Na 11. medzinárodnom filmovom festivale Bratislava usporiadali Diskusné fórum na tému Slovenský film vo svete. Moderátorom diskusie bola Zuzana Mistríková, viceprezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Medzinárodní hostia si vymenili informácie na problémy prenikania a uplatňovania filmov v európskom kontexte a tiež svoje skúsenosti so slovenským filmom. Všeobecne sa konštatovalo, že všetky krajiny bývalého východného bloku sa ťažko etablujú na medzinárodných fórach, z ktorých Slovensku to trvalo najdlhšie. Našťastie vlani sa ľady pohli a zaznamenali sme úspechy aj na medzinárodných fórach. V tomto roku sa navyše stal malý zázrak založil sa Audiovizuálny fond, ktorý bude samostatne, nezávisle od ministerstva kultúry, rozdeľovať dotácie na jednotlivé projekty, ktoré budú posudzovať odborné komisie. Myslím si, že ani zainteresovaní si nedokážu úplne vysvetliť, ako sa to podarilo. Vďaka však za tento zázrak.

Prečo Slovensko tak zaostalo? Myslím si, že nie je až tak ťažké na to odpovedať. Štyridsať rokov sme všetci mali všetko a nikto nič. Štát bohato dotoval filmový priemysel. Režiséri s financiami nemali starosti. A zrazu sa o všetko mali postarať sami. Podaktorí ani neakceptovali, alebo nezbadali, že sa zmenil režim. Zopár podnikavcov sa spamätalo, ale nemali veľkú podporu. Na scénu sa dostala závisť, a to na dlhý čas zabrzdilo všetko. Namiesto toho, aby sa hľadali šikovní ľudia, ktorí by dokázali zohnať financie podkladali sa im nohy. A povedzme si pravdu dobrí režiséri to ani nevedia, vždy potrebuje partnera, ktorý sa o to postará. A keďže sa bez peňazí sa filmy nakrúcať nedajú tak kinematografia nadlho spala spánkom spravodlivých.. A tiež si priznajme, že nie sme práve národ podnikavý, radšej sa pasujeme do úlohy časových milionárov. A jediné čo sa nedá vrátiť je čas. Mnohí to však nevedia alebo vedieť nechcú.

Na diskusii sa tiež konštatovalo, že najďalej sa dostali Maďari a Česi. Tiež sa niet čomu čudovať. Kto trochu pozná dejiny svetovej kinematografie vie, že oba tieto národy majú v tejto disciplíne dlhoročnú tradíciu, hádam lásku k filmu v génoch a stáli už pri zrode filmu. K podobným fanúšikom možno ešte prirátať Poliakov. Slovákom tradícia chýba, a to je aj jedna z príčin dlhodobého útlmu. Druhou je ešte stály nedostatok dravých a podnikavých producentov. Tradícia sa nahradiť nedá, na to treba čas, ale oživiť producentské prostredie, ak si odpustíme hlúpe poznámky „ten sa zase nabalil“ a podobné, oživiť dá. Lebo bez šikovných obchodníkov to nepôjde. Našťastie, propagácia bola aj je napriek tej mizérii, vďaka Slovenskému filmovému ústavu, na slušnej úrovni. Audiovizuálny fond je malý zázrak, ale nie samospasiteľný. Mám obavy, aby si ho podaktorí neplietli so štátom, ktorý musí dať. Ak sa to, nedajbože, stane ľutujem ľudí, ktorí budú musieť o peniazoch rozhodovať.

Odznel aj návrh, aby sa usporiadal festival slovenských filmov. Myslím si, že je to dobrý nápad, ale len v tom prípade, ak budeme pravidelne ročne nakrúcať 10 až 12 celovečerných filmov . Užitočnejšie by bolo uvažovať o pridaní k bratislavskému festivalu kategóriu Slovenský film, kde by súťažili celovečerné dokumentárne a animované filmy so samostatnou porotou.

Prečo toto vlastne píšem a vedome si vyrábam nepriateľov? Asi preto, že mi osud filmu leží na srdci. A aby si filmári uvedomili, že časy, keď sme všetci mali všetko a nikto nič, sú minulosť. Bude dobré si zvyknúť, že tí pracovití a talentovaní budú mať viac, iní menej, a ti čo nič nerobia, nič.