Tohtoročné 57. filmové Karlove Vary milo prekvapili. Byť na festivale s dlhoročnou tradíciou, ktorý má vo svete veľmi dobré meno, bol vždy zážitok. V ostatných rokov však trochu pokrivkávala hlavná súťaž – celovečerné hrané filmy. Samozrejme, vždy bol jeden, možno aj dva zaujímavé filmy, ale celkovo bola súťaž priemerná. Tohto roku však dominovala. Viac sa diskutovalo o súťažných snímkach, ako o ostatných, čo bolo predtým naopak. Obrat k tomuto priaznivému trendu nastal zrejme aj uvoľnením po pandémii, ale aj veľmi starostlivým výberom. Témy boli rôzne a z každej krajiny prišlo niečo čo má všeobecnú platnosť, príbeh sa mohol odohrať hocikde, čo svedčí o tom, že sme na jednej lodi.

Obeť alebo hriešnica

„Tento je venovaný generácii našich rodičov, ktorá sa stala v krajinách východnej Európy obeťou prechodu k demokracii a tržnému hospodárstvu “, povedal režisér víťazného bulharského filmu Blagine lekcie Stephan Komandarev. Hlavná predstaviteľka Eli Skorčeva dostala navyše aj Cenu za ženský herecký výkon. To sa skutočne nestáva, aby jeden film dostal dve ceny. Bolo to správne rozhodnutie, lebo prepracovanejšia herecká kreácia by sa sotva bola našla. Blaga, 70-ročná uznávaná učiteľka, je už na penzii a nedávno jej zomrel manžel. Nič už od života nečaká, má však želanie, aby manželovi, ale aj sebe, dala urobiť pekný pomník. Predá všetko a objedná si ho. No a okrem toho, že je finančne zaistená učí aj mladú Sýrčanku po bulharsky, lebo bez skúšky z jazyka nemôže dostať občianstvo. Inak Blaga je priam fanatik, čo sa jazyka týka. Každého opravuje, policajtov, predavačky, nikto jej neunikne. Žije si pokojne až do chvíle kým si ju nevyhliadnu gauneri a oberú o všetky peniaze. Musí pretrpieť, že v novinách píšu o nej ako o senilnej babe, syn jej vynadá do intelektuálok, podľa neho celý život poriadne nepracovala, zamestnať sa už nedokáže, veď kto by chcel už ženu v jej veku. Blaga však je všetko len nie senilná, dobre si zapamätá, čo jej policajti povedali o tom, ako banda pracuje a podá si rafinovaný inzerát. Hra jej vyjde a začína sa „úspešná“ spolupráca.

Žena, ktorá celý život žila podľa pevných morálnych zásad sa vydá na cestu zločinu, cieľavedome a plánovane. To čo jej ukradli chce späť. Akoby stratila svedomie, tvrdo si ide za svojim cieľom. Lenže to nemôže trvať večne. Nechtiac, najviac ublíži tej najslušnejšej osobe, ktorá jej ešte zostala. No po tejto hrôze už možno život nemá pre ňu zmysel. Záver je otvorený môžete hádať, či je jej skutočne všetko jedno, tak zatvrdla alebo to už vzdala a nechce viac žiť takýto život v takejto krajine. Individuálna zodpovednosť je so spoločenskými normami v ostrom kontraste a dilema je príliš veľká. Je vážená učiteľka obeť alebo odsúdeniahodná hriešnica? Na to si každý bude musieť odpovedať sám. Film je viacvrstevný, postupne odkrýva rôzne, ale dôležité maličkosti, ktoré dávajú o živote dôchodcov mimoriadne plastický obraz. Blagu môžeme, buď odsudzovať alebo ľutovať, ale akokoľvek sa postavíme k jej problému vždy si povieme, či sa môže tolerovať spoločnosť, ktorá sa takmer nečinne prizerá na takého svinstvo. Takých oklamaných a okradnutých penzistiek je aj u nás, žiaľ, dosť. Sú bezmocné, nikto im nepomôže. A práve v precíznom akcentovaní tej bezmocnosti je sila výpovede tohto nevšedného diela.

Mladí majú možnosť utiecť

No je útek z krajiny, kde človeka všetko dusí, nemá nijakú perspektívu, riešenie ? Pre mnohých, žiaľ, jediná možnosť. Lepšie by však bolo snažiť sa všetkými prostriedkami za zmenu, ale tá je v nedohľadne. Beznádej je slovo, ktoré najlepšie vystihuje iránsky film Prázdne siete režiséra Behrooza Karamizadeho (Zvláštna cena poroty). Amir je chlapec z chudobnej rodiny a Narges zasa z dobre situovanej, kde vládnu nezmyslené tradície, ktoré stoja v ceste k šťastiu  dvoch milencov. Navyše Amira prepustia z práce a musí prijať miesto v rybárskej komunite. Práca je drsná, a aj tam vládne korupcia, nelegálne zisky a zločinnosť. Keď nešťastník zistí, že Nagres nikdy nebude jeho, so zlodejmi už pracovať nemôže, miesto si ťažko nájde, rozhodne sa krajinu opustiť. Situácia v krajine je bezútešná, slušní ľudia nemajú nijakú perspektívu, skostnatené, pre Európana nepochopiteľné pravidlá a zvyky, neponúkajú pre mladých ľudí iné východisko len útek. Celovečerný Karamidzeho debut je šokujúca realistická dráma zo súčasného Iránu, kde vládnu tradície a hospodársky úpadok.

