Je zaujímavé sledovať, koľkých divákov i slovutných kritikov Líštičky - celovečerný hraný debut slovenskej scenáristky a režisérky Miry Fornayovej - znechutili, ba priam popudili. Nechávajú sa uniesť citmi až tak, že nehľadia na scenár, herecké výkony, kameru ani na réžiu a kladú znamienko „rovná sa“ medzi hlavnú hrdinku a celý film ako taký. Chyba.

Pohnútky, inšpirácie a ciele režisérka objasnila v rozhovore, ktorý vznikol na medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach a nájdete ho tu.

Scenár prináša zaujímavú, aktuálnu a potrebnú tému: mladí ľudia odchádzajú pracovať do zahraničia, často za nedôstojných, ponižujúcich podmienok. Poníženie sa pre nich stáva nie nutným zlom, ale samozrejmosťou, bežným prostriedkom na zarobenie peňazí. Nedôstojnosť sa pre nich stáva všednosťou. S takto pokriveným chápaním hodnôt sa potom buď vracajú domov, alebo hľadajú šťastie za hranicami, tak či tak - s ním pretvárajú svet na svoj obraz.

Hrdinka filmu Betka je iná. Presne tak, ako ju nedokáže chápať časť divákov a kritikov, zostáva nepochopená i okolím - hostiteľskými rodinami, keď pracuje ako au-pair, zamestnávateľmi, kolegami, priateľmi, ale do veľkej miery i najbližšími, vlastnou rodinou, matkou a najmä sestrou. Nejde len o tajomstvo, ktoré ukrýva, ako skôr o to, že nemá hrošiu kožu. Poníženie, prameniace z arogancie írskych zamestnávateľov, z nedôstojných pracovných i životných podmienok, nevšímavosti a citovej vyprahnutosti okolia, sa jej dotýka tak intenzívne, až dievča šalie od bolesti. A ako šialená sa i správa, vymykajúc sa chápaniu všetkých tých „pragmatických“, „realistických“ a „životom poučených“ chytrákov vôkol. Nedokáže a nechce sa prispôsobiť, aklimatizovať, zaradiť, no odmieta aj byť rebelkou, takže väčšinou pôsobí ako neznesiteľná, náladová, sebecká, asociálna hlupaňa so silným sklonom k sebadeštrukcii.

Príbeh sa odohráva viac v pocitoch, vzťahoch, mimike, gestách, intonácii, odtieňoch farby a odbleskoch svetla ako v akciách. Komerčnou filmovou zábavou zmanipulované masové publikum však, žiaľ, tieto nuansy filmového jazyka nedokáže ani postrehnúť, nieto porozumieť im. Pre väčšinu publika zostávajú zreteľné, ale obsahovo vyprázdnené, iba neustále príchody, odchody, úteky a návraty, sem-tam spestrené spoločným stolovaním, ako keby sa dnes už život ani z ničoho iného neskladal. Možno nie je najšťastnejším nápadom odhaliť Betkine tajomstvo a vysvetliť motívy jej konania až celkom na koniec. Ak to má byť pointa, prichádza pre mnohých divákov príliš neskoro, až po tom, ako stratili akýkoľvek záujem o hrdinku aj o film. Katarzná bodka sa ich potom už ani nedotkne.

Otázkou je i samotný titul, odvíjajúci sa od motívu líšok, ktoré prenikajú až do centra Dublinu, neskrotných, divokých, nebezpečných - a odkázaných na pohodené zvyšky či odpadky. Paralela s hrdinkou je jasná a jednoznačná, ale zároveň do veľkej miery aj násilná a nedôsledná. Ba čo viac - nie je ani veľmi originálna. Anthony Minghella vo svojej dráme Krádeže a vlámania využil motív mestských líšok, ich vzhľadu, spôsobu života a zvláštneho, sugestívneho zvukového prejavu, oveľa nápaditejšie, zmysluplnejšie aj náladotvornejšie.

Pochváliť treba prácu s obrazom, realistické, presvedčivé stvárnenie života emigrantských komunít v Dubline - hoci len letmo naznačené a ďalej neskúmané - i prácu režisérky s (niektorými) hercami.
Réka Derszi poňala hlavnú rolu prekvapivo suverénne, s presne dávkovanou zlobou, bláznivosťou, tragikou, smútkom, strachom i zanovitosťou. Jej Betka je dezorientovaná. Vidí, že tradičné hodnoty, v ktorých doma vyrastala, sú vlastne akoby len ilúziou či klamom, podľa ktorého viac nemôže žiť, no nemieni sa ich vzdať. Odmieta prijať primitívny plytký pragmatizmus peňazí a predstieraných vzťahov. Pôsobí ako skrz-naskrz nesympatická bláznivá sebecká hysterka, ale kto tvrdí, že hlavná postava má byť krásna, sympatická a divák sa do nej musí zaľúbiť na prvý pohľad?

I vo viacerých ďalších vedľajších postavách odvádzajú herci (herečky) skvelú prácu, najmä Rita Banczi ako Betkina sestra Tina. Žiaľ, horšie je to s obidvomi írskymi mužskými rolami. Aaron Monaghan ako Steve je tlmený, nevýrazný až nepresvedčivý a Nicholas Pinnock čoby dramaturgicky nezvládnutý Mike je zasa plným právom bezradný.

Líštičky Miry Fornayovej ako keby boli obdobou ich hrdinky: robia všetko možné pre to, aby sa divákovi nezapáčili. Rozprávajú drsným, nepríjemne štylizovaným spôsobom o veciach, ktoré väčšinou ani nechceme počuť, ukazujú ľudí, prostredia, vzťahy a príbehy, ktoré vlastne ani nechceme vidieť. Používajú nových, prevažne divadelných hercov, ktorých nepoznáme. Ba čo viac, aby sme to mali ešte ťažšie, rezignujú na tradičný príbeh i na klasické filmové rozprávanie.

Napriek tomu alebo práve preto sa dokážu zavŕtať pod kožu a zostať tam ako jazva, ktorá svrbí i dlho po zahojení. A možno je to práve tento svojráz, toto vzpieranie sa všeobecne zažitej predstave o „peknom filme“, čo z Líštičiek robí dielo, úspešné viac na medzinárodných filmových fórach, ako u domáceho publika.

Líštičky (Foxes)
SR - ČR - Írsko 2009, 100 minút
Scenár a réžia: Mira Fornayová. Kamera: Tomáš Sysel. Strih: Hedvika Hansalová. Hudba: Tadeáš Věrčák, Aaron Goldberg. Účinkujú: Réka Derzsi, Rita Banczi, Aaron Monaghan, Jitka Josková, Jonathan Byrne, Christopher Simpson, Dana Pribulová, Petra Nesvačilová a ďalší.
Foto: ČT