Mimoriadne veľké očakávanie sprevádza premiéru filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi debutujúcej režisérky Mariany Čengel Solčanskej. Mohutná reklamná kampaň, obohatená o vydanie rovnomennej románovej verzie scenára a sprievodnú pieseň Zuzany Smatanovej, ešte zvýšila mieru očakávania, ktorá nemusí byť vždy výhodou: Často po nej nasleduje sklamanie. Našťastie, toto nie je prípad nového prírastku do súčasnej slovenskej kinematografie.

Cyprián je legendárna postava, ktorá dodnes funguje najmä v povedomí obyvateľov Zamaguria ako mních kamaldulského rádu, ktorý žil v 18. storočí v Červenom Kláštore, zostrojil si krídla a z vrcholu Troch korún, kopca vypínajúceho sa nad Dunajcom, odletel do neznáma. Názory na pravú totožnosť mnícha Cypriána sa líšia, historicky doložených faktov je málo, hmatateľným dôkazom jeho existencie je iba herbár s 260 druhmi rastlín a popisom ich použitia v niekoľkých jazykoch, ktorý je ako národná kultúrna pamiatka uložený v trezore Prírodovedného múzea SNM v Bratislave. Práve ten, spolu s povesťami o človeku túžiacom po slobode, akou disponujú vtáky, bol prvou inšpiráciou mladej scenáristky a režisérky. Mariana Čengel Solčanská, napriek poctivému štúdiu dostupných dejinných prameňov, sa nepokúsila o historickú rekonštrukciu dávnych udalostí, ale vytvorila ďalšiu, svoju a svojskú legendu. Jej Cyprián je mladý muž Jašek, pôvodom zrejme Poliak, prostredný z troch osirelých bratov, ktorí sa živia pytliactvom a na rováši majú aj iné konflikty s vtedajšími zákonmi, vrátane toho najťažšieho – vraždy. Jediným svetlým bodom ťažkého života je pre Jaška láska k nežnej krčmárovej dcére Barbore, ktorá má podobu predovšetkým vášnivého fyzického kontaktu. Keď však Jašek z pomsty za zradu brata zavraždí Barborinho otca, aj táto idylka sa skončí. Jaška na úteku postrelí jeho úhlavný nepriateľ, panský pankhart Valent, a ten, vážne zranený, nájde útočisko v kláštore kamaldulských mníchov, kde sa ťažko a pomaly prispôsobuje tamojšiemu pokojnému a stereotypnému životu. Napokon zloží rehoľnícky sľub, prijme meno Cyprián (na Spiši ním údajne označovali siroty) a prísahu doživotnej mlčanlivosti. Lenže minulosť ho dostihne aj tu a trestá za niekdajšie zločiny...

Kým v románe, ktorý je rozšírenou, doplnenou a najmä prehĺbenou verziou filmového scenára, autorka v troch častiach rozpráva chronologicky Jaškov – Cypriánov dramatický príbeh, zaraďujúc ho do presných časových i priestorových súradníc, vo filme úspešne na tieto aspekty rozprávania rezignovala. Miestom deja je pochmúrny kláštor s jeho chladnými kamennými múrmi, kde sa mnísi modlením a spávaním v rakvách pripravujú na smrť. Život tu plynie pomaly, akoby úplne izolovaný od vonkajšieho sveta, ktorý len v zriedkavých návštevách prenikne cez závorou opatrenú bránu. V ostrom kontraste s ním sú dramatické Jaškove spomienky, ktoré sa mu vracajú v mučivých vlnách a na ktorých už nemôže ani sebatrýznením, ani modlením, ani úprimným pokáním nič zmeniť. Mení sa však sám, pomaly a nebadane sa z niekdajšíeho pytliaka a vraha stáva lepším človekom s úprimnejším vzťahom k okoliu i s bohatším vnútorným životom. Práve táto premena je hlavným etickým posolstvom filmu, akousi duchovnou nadstavbou nad silným a krutým príbehom. Ak režisérka Solčanská prezrádza, že jej mottom sú slová sv. Augustína „Zlo je iba nedostatok dobra“ (práve tomuto svojmu patrónovi, ktorého si sama pre seba pomenovala Aurel, venovala svoj film), potom je zrejmé aj to, že svojím debutom chce divákom vliať nádej, podľa ktorej zmena k lepšiemu je možná a túto príležitosť má každý z nás.

