Festival v Karlových Varoch sa pomaly blíži ku koncu. Ruch však stále ešte neustal. Pricestovali dve dámy americká a česká herečka, ktoré prevezmú na záver festivalu Cenu prezidenta festivalu. Tou prvou je známa americká herečka Robin Wright a popredná česká herečka Daniela Kolářová. O obe je veľký záujem a kto má kúsok šťastia tak sa k nim aj dostane.

Na festivale mali svetovú premiéru aj dva slovenské dokumenty. Robert Kirchhoff uviedol snímku Všetci ľudia budú bratia o rozporuplnej osobnosti našich dejín Alexandrovi Dubčekovi. Nie je jednoduché preniknúť do tak do zložitej doby, ako aj zložitej Dubčekovej osobnosti. Dozvedeli ňsme sa veľa zaujímavých faktov, doteraz nie veľmi známych, ale komplexný pohľad na predstaviteľa socializmu s ľudskou tvárou sme celkom nedostali. Zostali ešte biele miesta, ktoré bude treba doplniť.

Kirchhoff mapuje celý jeho život od začiatkov v Kyrgizsku, kam sa rodičia odišli budovať Interhelpo. Kto nevie, čo to bolo, pre istotu citujem Wikipediu: „Interhelpo bolo priemyselno-výrobné družstvo česko-slovenských robotníkov a roľníkov (esperantistov a idistov) založené v máji 1923 v Žiline na pomoc budovania socializmu v sovietskom Kirgizsku. V rokoch 1925 až 1932 odišlo zo železničných staníc Žilina a Brno celkom 1 078 osôb (407 členov družstva a 671 rodinných príslušníkov) v štyroch transportoch. Napriek úspechom zaniklo v roku 1943.“ Interhelpo však vzniklo na Leninovu výzvu pomôcť vybudovať socializmus na území Kirgizska. V tomto prostredí mladý Dubček vyrastal. Kuriozitou je, že stratil aj s ťavou, ale zázračne sa vrátil. Roky strávene v tomto prostredí mali nesporne veľký vplyv na jeho vývoj, myslenie i svetonázor.

Rokovanie v Čiernej nad Tisou, kde sa rozhodovalo o osude Československa, je azda,. najzaujímavejšou pasážou filmu. Osobitne výpoveď prekladateľky, ktorá tlmočila pri rokovaniach. Tu sa žiadalo povedať viac, napríklad prečo Brežnev zrazu záhadne ochorel a na chvíľu sa stratil aj Dubček, rokovali za nich náhradníci, Hádam ešte niekto vie o čo išlo. Pozbierať čriepky tejto pohnutej doby, aby sa celá mozaika zaplnila, je nutné o to viac, že pamätníci vymierajú, niektorí si už nedokážu ani spomenúť čo sa stalo. Napríklad Hubert Maxa, dlhoročný priateľ spolupracovník Dubčekov, napísal o ňom knihu, ale už nevie presne čo. Kirchhoff chcel dať slovo aj Fedorovi Gálovi a Petrovi Zajacovi pri pamätníku SNP. No, samozrejme, nechýbali provokatéri, ktorí chceli vyvolať nepokoje. Oživiť spomienku na mítingy Nežnej revolúcie takmer skončilo fiaskom Asi stovka vagabundov tvrdila, že ich Kirchhoff chce otráviť. Nedali si to vyhovoriť, darmo im režisér vysvetľoval, že je to len dym a chcel, aby aktéri vystúpili z hmly.

Dokument Všetci ľudia budú bratia by si zaslúžil širší rozbor o tom čo sa podarilo a čo ešte chýba. Žiada sa aspoň hypotetická odpoveď na to, kto bol vlastne Alexander Dubček. Všetci sa zhodneme, že to bol slušný človek, symbol, ale či bol skutočne zbabelec a ostal do konca života nenapraviteľným romantikom a komunistom, nie je jasné. Snímka má však skutočne veľmi veľa zaujímavých miest, prináša nové fakty, ako stúpal po politickom rebríčku na najvyššiu priečku, ako špinavo ho odstránili, až po jeho rehabilitáciu a smutný koniec. Alexander Dubček nesporne patrí k najpopulárnejším politikom, ktorý vo svojej dobe urobil pre oba národy veľa pozitívneho. Stále je však otvorená cesta pre niekoho, kto komplexbejšie zmapuje dobu i jeho osobnosť.