Hypnóza jej vrátila osobnosť

André a Vera sú partneri v živote aj v práci. Chystajú sa prezentovať prácu o sledovaní menštruačného cyklu, ktorý nenaruší reprodukčné zdravie ženy. Satira, či veselohra, o nie najčistejších praktikách výskumu, bola osviežením v súťaži. Dominantný André, hrá ho Herbert Nordrum, ktorý získal za túto rolu Cenu za najlepší mužský výkon, chce za každú cenu prácu prezentovať v startupovej súťaži. Vera sa medzičasom podrobila hypnóze, po ktorej akosi precitne, začne sa meniť, presnejšie stáva sa sama sebou. Už nie je tak manipulatívna svojim partnerom. Oznámi mu, že hrať túto hru sa jej nechce a povie na prezentácii pravdu. André to nemôže dopusti, pretože by to ohrozilo ich spoločný obchod, ostali by bez peňazí a dá jej tajne uspávacie prášky. Lenže neráta s tým, že sa zobudí. A pohroma je na svete. Zrejme ich vzťah je dostatočne pevný, aby prežil aj túto skúšku – ostanú spolu aj bez peňazí. Svieža a inteligentná komédia zaujala aj neštatutárne poroty, prosto film mal úspech na celej čiare.

Bejrút v troskách, no nádej nezomrela

V bejrútskom prístave bol lajdácky uskladnený nebezpečný nelegálny tovar, skorumpovaná libanonská vláda z neho výdatne profitovala a o nič sa nestarala. Dovtedy kým v roku 2020 neotriasol Bejrútom výbuch obrovských rozmerov a zničil takmer celé nádherné mesto. A navyše, aby sa to všetko ešte viac skomplikovalo, prepukla pandémia covidu a rozrástla sa do obrovských rozmerov. No ani to neodradilo filmárov od nakrúcania filmu. Herci komplikovane cestujú z jednej krajiny do druhej, podrobujúc sa rôznym covidovým opatreniam, cesta, ktorá im predtým trvala necelú hodinu, zvládnu ťažko za dva dni - čakaním v karanténach a cestovaním cez rôzne trasy. Láska k filmu je však silnejšia. Celkove však ide aj o spolupatričnosť, blízkosť a pomoc jeden druhému. Snímke Cyrila Ariho Tanec na okraji sopky udelila porota Zvláštne uznanie. Smutný, ale zároveň aj optimistický pohľad na takmer zdecimovanú krajinu i generáciu, je mementom, aby ľudia rozmýšľali koho volia. Lebo skorumpovaní politici, hlúpe rozhodnutia a bezohľadnosť, dokáže z dakedy kvitnúcej krajiny a nádherného mesta, spraviť rumovisko biedy a bezútešnosti. Snímka však aj napriek určitej skepse predsa len dáva nádej a srší optimizmom.

 Dunia so samotou nerátala

Afgánke, prekladateľke pre americkú armádu, sa podarilo pred Talibanom utiecť jedným z posledných lietadiel. Usadí sa v americkom Fremonte. Dunia sa zamestná sa u Číňana, ktorý vyrába koláčiky pre šťastie a jej najväčším problémom je nespavosť. Psychoterapeut sa jej snaží pomôcť, ale výsledok nie a nie sa dostaviť. Medzitým stará pracovníčka, ktorá píše texty do koláčikov, zomrie a majiteľ ponúkne jej miesto Duni, je presvedčený, že žena s toľkými skúsenosťami to hravo zvládne. Má pravdu, ale dievča je tŕňom v oku jeho ženy. U manžela neuspeje, lebo on je s ňou spokojný, tak sa jej snaží všelijako znepríjemniť život. O vyriešení jej problému rozhodne práve zlomyseľnosť šéfovej, ktorá ju pošle naschvál niekam, aby ju poriadne naštvala. Totiž Duniu nesužujú ani tak hrôzy prežité v Afganistane, ale samota. A tej ju možno zlomyseľnica asi zbaví. Pre Európana je pozoruhodné najmä konštatovanie, že v mnohonárodnostnej Amerike nemajú problémy s prijatím iných národov a národností. Je im jedno odkiaľ ľudia prichádzajú. To čo obyvateľov sužuje je samota a hľadanie príbuznej duše, lebo medziľudská komunikácia viazne. Samota je jedným z najväčších problémom multikulturálneho štátu. Za réžiu filmu Fremont získal režisér Babak Jalali Cenu za réžiu.

K oceneným filmom mnohým ešte chýbal kanadský súťažný príspevok Les chambres rouges (Red Rooms) Pascala Planteho o geniálnej hackerke, ktorá zvráti celý súdny proces, o nástrahách tzv. dar webu a najmä o jedincoch, ktorých fascinuje násilie. Je ich viac, ako by ste si mysleli. Škoda, že sa tento fascinujúci dramatický príbeh nedočkal ocenenia.

Na čo všetko teda tohtoročná karlovarská súťaž upozornila ? Na viac ako 30 rokov nevyriešené problémy penzistov vo východnej Európe, na nezodpovedných politikov, ktorí ruinujú kvitnúce krajiny, na pretvárku lož a hľadanie samých seba a v neposlednom rade na nutnosť nestratiť vieru v lepší zajtrajšok. A keďže sa realizácie problémov ujali kvalifikovaní a erudovaní tvorcovia, ktorí problematiku dôkladne poznajú, úspech sa dostavil. Sila filmu je totiž vždy v dokonalom poznaní a úprimnosti výpovede. Ocenené filmy boli ukážkou, že nakrúcať námety na efekt nie je budúcnosť kinematografie. Bodaj by sme na budúci rok, keď sa 58. MFF Karlove Vary začne už 28. júna a potrvá do 6. júla opäť dočkali takejto inšpiratívnej kolekcie.