Šesťdesiate roky  dvadsiateho storočia  sa spájajú nielen s množstvom  spoločenských, politických či kultúrnych udalostí, ale aj s vznikom  filmových diel, ktoré sa zapísali do dejín kinematografie. Nečudo, že  Asociácia slovenských filmových klubov a Asociácia českých filmových klubov  nejedno z nich pripomína aj vo svojom  záslužnom  už sedemnásťročnom Projekte 100. V týchto dňoch máme takto možnosť stretnúť sa s francúzskym filmom Veľká láska, ktorú v  roku 1969 nakrútil Pierre Étaix ako svoj štvrtý celovečerný a prvý farebný film, a zároveň s jeho Oscarom ovenčenou krátkou čiernobielou groteskou Všetko najlepšie  z roku 1962.

Komik, scenárista a režisér Pierre Étaix (1928)  začínal ako karikaturista, ilustrátor, cirkusový klaun a kabaretný zabávač. Prelom nastal v roku 1954 , keď  stretol Jaccquesa  Tatiho, ktorý pripravoval  svoj slávny film Môj strýčko. Spolupracoval s ním ako kresliar, „gagman“, asistent réžie i herec. Objavil sa napríklad v krátkom situačnom gagu s „oživenou sliepkou“ ako poštár na bicykli. Vďaka Tatimu sa zoznámil s vtedy začínajúcim spisovateľom a scenáristom Jean-Claudom Carrièrom, ktorého  literárne prepisy Prázdniny pána Hulota a Môjho strýčka ilustroval . Neskôr s ním spolupracoval aj na vlastných filmoch.

Ako režisér debutoval Étaix v roku 1961. Za  krátky film Všetko najlepšie z roku 1962 získal Oscara a cenu BAFTA. V oblasti dlhometrážneho filmu debutoval v tom istom roku  titulom Nápadník. Nasledovali komédie Jojo (1964), Hlavne, že sme zdraví(1965) a Veľká láska (1969). Z dôvodov blokovania autorských práv na svoje filmy „zmizol na štyridsať rokov z filmovej mapy Európy“. Neprestával sa však angažovať ako herec. Hral vo viac ako dvadsiatich filmoch. Naposledy  napríklad stvárnil postavu doktora Beckera vo filme Akiho Kaurismäkiho Le Havre (2011).

Čiernobiela groteska Všetko najlepšie v štýle Jacquesa Tatiho má iba dvanásť minút ,  niekoľko medzinárodných prestížnych ocenení a napriek  štyridsiatim rokov, ktoré uplynuli od jej vzniku, niečo, čo osloví i súčasníka. Nástrahy dopravy a parkovania v rušnom veľkomeste sa rokmi  veľmi nezmenili. A sekvencia  so slnečnicou, trčiacou z malého auta, je jednoducho nezabudnuteľná. Na kratučkom príbehu o zmarenej oslave manželského výročia, ktorý pripomína nielen Tatiho, ale nemé grotesky vôbec, sa Jean- Claude Carrière podieľal nielen ako spoluscenárista ale aj ako spolurežisér.  V úlohe manžela dominuje, ako inak, Pierre Étaix.

Étaixov typický smutný hrdina v čiernych šatách a s melancholickým výrazom dostáva v celovečernom filme  Veľká láska  omnoho väčší  priestor. Jean -Claude  Carrière zostáva iba v úlohe spoluscenáristu a grotesknosť dopĺňa „ muzikálovo-poetická aura“. Svadbou sa príbehy  zvyčajne končia. V tomto prípade sa ňou príbeh začína (ak nepočítame akýsi prológ – pieseň o láske nad  panorámou Paríža).  Pierre (Pierre Étaix )  sa v katedrále žení s dcérou  svojho šéfa  Florence (Anna Fratellini - jeho skutočná manželka zo známeho  klaunského rodu.) a v retrospektíve spomína na ich zoznámenie a ako ho svokor zamestnal vo svojej fabrike. Zdá sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Lenže po desiatich rokoch stereotypného malomeštiackeho života sa zrazu Pierre zamiluje do novej mladej sekretárky Agnès (Nicole Calfan). a situácia sa komplikuje.

Film tvorí  vlastne akási skladačka situácii konkrétnych i snových. Napríklad snová jazda na posteliach -autách, alebo predstavy, o tom, čo by sa stalo, keby Pierre oznámil Agnès, že ju miluje a manželke, že sa chce rozviesť . Vtip a, žiaľ, večne aktuálna, je sekvencia o „nabalovaní sa“ lavíny susedských  klebiet ešte v čase predtým, než sa na scéne objaví Agnès: Je krásny deň a tak sa Pierre vyberie do práce pešo, cez park. Cestou pozdraví niekoľko náhodných okoloidúcich. Je medzi nimi i dáma v klobúku. Susedka to videla a hneď vydedukovala, že  to určite nebude len tak. So svojím podozrením sa zverí priateľke. Tá si to nenechá pre seba a pridá ďalšie vymyslené podrobnosti.  Kým sa Pierre vráti z práce, je už ich domácnosť otrasená jeho údajnou škandálnou neverou a manželka sa sťahuje k rodičom, teda o poschodie nižšie.

Étaix sa herecky i režijne  pohráva s jemnými gagmi, ktoré vypovedajú o duševnom stave i vzťahoch protagonistov, nechá ich snívať, žiarliť, trpieť i zosmiešňovať sa, bez  toho, aby prekročil  medze dobrého vkusu. Lenže súčasný  divák je už navyknutý na iný spôsob filmového rozprávania a po čase  ho ľahko čitateľné pointy i samotný príbeh  asi začne nudiť.  Napriek tomu je skvelé vidieť  zrekonštruované „stratené“ klasické filmy Pierra Étaixa a vychutnať si  ich poetiku práve v takejto konštelácii. Možno na niekoho budú pôsobiť ako anachronizmus. Ale tá čiernobiela groteska pre mňa nemá chybu.


Veľká láska (Le grand amour), Francúzsko, 1969
Réžia: Pierre Étaix
Scenár: Pierre Étaix,Jean-Claude Carriėre
Kamera: Jean Boffety
Hudba: Claude Stieremans
Výprava a kostýmy:  Daniel Louradour
Strih:  Henri Lanoë
Hrajú: Pierre Étaix, Annie Fratellini, Nicole  Calfan, Ketty France, Louis  Maiss,  Alain Janey,  Jacqueline Rouilard, Claude Massot, Billy Bourbon a ďalší.

Všetko najlepšie (Heureux anniversaire), Francúzsko, 1962
Réžia: Pierre Étaiáx, Jean-Claude Carrière
Scenár a dialógy: Pierre Étaix, Jean-Claude Carrière
Kamera: Pierre Levent
Hudba: Claude Stierman
Strih: Andrée Werlin, Eva Zora
Hrajú: Pierre Étaix, Laurence Lignières,  Georges Loriot, Nono Zammit, Lucien Frégis, Robert Blome a ďalší.

Foto:ČSFD