Ak by sme filmový hit Kráľova reč zredukovali len na akúsi obdobu príbehu o sympatických úprimných vzťahoch kráľa a bedára, v štýle kníhkupca a filmovej hviezdy (Notting Hill), dopustili by sme sa trestuhodného zjednodušenia a nepochopenia. Štyrmi Oscarmi ocenený film Toma Hoopera je silný najmä svojou komplexnosťou. Iste, prináša prostým vrstvám netradičný a divácky atraktívny pohľad do zákulisia aristokracie, osvedčený príbeh o tom, že bedár i kráľ sú si rovní (viac-menej, ako kedy), ale filmového fanúšika potešia najmä mnohé presahy. Zhodou okolností alebo možno aj zákonite sa viažu na osobu herečky Heleny Bonham Carter, ocenenej za rolu kráľovnej Elizabeth britskou obdobou Oscara – cenou BAFTA.

Helena Bonham Carter, pravnučka britského premiéra z rokov 1908 – 1916 H. H. Asquitha je zároveň praneterou scenáristu, režiséra a producenta Anthonyho Asquitha. Práve ten roku 1938 nakrútil adaptáciu hry Bernarda Shawa Pygmalion, ocenenú Oscarom za scenár. Pygmalion sa stal roku 1964 základom muzikálového filmu My Fair Lady s Audrey Hepburn a Rexom Harrisonom, ktorý zdobí osem Oscarov.

Základný motív Pygmaliona (alebo, ak chcete, My Fair Lady), sa vinie celou Kráľovou rečou. Je však obrátený naruby, podobne ako rozprávkové motívy v Shrekovi: namiesto chudobnej kvetinárky Elizy Doolittle to máme princa Alberta, vojvodu z Yorku – neskôr kráľa Juraja VI. Správnu výslovnosť ho neučí zámožný aristokratický profesor Higgins, ale slobodomyseľný chudobný Austrálčan, samozvaný no úspešný logopéd Lionel Logue. A čo plukovník Pickering? Úlohu tohto zasväteného pozorovateľa, komentátora a katalyzátora v Kráľovej reči zohráva Jurajova pôvabná manželka kráľovná Alžbeta (Elizabeth Angela Marguerite Bowes-Lyon), ktorú sme v reálnom živote až do 30. marca 2002 poznali ako sympatickú a britskými národmi milovanú kráľovnú matku. A ktorú hrá práve Helena Bonham Carter.

Spolu s typológiou postáv sa do Kráľovej reči z Pygmaliona preniesli i rekvizity ba celé scény. Niektoré v náznakoch – odmietnutie vloženia si kamienkov do úst – iné v celej šírke (zásadná úloha nahrávky Albertovej reči pri prvej návšteve u Logueho je rovnaká, ako rola prvej nahrávky Elizy Doolittleovej u Higginsa).

Hra a pôvab sa skrývajú vo variáciách. Kým Eliza vyhľadala odbornú pomoc, lebo sa chcela prebiť do vyššej spoločnosti, princ Albert stojí pred úlohou, ktorá je pre členov britskej kráľovskej rodiny nová: musí sa naučiť oslovovať najširšie ľudové vrstvy svojho impéria prostredníctvom nového média – rozhlasu. Teda znížiť sa k nim. A tak, ako je pre Elizu rozhodujúcou skúškou stretnutie s kráľovnou Transylvánie na veľvyslaneckom plese, pre Alberta - už čoby Juraja VI. - je to rozhlasový prejav o vyhlásení vojnového stavu. Oboch - Elizu aj kráľa - nepriatelia spochybňujú, obaja majú jedinú príležitosť presvedčiť. Úlohu hochštaplerského Zoltana Karpathyho z My Fair Lady pri tom zohráva zlomyseľný a úklady spriadajúci arcibiskup z Canterbury Cosmo Lang (mimochodom, vo vynikajúcom podaní Dereka Jacobiho, ktorého máme v našich končinách radi už viac než tri desaťročia, od dôb úspechu britského seriálu Ja, Claudius v Československej televízii).

Paralel so Shawovým Pygmalionom je v Kráľovej reči oveľa viac, vráťme sa však k Helene Bonham Carter. V sérii filmov o Harrym Potterovi hrá smrťožrútku, čarodejnicu Bellatrix Lestrange. Nie je bez zaujímavosti, že umierajúceho kráľa Juraja V. v Kráľovej reči stvárnil Michael Gambon, predstaviteľ potterovského profesora Dumbledora. A Timothy Spall, ktorý v Kráľovej reči hrá budúceho premiéra Winstona Churchilla, v Potterovi účinkuje ako Voldemortov prisluhovač Červochvost. Zišla sa nám tu teda pekná potterovská čeliadka so zaujímavými vzťahmi.

Mimochodom, práve Spall určite nie je v Kráľovej reči obsadený nevhodne. A to nielen preto, že jeho vizáž je prinajmenšom rovnako bizarná, ako Chruchillova. Rozhľadený divák totiž vie, že tento 54-ročný herec z Londýna, vyznačujúci sa nezameniteľným zjavom, je častým spoluhráčom Heleny Bonham Carter. Stačí spomenúť okrem Harryho Pottera hoci Alicu v krajine zázrakov alebo muzikál Sweeney Todd: Čertovský holič z Fleet Street, kde pre zmenu stvárnil Beadla, poskoka záludného sudcu Turpina. To, že Helena Bonham Carter hrala v Sweeney Toddovi pani Lovettovú, ktorej špecialitou boli pirôžky z ľudského mäsa, netreba pripomínať. Napokon, jej kráľovná Elizabeth vo svojich replikách dostatočne nápadne naráža na to, že nevarí.

Podobných kontextových presahov a hračiek nájdeme v Kraľovej reči veľa. Veď Geoffrey Rush, ktorý ako logopéd Logue bojuje najmä s kráľovými neurózami a depresiami, spôsobenými dominantným otcom, sa stal slávnym vďaka Oscarovi za film Žiara, kde stvárnil fenomenálneho klaviristu - osudovo poznačeného despotickým otcom...

Sila Kráľovej reči väzí najmä v tom, že dokáže obdarovať každého. Prostého náhodného diváka, ktorý do kina zablúdil spred televíznej obrazovky, príbehom hodným tureckej telenovely. Znalca histórie presnosťou a dôslednosťou i novými, dosiaľ nepoznanými skutočnosťami. Milovníka dobrého herectva skvelými výkonmi. A filmového fanúšika, okrem iného, aj nekonečnými radostnými hrami s kontextom.

Foto: Bontonfilm