviem, koľkí diváci sa s týmto režisérovým žánrovým hodnotením stotožnia. Vo filme síce nechýba humor až satira, ale hlavnou témou diela, ktoré do našich kín uvádza Asociácia slovenských filmových klubov, je taká vážna vec ako staroba, navyše spojená so zákernou chorobou.

Mama Gogo nadväzuje na starší Fridriksssonov film Deti prírody (1991), za ktorý bol režisér nominovaný na Oscara. Bol to baladický príbeh o starom hospodárovi Geirim, ktorý uteká z domova dôchodcov a vracia sa s priateľkou Stellou zomrieť na miesta, kde strávil detstvo.
Symbolické road movie je plné odkazov na slávnych režisérov Herzoga, Tarkovského a Wendersa, čím predznačuje ďalší Fridriksssonov scenáristický i režijný vývoj. Medzi šestnástimi celovečernými hranými filmami, ktoré doteraz nakrútil, najviac zaujali snímky Zimnica (1995) o ceste japonského úradníka na Island, aby tam vykonal tradičný obrad za duše rodičov, ktorí v tejto krajine tragicky zahynuli pred siedmimi rokmi. Diablov ostrov (1996), odmenený o rok neskôr na karlovarskom festivale Cenou FIPRESCI, zobrazuje vzťah dvoch bratov v rockandrollovej ére päťdesiatych rokov a ukazuje nielen kladný vzťah Islanďanov k alkoholu, ale aj vpád amerikanizmu do povojnového života na ostrove. Anjeli univerza (2000), nakrútení podľa rovnomenného románu E.M.Gudmundssona (1995, český preklad o päť rokov neskôr), na príbehu schizofrenika Paula a jeho spolupacientov z psychiatrickej kliniky relativizujú rozdiel medzi bláznovstvom a normálnosťou. Sokoli (2002) sú príbehom nerovnej dvojice, ktorú spája láska k slobode. Sokol je jej symbolom, ale aj tovarom na predaj. Niceland (2004) je ďalšia baladická sonda režiséra, ukazujúca rub konzumnej spoločnosti, ktorej symbolom je televízia. Všetky Fridrikssonove filmy sú pevne zakotvené v domácej pôde a vyznačujú sa osobitým humorom a pôsobivou vizuálnou stránkou, využívajúcou fotogenickosť drsnej, no nádhernej islandskej prírody. Nepatria do hlavného prúdu svetovej kinematografie, neinklinujú ku komerčnosti, skôr sú to typicky klubové snímky, vyžadujúce pozornosť kongeniálneho diváka, neraz aj znalosť tamojších reálií a súvislostí.

Fridriksson nie je len režisér a scenárista, ale aj úspešný producent, kameraman, strihač a dokonca herec (videli sme ho napríklad pred šiestimi rokmi vo filme Larsa von Triera Kto je tu riaditeľ?). Vráťme sa však k jeho najnovšiemu dielu, ku tragikomédii Mama Gogo, nadväzujúcej na režisérov dvadsaťročný film Deti prírody. Nová snímka má silný autobiografický nádych, a tak jej hrdinom je skutočne režisér filmu Deti prírody o starcoch unikajúcich z domova dôchodcov. Kritika ho hodnotí kladne, čaká sa na oscarovú nomináciu, no diváci do kina nechodia. Cieľová skupina, ako poznamenáva tvorca s čiernym humorom, je alebo mŕtva, alebo nevládze dôjsť na premietanie. Režisér však vložil do projektu všetky svoje peniaze, a tak ho čaká v období vrcholiacej hospodárskej krízy na Islande ťažký život. Táto dejová línia filmu je vtipná, obsahuje mnoho trefných poznámok o islandskej spoločnosti, predovšetkým o filmárskom svete, ktoré sa občas menia na satirické šľahy (napríklad plány kolegov na nakrúcanie trilógie s bizarným dejom a Paris Hiltonovou v hlavnej úlohe). V čase, keď zadlženému  režisérovi odvezú auto spred domu a zablokujú kreditné karty, takže pomaly nemá s rodinou z čoho žiť, čaká ho ďalšia pohroma. Jeho osemdesiatročná matka Gogo sa začne čudne správať. Raz takmer vyhodí do vzduchu dom, lebo jej na plynovom sporáku prekypia špagety, inokedy vytopí susedov alebo neustriehne, ako sa jej vnúčik opije do bezvedomia. Diagnóza je tvrdá: začiatky Alzheimerovej choroby. Nasleduje prevoz matky do domova dôchodcov a tu už jej osud kopíruje príbeh filmu Deti prírody... Dejová línia matky postupne prevažuje nad príbehom ambiciózneho, no komerčne neúspešného režiséra a hoci ani v nej nechýbajú humorné prvky, vážny tón neustále silnie. Aj o takej vážnej veci, ako je staroba, sa však hovorí vecne, bez výraznejších emócií. Jedinou výnimkou je scéna, keď sa bezradný syn rozplače a v slzách opakuje otázku, kam mu vlastne matka zmizla. Cíti, že osoba oproti nemu je ďaleko, hoci fyzicky ešte stále prítomná.

Hoci zdravý človek nemôže vedieť, čo prežívajú a ako vnímajú realitu ľudia chorí na Alzheimera, a tak je pochopiteľné, že aj režisér Fridriksson si pomáha niektorými klišé, zásluhu na tom, že obraz postihnutej ženy je plastický a vierohodný, má veteránka islandskej kinematografie, herečka Kristbjorg Kjeld v titulnej úlohe. Impozantná šarmantná stará dáma s výraznými črtami tváre dokáže minimalistickými hereckými prostriedkami vyjadriť komplikovaný duševný stav svojej hrdinky. Často jej na to stačí výraz a pohyb očí, zovretie perí či zdvihnutie obočia. Ostatní účinkujúci tvoria jej dôstojný komparz. Iste nie je náhoda, že žiadna iná postava vo filme nie je označená menom, iba zamestnaním alebo rodinným postom. Plne v službách príbehu a jeho interpretov stoja kameraman Ari Kristinsson a autor kongeniálnej hudby Hilmar Orn Hilmarsson, vyznamenaný, podobne ako ústredná herečka, islandskou národnou filmovou cenou Edda Awards 2010.

V závere film stráca realistické kontúry a získava presah až do mystickej melodrámy, keď sa mama Gogo opätovne a teraz už definitívne stretáva so svojím mŕtvym manželom, pričom ich putovanie „životom po živote“ kopíruje ich dávnu svadobnú cestu. Z diváckeho hľadiska je možno tento dodatok zbytočný, ale režisér, ktorý týmto dielom vzdal hold svojej matke, ho určite považoval za potrebný. Rešpektujme jeho rozhodnutie.

Mama Gogo (Mamma Gógó), Island/Nórsko/Švédsko/Nemecko/Veľká Británia, 2010
Scenár a réžia: Fridrich Thór Fridriksson
Kamera: Ari Kristinsson
Strih: Andres Refn, Sigvaldi J. Kárason, Tomáš Potočný
Hudba: Hilmar Orn Hilmarsson
Hrajú: Kristbjorg Kjeld, Hilmir Snar Gudnason, Gunnar Eyólfsson, Margrét Vilhhjálmsdottir a ďalší
Foto: ASFK