Portrét človeka, ktorý nestratil humor

Druhá svetová premiéra. dokument venovaný básnikovi, scenáristovu, spisovateľovi a režisérovi Eduardovi Grečnerovi pod názvom Pravda je to najdôležitejšie, sa uskutočnil za účasti 90-ročného režiséra. Grečner nestratil humor, nevystupoval bolestínsky len konštatoval, že musel prísť v sprievode syna, inak by tu nebol, zle počuje, zle vidí, ale vie si nás predstaviť. Nerobí mu problém otvorene hovoriť o úspechoch, šťastí, ale i pádoch a omyloch. Pravdu o neúnavnom hľadačovi pravdy režisér Maroš Brázda dokázal s nadhľadom i humorom využiť. Na pomoc si prizval aj fundovaných odborníkov, ktorí majú dôkladne zmapovanú jeho tvorbu, a tak doplnili význam i dosah jeho diela na slovenskú kinematografiu.

No aj taký zaťatý bojovník proti totalitnému systému a hľadač pravdy sa môže raz za život vydať nesprávnou cestou. Grečnerovi sa to tiež stalo, ale keď zistil čo sa deje okamžite cúvol Nikdy sa netajil svojim nacionálnym cítením a na nepatrný čas podľahol Mečiarovým rečiam a snažil sa zachrániť Kolibu. No to nešlo. Rýchlo pochopil a úplne sa stiahol. Na nikoho a na nič nezanevrel, teraz je šťastný medzi svojimi knihami a priznáva, že bol vždy samotár,. Len mu chvíľu trvalo kým to pochopil. Marošovi Brázdovi sa týmto sympatickým portrétom, podarilo vystihnúť aj skryté zákutia režisérovej komplikovanej osobnosti, ktorý bol vďačným objektom, lebo je už nad vecou. A tak vznikol vierohodný profil osudom skúšaného a nezlomeného umelca.

O samote z rôznych uhľov pohľadu

Vietor vanie, kam chce (Il vento soffia vuole) talianskeho režiséra Marca Righiho je provokatívna interpretácia jednej z kľúčových pasáži z nového zákona. A možno aj preto bude ideálnym adeptom pre ekumenickú porotu. Filozofické úvahy sa odohrávajú v zabudnutej dedinke niekde v Apeninách. Tam sa s pocitom samoty, výčitkami a pochybnosťami, zmieta vyskočený seminarista Antimo. Nevyrovnaného chlapca tak s vierou, ako aj vo vlastné sily, kvári najmä samota. Samota je ústrednou témou tohto filozofického traktátu o viere, hriechu odpustení a láske k blížnemu a zároveň tomu všetkému akosi protirečí. Zaujímavý film, o ktorom sa dá dlho uvažovať.

Samota, je témou aj americkej snímky Fremont režiséra Babaka Jalaliho. No lenže tu ide o celkom iný druh samoty. Mladá Afgánka Dunia, prekladateľka pre americká armádu, unikla pred Talibanom jedným z posledných lietadiel. Rozhodne sa pre americké mesto Fremont, kde sa zamestná ako „poetka“ textov pre koláčiky šťastia. Sama však veľa šťastia nemá – je osamelá a jej najväčším problémom je nespavosť. Rieši to s netradičným terapeutom, ale výsledky sa nie a nie dostaviť. Jej problém sú zrejme potlačené zlé spomienky a samota. No nie je sama preto, že ju v mnohonárodnej Amerike nechcú prijať. Prijatie imigrantov, kde sa to hmýri cudzincami, nie je taký problém ako v Európe. V tejto krajine je veľa osamelých aj medzi domácim obyvateľstvom. Dunii neostáva nič iné len hľadať podobne osamelú dušu, bez toho, aby sa zaujímala o jeho pôvod. Snímka je smutná a veselá zároveň. Satirický tón navyše však dodá tomuto milému príbehu vierohodnosť a zaručí nevšedný zážitok.