Hoci Mariana Čengel Solčanská Legendou o lietajúcom Cypriánovi debutuje, nie je to v slovenskej kinematografii neznáme meno. Doteraz nakrútila okolo dvadsať krátko- a stredometrážnych hraných filmov, z ktorých mnohé získali početné domáce i zahraničné ocenenia. Monštrancia, VŠMU 2006, ktorá je režisérkinou prvou snímkou, nakrútenou na filmový materiál, ale aj pionierom, pokiaľ ide o tému zločinu a trestu, bola ocenená šesťkrát, Ábelov čierny pes, VŠMU a ČT 2006, dokonca osemkrát, a tak jej tvrdenie z jedného nedávneho rozhovoru, že vie, ako sa robia filmy, nie je len sebavedomým vyhlásením mladej umelkyne. Dôkazom je aj práve premiérovaná celovečerná hraná prvotina, na debutantku nezvyčajne príbehovo silná, myšlienkovo bohatá, eticky závažná výpoveď o dramatickom boji človeka proti vlastným démonom a jeho hľadaní samého seba i cesty k Bohu. Svoju úlohu nesporne zohrala dôkladná Solčanskej príprava, inšpirácia Tarkovským (Zrkadlo a Andrej Rubľov) a Bergmanom (Siedma pečať a Prameň panny), jej hlboká kresťanská viera a zaťatosť pri prebojúvaní vážneho námetu, ale všimnúť si treba aj formálnu stránku jej tvorby: premyslené herecké obsadenie (z castingu vraj pochádzajú len štyria herci, ostatných oslovila priamo), angažovanie tvorivo kongeniálnych a profesionálne zdatných členov filmového štábu, ktorých symbióza prináša výrazný synergický efekt v podobe vizuálne čistého diela. Kamera pôvodom litovského režiséra Ramunasa Greičiusa, ktorého v polčase, v tretej a štvrtej etape nakrúcania, vystriedal Štefan Bučka, vytvorila vizuálne pôsobivé obrazy kamenného kláštora i okolitej nádhernej prírody s opakovaným motívom Troch korún, pozorne sledovala tváre a ruky hercov, prenášajúc na diváka každý záchvev ich postavy. (Nikdy však nezotrvala dlhšie na krutých a násilných scénach, ktorých je v Jaškových spomienkach dostatok. V porovnaní s filmom je román oveľa naturalistickejší.) Strih Ondreja Azora zdynamizoval rozprávanie, bez násilných švíkov striedal ponuré obrazy kláštorného života s vášňou kypiacimi bitkárskymi i erotickými scénami zvonku. Hudba Vladimíra Martinku, založená najmä na prekomponovaných gregoriánskych choráloch, dodávala dielu vznešenosť a majestátnosť, podčiarkujúc jeho eticky silnú výpoveď.

Autorka námetu, scenáristka a režisérka je aj autorkou výtvarnej koncepcie filmu, ktorý si ťažko predstaviť s inými hercami, akých si – slovenských, českých, poľských, ruských a maďarských - vybrala. Marko Igonda, niekdajší člen SND, teraz žijúci v Prahe, ktorého poznáme napríklad z Laholovho a Lančaričovho filmu Rozhovor s nepriateľom, ale aj z komerčného sitcomu Panelák, vytvoril presvedčivý obraz človeka, ktorý – povedané hercovými slovami – „v sebe nosí dva svety. Temno a poznanie. Bolesť a krutosť života je preňho samozrejmosť ako chlieb. Lásku cíti iba ako rozkoš. Vzdor a samota mu je otec a matka. Jeho bratia – jediná rodina. Zmysel života žiaden, kým nenájde Boha.“ Igonda, hoci väčšiu časť filmu mlčí a jeho repliky by sa vari zmestili na jednu stranu scenára, dokáže svojím správaním, gestami a najmä mimikou vyjadriť všetky citové i myšlienkové pochody svojho hrdinu. Stačí si spomenúť na to, akým spôsobom sa vyrovnáva s možnosťou pomstiť sa svojmu celoživotnému nepriateľovi, keď je život zraneného Valenta v jeho rukách: skrútený do embryonálnej polohy na chladnej podlahe kláštornej kaplnky, priam mučivo bojuje s démonom zla, trápi sa, aby odolal volaniu krvi a nepotvrdil priorove slová, že nie je lepší ako Valent... Igondov krutý Jašek i premýšľajúci Cyprián - to je výkon, ktorý si divák určite zapamätá nadlho. Ivan Romančík ako Jaškov pokojný a rozvážny učiteľ a patrón, ktorý rozumie zlu v ňom a chce ho nenásilne odstrániť, Vladimír Javorský ako vedec a prvý prekladateľ Biblie do jazyka ľudu Romuald Hadbávny, ktorého optimizmus nezničia ani opakované údery osudu, mladý poľský herec Rafal Fudalej ako v kláštore vychovávaná sirota Michal, ktorý sa jediný vzbúri proti tamojším zvyklostiam, keď si zostrojí krídla, a napokon aj proti predurčenému osudu, keď opustí kláštorné múry, svoje vlastné zámery sledujúci, chladný a trochu záhadný predstavený kláštora v podaní Radoslava Brzobohatého, fyzicky príťažlivý a morálne odpudzujúci Valent v podaní ruského herca Alexandra Domogarova, ktorého pred pár rokmi zaradili medzi stovku najkrajších Moskovčanov, či poľská filmová debutantka Karolina Kominek ako tragická postava Barbory, tí všetci (a mnohí ďalší) sú hereckými aktívami filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Filmu, ktorý je nesporným obohatením súčasnej slovenskej kinematografie. Treba si len želať, aby jeho tichému, vážnemu hlasu načúvalo čo najviac divákov.

Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Slovensko/Poľsko, 2010
Producenti: Eduard Čengel, Janek Lipski, Andrzej Halinski
Námet, scenár, réžia, výtvarná koncepcia: Mariana Čengel Solčanská
Kamera: Ramunas Greičius, Štefan Bučka
Hudba: Vladimír Martinka
Strih: Ondrej Azor
Zvuk: Martin Merc
Kostýmy: Ivana Struhárová
Make-up: Martin Jankovič
Architekt: Jan Novotný
Hrajú: Marko Igonda, Pawel Malaszynski, Alexander Domogarov, Radoslav Brzobohatý, Lukács Bicskey, Bartlomiej Firlet, Vladimír Javorský, Ivan Palúch, Jerzy Nowak, Lukáš Latinák, Ivan Romančík, Karolina Kominek, Kristína Koprdová, Kamil Mikulčík, Ľubomír Paulovič, Miroslaw Zbrojewicz

Foto: SPI International